Prenasleduje ju, kupuje jej darčeky, píše jej listy... jeho posadnutosť ňou rastie každým ďalším dňom čoraz desivejšie... a ona zažíva všadeprítomný pocit ohrozenia.
Dostáva sa jej nechcenej pozornosti. Je vždy pri nej. Za ňou.
Sleduje ju na každom kroku.
Všetky letáky pred ním varujú. Nakoniec vraj k tomu zaručene dôjde...
Kniha o tebe je brilantný psychotriler, ktorý skúma hranice medzi láskou a nátlakom, fantáziou a realitou. Pohltí vás od prvej strany a vy si budete znova a znova klásť otázku: Kam až môže zájsť posadnutosť a túžba ovládať iných?
Volá sa Rafe.
Objaví sa všade, kam sa Clarissa pohne. Čaká na ňu v parku, v práci, na železničnej stanici, pred jej bytom. Rafova posadnutosť mladou ženou každým dňom narastá, jeho blízkosť naháňa Clarisse strach. Dal jej jasne najavo, že neodíde, vraj pre jej dobro. Psychopatický manipulátor Rafe sa stáva Clarissinou nočnou morou.
Mladá žena sa márne dovoláva pomoci, bez dôkazu o zločine ide len o výkriky do prázdna. Ak sa chce šialenca zbaviť, musí ho usvedčiť sama, a tak si začne do denníka zaznamenávať podrobnosti o ich stretnutiach, zbierať všetko, čo by raz mohlo poslúžiť ako chýbajúci dôkaz.
Keď ju neskôr vyberú za členku poroty, vydýchne si. Súdna sieň je útočisko, kam Rafe nemá prístup.
Clarissa sa na pojednávaniach dozvedá podrobnosti o prípade únosu a zneužitia mladej ženy a uvedomí si až desivú podobnosť medzi ich životmi.
Rafa sa nestrasie. Šialenec si v hlave vytvoril predstavy, ktoré sa zďaleka nekončia rozprávkovo.
Začítajte sa do úryvku z novinky KNIHA O TEBE:
Pondelok 2. februára, 7.45
Si to ty. Samozrejme, že si to ty. Vždy je to tak. Niekto sa za mnou zakráda, otočím sa, a zbadám teba. To som si mohla myslieť, no aj tak na zľadovatenom snehu zaváham a šmyknem sa. Na kolenách mám mokré fľaky. Palčiaky premočené.
Každý rozumný človek by v také ráno zostal doma, ale ty nie. Ty sa vyberieš na malú prechádzku. Naťahuješ sa po mne, pýtaš sa, či som v poriadku, ustúpim o krok dozadu, mám čo robiť, aby som opäť nespadla.
Určite ma sleduješ už od domu. Nezdržím sa, musím sa ťa spýtať, čo tu vlastne robíš, hoci viem, že mi nepovieš pravdu.
Zachvejú sa ti viečka, stáva sa ti to, keď si nervózny. „Som na prechádzke, Clarissa.“ To, že bývaš v dedine vzdialenej pár kilometrov, ti akosi nevadí. Pery ti zbledli. Zahryzneš si do nich, akoby si sa im snažil prinavrátiť zdravú farbu. „V piatok si sa v práci správala zvláštne, Clarissa. Nemala si iba tak odísť. Vraveli to aj ostatní.“
Chce sa mi kričať, ako ma zakaždým oslovuješ menom. Tvoje sa mi znechutilo. Snažím sa naň nemyslieť, akoby ťa to mohlo vymazať z môjho života. Lenže vždy sa ku mne odkiaľsi priplazí. Ako nepozvaný hosť. Presne ako ty. Znova a znova.
Môj verný tieň. To ťa vystihuje. Za každého počasia.
Ani moje zaryté mlčanie ťa neodradí. „Celý víkend si nedvíhala telefón. Odpovedala si iba na jednu správu, a aj to nie najkrajšie. Načo vlastne chodíš ráno von, Clarissa?“
Na myseľ mi prichádzajú len úsečné odpovede. Musím sa ťa zbaviť. Striasť sa ťa, aby si ma nesledoval až po stanicu a nedomyslel si, kam idem. Lenže ignorovanie mi v tomto nepomôže, knižné rady v skutočnom svete nefungujú. Ktovie, či na teba vôbec niečo funguje.
„Som chorá,“ klamem. „Preto som v piatok odišla. O ôsmej som objednaná u lekára.“
„Si jediná žena na svete, ktorá je pôvabná aj chorá.“
Začínam sa cítiť naozaj zle. „Mám horúčku. Celú noc som grcala.“
Rukou mi siahaš na líce, akoby si mi kontroloval teplotu. Odtiahnem sa.
„Odprevadím ťa.“ Ruka ti stále visí vo vzduchu, ako pripomienka, že si sa zmýlil. „Nemala by si chodiť sama.“ Slová zdôrazníš ráznym spustením pravačky k telu.
„Neželám si, aby si šiel so mnou.“ Obávam sa, že som to nepovedala dosť dôrazne.
„Pomôžem ti, Clarissa. Je pod nulou. Nemala by si sa vonku potĺkať takto naľahko a navyše s mokrými vlasmi. Z toho nemôže vzísť nič dobré.“ Vyťahuješ z vrecka telefón. „Zavolám taxík.“
Zase si ma zahnal do rohu. Opieram sa o čierne železné zábradlie, takže už nemám kam ustúpiť; nerada by som sa šmykla a spadla dole – na cestu podo mnou je to určite aspoň meter. Ustúpim nabok, ale ani to ti nezabráni, aby si sa na mňa neprilepil. V páperovej bunde sa zdáš obrovský.
Spodný lem džínsov máš premočený, ako si sa brodil snehom – to ťa však vôbec netrápi. Nos a uši ti na chlade sčerveneli. Moje na tom nebudú inak. Hnedé vlasy zlepené, hoci pravdepodobne umyté. Zamračené ústa sa ti nikdy neuvoľnia.
Je mi ťa ľúto, hoci sa tomu bránim. Určite celé noci nespíš ako ja. Nechcem sa hrubo vyjadrovať, je to v rozpore s tým, ako ma vychovali rodičia. A okrem toho, ani nadávky ťa neodradia. Viem, že ma budeš ďalej sledovať, akoby si ma prepočul, a po niečom takom naozaj netúžim.
Vytáčaš číslo.
„Nevolaj.“ Poviem to zostra, takže prestaneš. Tentoraz zájdem ešte ďalej. „Ordinácia je neďaleko.“ Nakoniec sa vyjadrím ešte jasnejšie. „Ja s tebou do taxíka nesadnem.“
Stlačíš červené tlačidlo a mobil schováš do vrecka. „Daj mi číslo na pevnú linku, Clarissa. Niekde som ho zapatrošil.“
Obaja vieme, že som ti ho nikdy nedala. „Zrušila som ju. Používam iba mobil.“ Ďalšie klamstvá. V duchu sa poteším, že si si to číslo nezistil, keď si bol u mňa. Čudujem sa, že si prepásol takú príležitosť. Nepochybne by si sa za to najradšej prefackal. Lenže vtedy si mal iné starosti.
Ukážem na neďaleký kopček. „Ak sa chceš dobre poprechádzať, mal by si to skúsiť tam.“ Počítam s tým, že mi spravíš po vôli, zúfalý pokus zúfalej ženy. „Jedna z mojich obľúbených trás, Rafe.“ Chvíľu trvá, kým to meno vytlačím, no nakoniec sa mi to podarí a teraz nič iné nevnímaš, ani ti nenapadne, že som to spravila iba preto, aby som sa ťa zbavila.
„Určite to skúsim, Clarissa, keď to tak vychvaľuješ. Chcem, aby si bola šťastná. Len mi to musíš dovoliť.“ Vystrúhaš čosi ako úsmev.
„Maj sa, Rafe.“ Ešte raz sa prinútim vysloviť tvoje meno, a keď vidím, ako sa ešte väčšmi usmievaš, príde mi zvláštne, že taký lacný trik takto dobre funguje. Dokonca sa trochu hanbím.
Nemôžem tomu uveriť, že si ma nechal, opatrne zostupujem dole miernym svahom a pravidelne kontrolujem narastajúcu vzdialenosť medzi nami. Zakaždým, keď sa za tebou obzriem, zdvihneš ruku, takže mi neostáva iné, iba ti naoko vrúcne zamávať.
Odteraz chodím na stanicu výlučne taxíkom a vždy si dám pozor, či ma nesleduješ. Keď sa najbližšie stretneme, vytiahnem ťažší kaliber a poslúchnem letáky: Nebudem reagovať, prípadne ti stýkrát poviem – a tentoraz nie zaobalene –, aby si ma nechal na pokoji. Dokonca aj moja matka by určite uznala, že v takomto prípade človek môže siahnuť po hrubšom výraze. Teda niežeby som sa chystala o tebe povedať rodičom.
Keď stojím na peróne, drkocú mi zuby, bojím sa, že zrazu vyrastieš spod zeme. Hlásateľ oznámi zrušenie spojov a meškanie v dôsledku nepriaznivého počasia.
Opriem sa o múr a rýchlo načarbem zopár riadkov do zápisníka. Prvý záznam. Zošit je tenký, takže ho môžem nosiť všade so sebou, ako to radia v brožúrkach. Strany sú linajkované, pevne spojené drôtikom. Matný čierny obal. Ľudia na linke pomoci mi tvrdili, že potrebujem kompletnú dokumentáciu, záznam. Vraj nesmiem nič vynechať, treba si všetko zapísať okamžite po každom incidente bez ohľadu na to, či išlo iba o nejakú drobnosť. Lenže s tebou nič nie je iba drobnosť.
Je mi strašná zima, vyčítam si, že som si poriadne nevysušila vlasy. Vybehla som narýchlo, pretože som zaspala. Zlé sny, zakaždým sú v tom zlé sny o tebe. Mohla som si ich vysušiť, stihla by som to, lenže som to nedomyslela, mala som ťa plnú hlavu. Takže teraz sa cítim ako cencúľ a mrzne mi krv v žilách, akoby si nado mnou vyriekol zaklínadlo, čo premieňa horúce telo na ľad.
Musí predsa existovať svet, kam nemá prístup. Snáď ho konečne našla. Naproti mramorovému schodisku viseli portréty vážených sudcov. Keď stúpala na prvé poschodie, zdalo sa jej, že ju pozorujú. Za žiadnych okolností sa však nemienila vzdať nádeje, že nájde miesto, kde ju nebude môcť sledovať.
Keď zamestnanec súdu skontroloval jej pas a predvolanie vytlačené na ružovom papieri, sadla si na tapacírovanú modrú stoličku. V miestnosti bolo príjemne teplo. Prsty na nohách jej rozmrzli. Vlasy uschli. Akoby sa ocitla na nejakom čarovnom mieste, ďaleko od neho. Dnu mohli vstúpiť iba členovia poroty, a aj oni museli najprv vyťukať kód.
Keď zriadencovi zapraskal mikrofón, takmer vyskočila. „Mohli by, prosím, predstúpiť nasledujúce osoby, ktoré sa majú zúčastniť dvojtýždňového pojednávania v miestnosti číslo šesť?“
Celé dva týždne v bezpečí súdnej budovy. Dva týždne preč z práce a najmä bez neho. Srdce sa jej radostne rozbúchalo, dúfala, že začuje svoje meno. Lenže to sa nestalo, a tak sa opäť sklamane oprela o operadlo.
Na obed opustila útočisko súdnej budovy, potrebovala čerstvý vzduch. Pred otáčavými dverami zaváhala, pohľadom najprv skontrolovala ulicu. Bála sa, že sa ukrýva niekde medzi dvoma väzenskými dodávkami zaparkovanými zopár metrov od vchodu. Rýchlo popri nich prešla so zatajeným dychom. Len čo sa presvedčila, že za blatníkom sa nikto nekrčí, kráčalo sa jej o poznanie ľahšie.
Prechádzala sa po trhovisku, robotníci si kupovali obed a rôzne cudzokrajné špeciality v stánkoch, obhajcovia mierili do drahej talianskej reštaurácie.
Dôsledne sa poobzerala naokolo a potom vošla do krajčírstva. Ako obvykle, aj tentoraz ju zaujali detské tkaniny. Morské panny bezstarostne plávali s kŕdľom detí, akoby ich niekto počaroval. Predstavovala si detský overal, na ktorom by sa striedali fialkasté a modrasté vlny.
Henrymu by sa to nepáčilo. Prečačkané, namietal by. Precitlivené. Príliš rozkošné. Zúfalo neoriginálne. Najlepšie sú decentné farby, vyhlásil by. Možno práve preto, že neboli schopní splodiť dieťa, ich cesty sa nakoniec rozišli.
Rázne zamierila k nitiam, z kabelky vytiahla kúsok zelenej prešívanej látky s červeným kvetinovým vzorom. Nakoniec ju našla, perfektne ladila s pozadím, takže sa vybrala k pokladni s dvoma cievkami.
„Na čo sa chystáte?“ vyzvedala mladá predavačka.
Nepokojný pohľad pod hnedými riasami, pohľad, pred ktorým nemožno uniknúť, sliny medzi perami – Rafe v ten večer, keď s ňou ležal v posteli.
Musí sa ho zbaviť. „Posteľné obliečky,“ odpovedala.
Látka bola príjemná na dotyk. Prekvapilo ju, ako úprimne sa zamyslela nad tým, kto s ňou bude pod tými kvetmi spávať.
Pripravené v spolupráci s: