V Bratislave ste otvorili výstavu aktov, ktoré majú evokovať lásku. V čom?
Ide o fotografie, ktoré sa mi spájajú s láskou. A to nie je len sladké pozeranie si do očí, ale i to, keď máte o niekoho strach alebo keď neviete, ako utiecť zo vzťahu. Tieto fotografie sú vybrané predsa len viac pre dospelé oči, ale to neznamená, že by to malo byť všetko prelepené páskou vstup zakázaný. Nie je to nič vulgárne, pretože tie fotografie také nie sú. Sú otvorené a čisté.
Ktorá z nich vo vás najviac vyvoláva pocit lásky?
Pre mňa ako matku je to tá, na ktorej dojčím malú Sárinku. Je to taká madona, ktorá pripomína obraz z kostola.
Vaši modeli pôsobia na fotografiách dokonale, aj keď ich výzor má ďaleko od preferovaného ideálu krásy. Ako ich spracúvate, aby sa vyzliekli?
Rozprávam sa s nimi. A pritom plynule prechádzam k práci, aby to nebolo tak, že „odteraz ideme pracovať“. To by sa vyľakali. V podstate začíname už počas toho rozprávania a je to ako keď chcete niekoho urieknuť, vlákať do svojich sietí.
A nemrzí vás ako fotografku, že v médiách a všade naokolo sa svet točí okolo ideálnej a dokonalej krásy?
Mňa to nemrzí, lebo to prehliadam alebo s tým bojujem po svojom. Ja si skrátka fotím ľudí, o ktorých si myslím, že majú v sebe omnoho viac človeka než nejakí polomŕtvi manekýni, naklonovaní jeden vedľa druhého. To by ma nebavilo. Pripadajú mi ako duchoprázdne nádoby, nemala by som sa čoho chytiť, nevedela by som si s nimi rady. Takže veľkoryso ignorujem tie obálky časopisov s naleštenými tvárami, lebo to nie sú skutoční ľudia. Nemrzí ma to, ale skôr sledujem, aký to má zúfalý dôsledok na ľudí, pre ktorých sú tie časopisy určené. Vtĺka im to pocit do hlavy, že nie sú v poriadku, že sú na míle vzdialení tým ideálom a robí to veľkú paseku. Je mi ľúto tých ľudí, ktorí to vedome alebo nevedome príjmajú a sú sami so sebou nešťastní. Ja chcem svojimi fotografiami ukázať, že je to presne naopak.
Médiá vám rýchlo dali nálepku kontroverzná. Cítite sa tak?
Ale v čom? Teším sa, až mi raz niekto vysvetlí, čo je na mne kontroverzné. Je to ten najjednoduchší šuplík, do ktorého ma strčia. Mne to neprekáža, ale pripadá mi to komické, pretože kontroverzný je pre mňa človek, ktorý niečo predstiera, klame sám sebe alebo niekomu ubližuje. Ak je dnešný svet taký, že vidí kontroverznosť v tom, že ste otvorená a hovoríte, čo si myslíte, tak pánboh s nami.
Máte štyri deti, ako vnímajú vašu tvorbu?
Ony sa na to pozerajú skrz čistú detskú dušu. Vidia tam nahé telá, tak občas z toho robia srandu, pretože sú vo veku, keď sa povie zadok a spustí sa z toho obrovský smiech. Ony to berú tak, ako všetky deti na celom svete, ale páči sa mi, že sú tou nahotou obklopené odmala a nerobia z toho bohviečo. To však neznamená, že sa na ulici prechádzajú nahé. Dúfam, že z nich nevyrastú takí „pošuci“, ktorí si tajne kupujú pornografické časopisy a potom sa nad tým rozplývajú, čo všetko sa dá vidieť. Mne sa napríklad páči aj to, že chodím s nimi plávať do bazéna, kam chodia aj ľudia po obrne alebo po úraze. Tiež si myslím, že to je pre ne dôležité, aby im nevypadli oči z jamiek alebo aby sa ich neštítili. Vidia to odmala, tak to prijímajú ako realitu.
Vaše fotografie sú zväčša štylizované. Nechceli ste fotiť napríklad sociálny dokument? Ľudia totiž neriešia len vzťahy, ale aj iné problémy, ktoré stoja za pozornosť.
Možno sa k tomu raz dopracujem. Teraz by som sa asi musela roztrhnúť na dve časti, aby som zvládla oboje. Robím napríklad aj rodinný dokument, ktorý je, samozrejme, inscenovaný, ale i tie dokumentárne fotografie sú do istej miery inscenované. Máloktorý obrázok vznikne tak, že naozaj bežíte a cvaknete.
Fotografiu vás učil Jan Saudek, ktorého rukopis bol u vás na začiatku cítiť. Mali ste vtedy potrebu vystúpiť z jeho tieňa?
Bolo by násilné robiť všetko len preto, aby to, nedajbože, nepripomínalo Jana. Ale v momente, keď Jan chcel, aby som fotila pri jeho plesnivej stene alebo aby som zámerne pokračovala v jeho štýle, tak som sa tomu intuitívne bránila. Jeho to hnevalo, pretože chcel mať pokračovateľa. Mne to pripadalo ako príliš jednoduchá a nebezpečná cesta, lebo by nikam neviedla.
A ako vnímal to, že ste sa tiež chytili fotoaparátu?
Bol rád a bol mojím prvým a neúprosným kritikom. Ale vždy, keď sa mi podarila nejaká fotografia, tak mal radosť. Tam idú konkurencia alebo závisť bokom, pretože dokáže oceniť, keď je tá fotografia dobrá.
Zdá sa, že prácu robíte pre seba, a nie pre ocenenia. Potešilo vás, keď vám zaradili fotografie do prestížnej knihy Mammoth Book?
Jasné, skákala som od radosti. Vždy je to spätná reakcia, teda je to odpoveď na to, či má zmysel to, čo robíte. Nie som pokrytec, aby som tvrdila, že je to pre mňa málo.
Venujete sa umeniu, ale vyštudovali ste ekonomiku. Pozeráte sa na umenie aj z hľadiska peňazí?
Žijem v tomto svete a nikto mi nedá nič zadarmo. Peniaze sú výborná vec, bez nich sa asi nemôžeme zaobísť, ale pri fotení je dôležité, aby som to robila sebecky pre seba. Pokiaľ sa vydarí ten zázrak, že vás fotografia živí, je to výborné. Žijem v reálnom svete, vplyv peňazí si uvedomujem, ale nerobím to pre ne.