Tentoraz sa nekoná romantická komédia, hoci ako v predošlom filme Kúzlo mesačného svitu aj novinka dýcha sviežosťou leta aj Emmy Stone. V novinke Iracionálne muž vedie Woody Allen akademickú dišputáciu o hranici činu a zločinu, píše idnes.cz.
Prvýkrát sa Iracionálny muž predviedol na tohtoročnom festivale v Cannes a následné recenzie boli prekvapivo lichotivejšie v Amerike ako na európskej pôde, kde sa Woodymu Allenovi tradične tlieska. The Telegraph písal, že Allen s podobne povrchnými moralitami už dokázal zázraky, ale teraz ich len obmýva. A podľa Guardianu sa dobrý nápad na film nepremenil.
Pravda je, že univerzitnú romancu medzi dychtivou študentkou a rozorvaným, o to príťažlivejším profesorom vedie Allen dlho po zabehnutej ceste, než urobí krkolomný úkrok. Prednášky z filozofie mení večne spitý hrdina v podaní Joaquina Phoenixa na kázanie o zmare a ničote, ktorým niekdajší politický aktivista, teraz trpný "žvanil", reaguje na vlastné vyhorenia. Dávkuje študentom Kierkegaarda, Husserla či Sartra a za cynické poučky typu "filozofia je verbálna masturbácia" či hrátky s ruskou ruletou skrýva svoju neschopnosť žiť. Čo samozrejme prebudí spasiteľský syndróm žien, profesorky aj študentky, ktoré sa cítia povolané trpiteľa liečiť osobnou nehou.
Až potiaľto je to čiara "allenovčina", hoci jej chýba perlivý nadhľad a prebýva zdvojený rozprávačský komentár ústredného páru. Ale potom muž náhodne objaví stratený zmysel svojho života v tom, že tajne zasiahne do života iných: ako nositeľ dobra však musí použiť zlo. Allen sa tu okrem hamletovskej púte od slov k činom dostáva na pôdu akademickej dišputácie, ktorá skúma pokrivenú morálnu obhajobu aktu za hranou trestného zákona aj kresťanského desatora za pomoci argumentu, že niekomu inému prospeje. Naozaj tak z romantickej núdze vzťahovej banality urobí opäť nečakanú cnosť, avšak platí za to značnú cenu.
Jednak onen motív liečby pôsobí príliš vyumelkovane, jednak prenesie rozprávanie na žánrovú pôdu krimi, kde sa režisér pohybuje menej iste a nepôvodné - vrátane lacného prvku "urieknutia sa", ktorým sa páchateľom láme väz v tuctových detektívkach, či nevyhnutnej pointy. Samozrejme stále ide o film od Woodyho Allena, takže je šikovný, vkusný, skromný, náladovo presný a herecky zdatný, aj keď nie oslnivý. Zároveň hercom nemožno zazlievať istú monotónnosť, ak ich scenár núti popisovať vlastný výraz na plátne románovým vetami vnútorného monológu "moja úzkosť rástla, bola som zmätená".
Hlavne však Iracionálny muž pripomína nanajvýš racionálnu partiu šachu. Chýba mu prirodzená živelnosť Jasmíniných sĺz - jeho postavy sa pohybujú v pózach akademickej konštrukcie príbehu, diktujúcej aj ich emócie. Takže výsledok sa blíži filmársky odťažitej moralite.