Ak má niektorý čitateľ potrebu predstaviť si nejakého abstraktného spisovateľa, možno si predstaví miestnosť (spisovateľňu), stôl, na ňom čisté papiere a buď počítač alebo kalamár s perom (podľa storočia). A za tým všetkým sedí pán Autor a podľa presného zámeru píše Knihu. Alebo rovno Dielo! Tak ako staviteľ stavia podľa architektonického plánu.
Možno sú na svete aj takíto spisovatelia, ale veľa kníh sa tká ako koberec zo začiatku tohto článočku. Spisovateľ si píše v chvate a náhlivosti útržky myšlienok, tu si poznačí nejaké meno, tu nejakú hlášku, tu niekomu ukradne vetu, na iný lístok si zasa zaznamená sen či nejakú fantazmagóriu. A potom to lepí, strihá, zošíva. Tí najlenivejší, ktorí chcú písať knihy, a pritom sa im nechce písať, si na seba vymysleli iný bičík. Napríklad sa zaviažu, že budú do nejakého periodika pravidelne písať stĺpčeky. Alebo fejtóny. Alebo články. Alebo si na to nájdu nejaké rádio či internet. Písať raz do týždňa takých 1 600 znakov (aj s medzerami), to je aj pre najnotorickejšieho lenivca bezbolestný spôsob tvorenia knižiek. Takto, mimochodom, písal aj Mark Twain, Dostojevskij, Tolstoj, Jaroslav Hašek, Karel Čapek, Charles Dickens a iní velikáni. Na Slovensku takmer každý: Július Satinský, Milan Lasica, Michal Hvorecký, Ľubomír Feldek, Boris Filan... A takto píšem niektoré svoje knihy aj ja.
Práve vychádzavšia kniha Správca podstaty je obsahuje 50 poviedok, čo som týždeň čo týždeň písal pre isté noviny. A s týmto rafinovaným zámerom píšem aj tieto stĺpčeky. Nechám ich svojim potomstvám ako dedičstvo a raz z nich bude možno knižka. Ale v kníhkupectve ju zatiaľ nehľadajte.