Týždenne vychádzajú na Slovensku stovky kníh a nedá sa upozorniť na všetky. Väčšina jednoducho zapadne prachom a len niektoré sa dostanú do televízie, na web, do printov, či na bilbordy. Jednou z takých kníh bude rozhodne nové vydanie kultového Krstného otca.
Ak teda hľadáte jedinečný darček pre zberateľov, milovníkov netradičných vydaní alebo pre fanúšikov mafiánskych príbehov, toto je to pravé. Originálny Krstný otec vo výnimočnom balení. Pri príležitosti 95. výročia narodenia Maria Puza vychádzajú teraz jeho slávne mafiánske príbehy v luxusnom prevedení s ilustráciami.
Trojnásobný priestrel cez všetkých 952 strán.
Náboj zavesený na šnúrke slúži ako záložka a môžete ho vložiť do priestrelu.
A k tomu tri nesmrteľné príbehy v jednej knihe: Krstný otec + Sicílčan + Corleone.
Tri kultové diela boli mnohokrát sfilmované a teraz vyšli ako unikátna luxusná a ilustrovaná edícia 3 v 1. Krstný otec Maria Puza a jeho hlavný hrdina don Corleone patrí už vyše 40 rokov ku kultovým dielam a postavám svetovej literatúry.
Formát knihy je 230x280 mm, nechýba lacetka s nábojom a celý knižný blok prederavený tromi výstrelmi. Puzdro v tvare fľaše s nápisom Tradičný mafiánsky nápoj. Súčasťou knihy je 50 ilustrovaných fotografií a na každej strane je ruka s červenými čiarami.
Príbeh o krstnom otcovi je už notoricky známy.
História krvavej vojny klanu Vita Corleoneho proti ďalším famíliám v 40.rokoch minulého storočia dokázala zachytiť klasickú mafiu v konkrétnom období a na miestach, kde existuje dodnes.
Rovnakú popularitu a ocenenia si získala aj trojdielna filmová adaptácia tejto „americkej ságy“ newyorského podsvetia, ku ktorej scenáre napísal sám Puzo a réžie sa ujal Francis Ford Coppola. Vo filmoch zažiarili okrem iných Marlon Brando, Diane Keatonová a Al Pacino.
Za každým veľkým majetkom je nejaký zločin...
BALZAC
HNonline.sk vám prináša úryvok a fotografie z nového Krstného otca:
Amerigo Bonasera sedel v sieni č. 3 newyorského trestného súdu a čakal na spravodlivosť; na pomstu chlapom, ktorí tak neľudsky ublížili jeho dcére, ktorí ju chceli zneuctiť.
Sudca, hrozne mohutný človek, si vysúkal rukávy čierneho talára, akoby chcel fyzicky potrestať tých dvoch mládencov, ktorí stáli pred jeho sudcovským kreslom. Na majestátnej tvári sa mu zračilo chladné pohŕdanie. Ale v tomto všetkom bolo čosi falošné a Amerigo Bonasera to cítil, no ešte nepochopil.
„Konali ste ako najhorší zvrhlíci,“ povedal sudca prísne. Tak je, tak je, pomyslel si Amerigo Bonasera. Zvieratá. Zvieratá. Tí dvaja mládenci s lesklými, nakrátko ostrihanými vlasmi, s vydrhnutými, súmernými tvárami, naladenými do poníženej skrúšenosti, sklonili pokorne hlavu.
Sudca pokračoval. „Správali ste sa ako divá zver v džungli a máte šťastie, že ste to úbohé dievča pohlavne nezneužili, lebo by som vás dal zavrieť na dvadsať rokov.“ Sudca sa odmlčal, potom spod impozantného hustého obočia prešibane žmurkol na kyslo sa tváriaceho Ameriga Bonaseru a rýchlo sa sklonil nad kopu spisov, ktorú mal pred sebou. Zachmúril sa a mykol plecom, akoby ustupoval pred niečím, čo ho proti vlastnej vôli presvedčilo. Opäť sa ozval.
„Ale vzhľadom na vašu mladosť, na to, že ste doteraz neboli trestaní, že ste z takých dobrých rodín a pretože zákon vo svojej zvrchovanej moci nehľadá pomstu, vás odsudzujem týmto na tri roky väzenia podmienečne.“
Len štyridsať rokov profesionálneho smútenia umožnilo Amerigovi Bonaserovi, že jeho tvár neprezradila zdrvujúce sklamanie a nenávisť, ktoré ho opanovali. Jeho krásna mladá dcéra bola ešte v nemocnici so zlomenou čeľusťou, ktorú jej tam pospájali drôtom; a teraz tieto dve animales ostali na slobode? Všetko to bola len fraška. Pozeral na šťastných rodičov, ktorí sa zhŕkli okolo svojich drahých synčekov. Och, teraz všetci boli šťastní, teraz sa všetci usmievali.
Čierna žlč, kyslasto trpká, drala sa Bonaserovi z hrude, preliala sa cez zaťaté zuby. Vytiahol bielu plátennú vreckovku a pritisol si ju na ústa. Takto stál, keď tí dvaja mládenci voľne prešli uličkou, sebavedomí, s chladným pohľadom a s úsmevom na perách, ani naňho nepozrúc. Nechal ich prejsť bez slova, len si tisol čistú vreckovku na ústa.
Medzitým sa priblížili rodičia týchto animales, dvaja muži a dve ženy v jeho veku, ale americkejšie oblečení. Pozreli naňho zahanbene, jednako však v ich očiach videl zvláštnu, víťazoslávnu spupnosť.
Bonasera sa celý bez seba naklonil do uličky a chrapľavo zakričal: „Budete plakať, ako ja plačem – postarám sa, aby ste plakali, ako sa vaše deti postarali, aby som ja plakal“ – tentoraz s vreckovou na očiach. Obhajcovia, ktorí uzatvárali sprievod, potisli svojich klientov v tesnom hlúčku dopredu a obklopili tých dvoch mládencov, ktorí sa už vracali uličkou, akoby na pomoc svojim rodičom. Ozrutný súdny sluha rýchlo vykročil zablokovať rad, v ktorom stál Bonasera. Ale nebolo to potrebné.
Po všetky tie roky v Amerike Bonasera sa spoliehal na zákon a poriadok. A mal z toho osoh. Teraz, hoci sa mu mozog zahmlieval nenávisťou, hoci mu od divých predstáv, že si kúpi revolver a zabije tých dvoch mládencov, priam prašťali lebečné kosti, Bonasera sa obrátil k svojej ešte nič nechápajúcej žene a vysvetlil jej: „Urobili si z nás bláznov!“ Zmĺkol a potom sa rozhodol, bez ohľadu na to, čo to bude stáť. „O spravodlivosť musíme na kolenách poprosiť dona Corleoneho.“
V prepychovo zariadenom hotelovom apartmáne v Los Angeles Johnny Fontane sa od žiarlivosti tak spil ako hociktorý obyčajný manžel. Natiahnutý na červenom gauči pil škótsku rovno z fľaše, potom zmyl jej chuť tak, že si omočil ústa v krištáľovej nádobe s ľadom a vodou. Boli štyri hodiny ráno a on spriadal opité predstavy, ako zavraždí svoju ženu pobehlicu, keď sa vráti. Ak sa vráti. Bolo už neskoro zavolať prvej žene a spýtať sa na deti a zdalo sa mu hlúpe teraz volať niektorému priateľovi, keď to s jeho kariérou šlo dolu kopcom. Boli časy, keď by boli nadšení, polichotení, keby ich zavolal o štvrtej ráno, ale teraz ich otravoval. Ešte sa v duchu aj usmial pri myšlienke, že na ceste za slávou ťažkosti Johnnyho Fontana fascinovali niektoré najväčšie ženské hviezdy v Amerike.
Práve keď si znovu upil z fľaše škótskej, konečne začul ženin kľúč vo dverách, ale neprestal piť, kým nevošla do izby a nezastala pred ním. V jeho očiach bola veľmi krásna, tá anjelská tvár, zasnené fialové oči, útle, krehké, ale dokonale formované telo. Na plátne bola ešte krajšia, preduchovnená. Sto miliónov chlapov na celom svete bolo zaľúbených do tváre Margot Ashtonovej. A radi zaplatili, aby ju videli na plátne.
„Kde si bola, doboha?“ spýtal sa Johnny Fontane.
„Randiť,“ odvetila.
Zle odhadla jeho opitosť. Preskočil koktailový stolík a schmatol ju za krk. Ale tesne pred jej magickou tvárou, tými krásnymi fialovými očami, ho hnev prešiel a opäť bol bezmocný. Urobila chybu, že sa posmešne usmiala; videla, ako sa jeho päsť znovu blíži. Skríkla: „Johnny, nie do tváre, vieš, že filmujem!“
Smiala sa. Udrel ju do žalúdka a spadla na dlážku. Zvalil sa na ňu. Zacítil jej voňavý dych, keď zalapala po vzduchu. Udrel ju do ramien a do stehenných svalov jej hodvábne opálených nôh. Zbil ju, ako kedysi bil usoplené menšie decká, keď bol uličníkom v newyorskej Pekelnej kuchyni. Bol to bolestivý trest, ale nezanechá trvalé znetvorenie, uvoľnené zuby alebo zlomený nos.
Neudieral ju však dosť mocne. Nemohol. A ona sa mu smiala. Roztiahnutá na dlážke, brokátové šaty vyhrnuté povyše stehien, podpichovala ho s chichotom: „No poď, Johnny, veď aj tak nič iné nechceš.“
Pripravené v spolupráci s: