Keď Mad Max z 80. rokov prejde do trikovej série Rýchlo a zbesilo, vznikne Mad Max: Zbesilá cesta. Po včerajšom uvedení na filmovom festivale v Cannes do našich kín vstúpil výborne urobený akčný žáner, ale teatrálnejší než originál a tiež s chabou náhradou za Mela Gibsona. Prečítajte si recenziu Mirky Spáčilovej z MF Dnes.
Divoké a po novom
Legendárnu austrálsku značku kriesi jej pôvodný režisér George Miller – a klobúk dole. Sedemdesiatnik dáva novinke tempo dorastenca, ktorý kúzlo divokej jazdy ešte len objavuje, hoci prvý diel pôvodnej trilógie o bojovníkovi ciest s názvom Šialený Max natočil už v roku 1979. Odvtedy sa však veľa zmenilo. Ubudlo „ručnej práce“, ktorú nahrádzajú moderné triky, a Mela Gibsona v titulnej úlohe vystriedal Tom Hardy, zaujímavý len do chvíle, než sa zbaví kovovej masky, v sexappeale so svojím predchodcom ťažko prehráva.
Navyše aj do akčnej ríše vtrhla emancipácia, takže za volantom a so zbraňami sa vedľa Hardyho činí Charlize Theron ako bojovníčka za práva zotročených žien či skôr sporo odetých modeliek.
Vyzretie hrdinu
Z nich sa vydelí herecky najsilnejšie meno filmu: Nicholas Hoult, ktorý od chlapčenskej roly po boku Hugha Granta v komédii Ako na vec zjavne vyzrel, postavu mladučkého dychtivého fanatika si rozhodne vychutnáva. Veď tiež jediný zažije istý vývoj charakteru. Inak celú zápletku tvorí transport rebelského háremu, ktorému sa ženie v pätách diktátorova armáda na bizarných strojoch, krížiacich prvky antiky, verneoviek a rockovej šou. Práve výprava, respektíve celá výtvarná línia, ktorá do krajiny červeného piesku zasadzuje silne štylizované kostýmy a rekvizity so symbolmi lebiek, sprevádzané svojráznymi rituálmi aj slovníkom, nesie jednu z opôr filmu, hoci až divadelne krikľavú – vrátane obludných ľudských bytostí, ktoré ašpirujú na oscarovú nomináciu za masky. Druhý pilier tvorí akcia s vynaliezavou choreografiou, premyslenými pointami a bravúrnym strihom: z revu do ticha, z davovej bitky do sólovej, z poézie, keď sa zmáčané dievčatá zjavia v púšti ako fatamorgána, k hrubej sile trojboja s reťazou.
Rýdzo fanúšikovské
Proste je na čo sa pozerať, hoci sa akčné sekvencie neúmerne predlžujú, výbuchy spomaľujú a žánrová maniera prehlbuje monotónnosť navonok ohromujúceho divadla. Brzdí ju aj povinné morálne alibi ponorov do hrdinovej duše s otravnými úryvkami nočných môr z minulosti. Naopak poteší, že šetria slovami, a filmársky je Max vycizelovanejší než iný komiksový veľkofilm. Avšak v porovnaní so živočíšne priamočiarym originálom postúpil od surového realizmu cestných gangov k módnej vlne na hrane dekoratívnej fantasy. Avšak v prvom rade znamená Mad Max: Zbesilá cesta ďalšiu rýdzo fanúšikovskú záležitosť, skrátka vytúženú „cestu“, tej sa dočkajú. A divákom mimo spoločenstva akčných nadšencov postačí uistenie, že vo svojej podstate je to úplná hlúposť.