Stvárnil hlavnú mužskú rolu vo filme Nymfomanka, zároveň sa objavil v akčných sci-fi filmoch ako Thor alebo Avengers. Jeden z najlepších európskych hercov súčasnosti. Na berlínskom filmovom festivale sa premietala predĺžená verzia prvého dielu Nymfomanky od Larsa von Triera. Švéd Stellan Skarsgard v nej hrá muža menom Seligman, intelektuálneho starca, ktorý vo svojom zašlom byte vedie diskusiu o sexe, náboženstve, rybárčení aj hudbe Johanna Sebastiana Bacha s Joe čiže Charlotte Gainsbourg. "Lars von Trier je Škandinávec. Verí na ľudskú rovnoprávnosť, či už máte penis alebo nie. Niekto si myslí, že je misogyn, ale všetky tie ženské postavy sú on. Je ako Bergman, ten mal tiež najlepšie úlohy pre herečky," vysvetľuje Skarsgard.
Čo ste povedali, keď vám Lars von Trier ponúkol Nymfomanku?
Povedal som áno. Áno, Lars. Ako vždy.
Vedeli ste už vtedy, o čo presne pôjde?
Zavolal mi: "Stellan, môj ďalší film bude porno a chcem, aby si hral hlavnú úlohu." Jasne, počítaj so mnou. "Nezašukáš si." Fajn, Lars, prídem tak či tak. "Na konci ale ukážeš ochabnuté péro." Dobre Lars, budem tam.
Ste k nemu takto otvorený vždy?
Mám niekoľko režisérov, ktorým vždy odpoviem áno, pretože sa mi s nimi skvele pracuje. Lars je môj veľmi dobrý priateľ. Byť u neho na pľaci je pre mňa vždy veľká radosť, nezáleží, či ide o malú alebo veľkú úlohu.
Kto sú tí ďalší?
Hans Peter Molland, teraz sme dorobili severský thriller Kraftidioten, tiež sa premietal na festivale Berlinale. S Davidom Fincherom sme natočili Muža, ktorí nenávidí ženy, k nemu sa tiež vraciam bez rozpakov.
Čo vás na Larsovi von Trierovi fascinuje najviac?
Sme ako starí kamaráti, ktorí spolu hrajú a užívajú si to. Nemám u neho strach, a to je dôležité. Každý herec sa bojí svojho strachu, to je jeho najväčší nepriateľ.
Vás niekedy strach prepadol?
Ako detský herec som sa nebál. Ale potom som na začiatku sedemdesiatych rokov nakrútil niekoľko zlých filmov a zasekol som sa na päť rokov.
O čo šlo?
Mal som vyložene strach z kamery. Aby som pred ňou ožil, musím byť pokojný a otvorený. Akonáhle ma chytí napätie, zatvoria sa mi póry, stuhnem. Hlas, zabudnuté repliky, panika. Chce sa mi umrieť.
Ako ste sa z toho dostali?
Točil som jeden študentský film so skvelou švédskou herečkou a milým štábom. Vďaka nim som našiel cestu späť k hereckým koreňom. Medzitým som hral v divadle. Tam žiadne kamery nie sú.
Čím sa dá strach prekonať?
Čiastočne sa s tým vyrovnáte tak, že si nabiflujete repliky. V Nymfomanke išlo o deväťdesiat strán, a to je naozaj niečo. A tiež sa musím na natáčaní cítiť ako doma.
Má na to von Trier nejaký vlastný vyskušaný recept?
Netrestá za chyby. Chyba znamená, že sa snažím o niečo nové. Takže to môžem pokaziť, koľkokrát chcem. Skúšam nové postupy a natáčanie sa tak stáva tvorivým procesom. Nie že tam iba prídem a do mozaiky pred kamerou pridám svoju pripravenú časť.
S von Trierom spolupracujete pravidelne už od drámy Prelomiť vlny z roku 1996. Dokáže vás ešte prekvapiť?
Keď to neurobí, prekvapí ma. Stále prichádza s niečím novým. Každý jeho film je iný.
Ako sa za roky zmenil jeho štýl?
V prvých piatich filmoch si nerozumel s hercami. Keď sa pozriete na Európu, vidíte nádhernú snímku, ktorá je ale úplne mŕtva, pretože Lars vymyslel hercom každý pohyb od stola. Uvedomil si, že to nefunguje. V Kráľovstve im povolil opraty a sledoval, čo to prinesie. Nakoniec sa naučil s hercami pracovať ako s amatérmi. Čo najmenej príprav pre výraz tváre.
Lars natáča scénu rôznymi spôsobmi, takže objavuje iracionalitu, rodia sa nové veci. Tiež postupne obmedzil nástroje, ktorými by vás mohol manipulovať. V Dogville bol len text, herec a kameraman. Minimalistickejšie už to asi byť nemôže. Postupne sa v práci s hercami zlepšil, už vie, čo potrebuje a ako to dostane. A začal sa zase vracať k technologickým pomôckam. Melanchólia je po estetickej stránke asi najkonvenčnejší film. Na Nymfomanke sme už nemali len statív, ale aj pojazdy a dokonca žeriav.
Môžete popísať skúšky?
Prídem na natáčanie a on povie: "Rozbehnite to." Občas to pôsobí zmätočne. Na Melanchóliu bolo desať hercov a pätnásť štatistov a on dal len pokyn, aby sme začali. Ľudia sa začnú pliesť pod nohy, ale on sa medzi nimi pohybuje s kamerou ako ryba vo vode: "Jasne, toto zopakujte." Je to absolútny chaos, ale on presne vie, čo potrebuje.
Niektorí herci z toho musí byť na nervy, nie?
Hlavne tí, ktorí svoje vystúpenie ladia doma pred zrkadlom a prídu jednoducho odovzdať grandiózne vystúpenie bez ohľadu na ostatných hercov. Dostanú sa do problémov, pretože Lars povie - to bolo fajn, teraz to skúsime opačne. A ste v háji.
V Nymfomanke okrem iného diskutujete o politickej korektnosti, konkrétne o slove neger.
Keď vám spoločnosť zakazuje používať niektoré slová, mali by ste ich o to viac používať. Pokiaľ ide o negrov, to slovo je v Amerike dnes tabu. Pritom Martin Luther King ho používal. Vo finále ho teda nemôžete správne citovať. Najskôr to zmenili z neger na negro, lenže podmienky pre černochov sa v Amerike rovnako nezmenili. Tak im zmenili meno na farební. Lenže fakticky sa zase nič nestalo. Teraz im hovoria Afroameričania, ich detská úmrtnosť je ale rovnako oproti belochom stále dvojnásobná. Len meníte nálepky, miesto toho, aby ste s tým problémom niečo robili. Znechucuje ma to.
A čo si myslíte o spoločnosti v Európe?
Je konzervatívnejšia, než bývala. Čiastočne ide o kultúrny vplyv Ameriky, jej náboženský tlak je extrémne silný. A to napriek tomu, že otcovia zakladatelia hovorili, aby sa náboženstvo a politika nemiešali. Zároveň majú naozaj divné názory na sexualitu. Vidím tu aj dôsledky ideologických trendov osemdesiatych rokov: ekonomická škola Ronalda Reagana, Margaret Thatcher a Miltona Friedmana. Bohatí, trh a banky majú čoraz viac moci. Kvôli systému, ktorý je zameraný na chamtivosť, porastie vplyv fašistických a komunistických strán. Spolu s tým ubúda tolerancia.
Avšak vy zároveň natáčate v Hollywoode trháky ako Thor alebo Avengers, vzali ste rolu v Pirátoch z Karibiku.
Nebojím sa ale pritom hovoriť, čo si myslím. Počas irackej vojny sme mali slávnostnú premiéru k jednému hororu a miestni novinári sa ma pýtali, či sa hororových filmov bojím. "Nebojím." A čoho sa bojíte? "Režimu v tejto krajine." Všetci stíchli, žiadne ďalšie otázky.
Povedali vám potom niečo v štúdiu?
Nie. Čo by mohli povedať?
Prečo Lars von Trier odmieta hovoriť s médiami?
Rozumiem mu. To, čo sa v Cannes stalo, bolo strašné. Všetci vieme, že nie je žiadny nacista. Predniesol fór o tom, ako žil v presvedčení, že je Žid, keď mu v tridsiatich matka prezradila, že jeho skutočným otcom je jej šéf, ktorý mal nemecké korene. No, a tak je Lars teraz Nemec. Nie je to moc vtipné, ale je to typická larsovina. Lenže na druhý deň všetci informujú, že Lars je nacista. Cannes malo podtitul Festival slobody prejavu, pretože tam boli iránski režiséri. Pre Larsa to ale neplatilo. Chceli, aby sa ospravedlnil a potom ho vyhodili. Najskôr kvôli sponzorom, figuroval v tom vraj Mercedes, nechceli s tým mať nič spoločné. Hanba.
Máte za sebou vyše sto dvadsať filmových rolí. Ako zložité je pre vás nechať postavu Seligmana za sebou?
Nie som metodický herec, takže je to jednoduché. Zapnem a vypnem na povel. Vďaka divadlu poznám situácie, kedy musíte uhrať v shakespearovskej hre tri postavy za večer. Nie je čas sa tými ľuďmi stávať. Avšak prácou so svojím telom a emóciami v sebe zdvíhate búrku a mozog ide naplno. Je potom pekné dať si večer pivo. Veľké pivo.
Šimon Šafránek, ihned.cz
StoryEditor