Kto bol Andy Warhol? Na túto otázku odpovedala jedna z postáv dokumentárneho filmu Absolut Warhola, že je to najznámejší Rusín, známejší aj ako Vasiľ Biľak. Ako sa stal Andy slávnym, pravdepodobne zaujíma väčšinu ľudí, a obzvlášť tých, ktorí trpia rôznymi sebaklamami o talente a vyvolenosti. Pri spoznávaní jeho stôp na ceste slávy sa dokonca aj obúvajú do jeho topánok. No v topánkach otcov však nikdy neprejdeme ich cestu. Ale niektorí to aj tak skúšajú. Ich sústredené stúpanie do odtlačkov starých stôp v hline im však nedovoľuje vidieť, kam tie stopy vedú. A spoznať, prečo sú tie stopy raz hlbšie, raz jemnejšie.
Výtvarné papučky
Vo výtvarnom umení sa dôsledné nasledovanie majstra objavuje často u mladých žiakov, ktorí sa takto cvičia pri cibrení techniky vyjadrovania. Čo však v prípade Warholovho pop-artu, kde ide o niečo iné ako o zvládnutie techniky? Takéto otázky môžu napadnúť divákovi expozície Andy Warhol - Desať portrétov Židov XX. storočia a Daniel Brogyányi - Desať portrétov Židov na Slovensku, ktorá je verejnosti prístupná v Galérii Slovenského plynárenského podniku v Bratislave. Aj keď je táto dvojvýstava zjednotená názvami, rozdeľujú ju tvorivé prístupy každého z výtvarníkov. Andy Warhol zostával aj v roku 1980 na svojich grafických portrétoch slávnych židov na svojej jedinečnej ceste výtvarnej expresie. Držal sa svojej techniky, farebnosti a stále ho priťahovali nové ikony západnej civilizácie. Po predchádzajúcich portrétoch politikov, herečiek, dolára a Mickey Mousa pri židovských osobnostiach sportrétoval G. Steinovú, G. Gershwina, A. Einsteina, F. Kafku či S. Freuda. Daniel Brogyáni to mal ťažšie. Obul si Warholove papuče, no opustil v nich obývačku a preputoval spustnuté a zdevastované lány slovenskej krajiny. Tu žiadne ikony židovstva nenašiel a papuče ho už tlačili. Prečítal si preto najintelektuálskejší slovenský denník, zaklopal na zopár najbližších dverí a zoznam svojich ikon mal hotový. Zabalil ich do Warholových dúhových svätožiar, pomenoval svoj prístup postpop-art a vystavil slovenskej verejnosti, aby návštevníci výstavy mohli na kontraste výtvarných prejavov odkryť hĺbku geniality najznámejšieho Rusína na svete.
Privalený ikonou
Ťažký je osud rodu Warholovcov na Slovensku nie iba vo svete výtvarníkov. Poliak Stanislaw Mucha za nemecké peniaze nakrútil vynikajúci dokumentárny film Absolut Warhola o obyvateľoch obce Miková, z ktorej pochádzali rodičia kráľa pop-artu. Zodpovedným v Slovenskej televízii sa film nie veľmi páčil. Pustiť ho našej verejnosti chceli iba za podmienky, že by mu boli odťaté niektoré končatiny. To autor dokumentu odmietol, a preto zatiaľ mohli tento vynikajúci film, ovenčený množstvom medzinárodných filmových cien, vidieť iba návštevníci II. ročníka nesúťažnej prehliadky Slovenský film 2002, ktorý sa konal celý minulý týždeň v Bratislave. Nebol to však film o Andym, ale o ľuďoch, ktorí aj dnes biedu prekonávajú iba silnou vierou, fantáziou a drsným humorom. Film žije podobne ako jeho účinkujúci vďaka vtipu, ktorý im dáva zabudnúť na bezperspektívnosť života v slovenskej transformujúcej sa krajine. Diváci, ktorí sa smejú spolu s Mikovčanmi pochopia, že nemožno našu realitu brať úplne vážne. Možno aj z tejto filozofie vyrástla Warholova invencia, vymykajúca sa prevládajúcim dobovým umeleckým kánonom. Vtipkár Andy!
Nešťastnejšie sa na filmovej prehliadke darilo rozprávať o Warholovom rodnom kraji ikone slovenského filmu Jurajovi Jakubiskovi. Kto už mal možnosť vidieť jeho krátky film Farebné kamienky (uvedený pred časom aj v Slovenskej televízii), zostal pravdepodobne v rozpakoch, či to skutočne natočil ten invenčný Jakubisko. Prečo ten slávny režisér šiel robiť film o ešte slávnejšom výtvarníkovi? Prečo dobrý režisér urobil zlý film o dobrom umelcovi? Násilné poetizmy s farebnými kamienkami vo vode a spievajúcimi dievčatkami, dlhé nudné výpovede rusínskych aktivistov, patetické slzenie nad strateným rajom Warholovho rodiska, to všetko pôsobí ako jeden z množstva propagačných filmov pre zahraničné cestovné kancelárie, ktoré chcú prilákať na zájazd znudených čitateľov ružových románikov a naivných ochrancov vymierajúcich Indiánov.
Pri sledovaní produkcie slovenských umelcov reagujúcich na Andyho Warhola a jeho ohlasom v umení je viditeľné, že to najhoršie, čo pre neho na Slovensku môžeme urobiť je, ak sa z neho budeme snažiť urobiť ikonu. Nechajme to radšej na zahraničných tvorcov, ktorí si nemusia budovať meno na sláve jedného z najznámejších Američanov XX. storočia.
StoryEditor