Berlín sa vzdal politiky. Rieši osobné príbehy

Berlínsky filmový festival, ktorý sa vždy označoval ako seizmograf aktuálnej politickej situácie, sa tento rok stráni politiky a udalostí, ktoré otriasajú súčasným svetom. Žiadna Ukrajina, žiadne Rusko, žiadny Irak, žiadna Sýria. Rútiace sa blízkovýchodné krajiny nezanechali zatiaľ na festivale žiadne silnejšie stopy, aj keď riaditeľ festivalu Dieter Kosslick pri otvorení vyhlásil, že festival tento rok opäť drží prst na tepe doby. Pre filmárov je možno súčasná doba príliš neprehľadná. Možno by filmy zo súčasných bojísk museli byť príliš brutálne. A tak sme sa zatiaľ museli uspokojiť s košatými filmami o pútnikoch hľadajúcich zmysel života.




Naposledy na plátne zahral symfóniu o neuhasiteľnom živote veľký britský herec Christian Bale vo filme Terrenca Malicka Knight of Cup. Hrá tu večne zachmúreného hollywoodskeho herca Ricka, herca, ktorý pozná pravidlá hry a vyzná sa v biznise. Avšak aj keď je úspešný, stále sa cíti nenaplnený. jeho život pripomína blúdenie alebo ešte skôr veštenie z tarotových kariet, podľa ktorých získal film svoj názov.



Rick spomína na svoje detstvo, na svoje známosti, na modelky, na večierky, ale nič mu neprináša pokoj v duši. Cíti sa roztrhaný. Jeho kamarát mu rozpráva o tibetskej filozofii, jeho otec je na neho hrdý, ale ani to ho neupokojí. Jeho manželka (Cate Blanchett) aj priateľka (Natalie Portman) ho majú síce rady, ale ich láske niečo chýba. Okolo seba Rick vidí opulentný svet v štýle "vezmi si, čo chceš". Luxus, prúdy krásnych áut, presklené budovy a výťahy, len občas zvonku zasiahne zmar, keď sa napríklad zdá, že by mohlo prísť zemetrasenie. Rick je stále vnútorne nespokojný a neukojený a snaží sa hľadať zmysel života. Štýlovo je film natočený ako koláž veľmi krásnych obrazov s prerušovaným komentárom na pozadí. Len občas sa objaví skutočný dialóg. Film chce byť symfóniou tohto sveta, popísať sny človeka a jeho túžbu zložiť z mozaiky drobností celistvý obraz. Ide v podstate o akúsi variáciu na faustovskú tému. Vizuálne krásny film sa dočkal po premiére v Berlíne volania bravóóó a dlhého potlesku. Avšak dovolím si tvrdiť, že Malickov film Tenká červená línia z roku
1998 zostáva nateraz nepredstihnuteľný.


Novinári na tlačovej konferencii kládli otázky Terenceovi Malickovi, aj keď tam nebol:



O prísun ďalších slávnych hercov sa postaral film Wernera Herzoga Queen of the Desert. Nemecký režisér nakrútil svoj nový film v americkej produkcii s Nicole Kidman v hlavnej úlohe britskej historičky, archeologičky a špiónky Gertrudy Margaret Bell. Celý dej je situovaný do doby rozpadu Osmanskej ríše začiatkom 20. storočia, keď sa arabské krajiny usilujú o nezávislosť, ale kľúčová otázka pre európske krajiny znie, kto bude nad Blízkym Východom vládnuť. Západné mocnosti si v arabskom svete rozdeľujú sféry vplyvu. Znalci pomerov pomerov pred takýmto postupom varujú, ale márne. Preto vo filme ako jedna z kľúčových postáv figuruje britský dôstojník Thomas Edward Lawrence, ktorý v britskej uniforme významne prispel k porážke Osmanskej ríše a získal celosvetovú popularitu predovšetkým vďaka hollywoodskemu filmu, ktorý v roku 1963 dostal sedem Oscarov. Sám sa ale za víťaza svojich snáh o nezávislosť arabských krajín nepovažoval. Po skončení vojny zatrpkol, pretože jeho arabskí priatelia nakoniec vytúženú nezávislosť nezískali.



Gertruda Bell zatiaľ získava vplyv na britskom veľvyslanectve v Teheráne, neskôr sa učí arabsky, putuje po púšti Nafúd v Saudskej Arábii a snaží sa upokojiť spory medzi beduínmi aj spory o vplyv na Arabskom polostrove. To sa jej ale nakoniec nepodarí. Režisér ústami jednej zo svojich postáv pri rokovaní v Káhire roku 1914 pripomína, že "rozpad arabského sveta povedie k tisíckam rokov chaosu". To ešte dávno nemáme za sebou. Herzogov film sa s Malickovou umeleckou symfóniou nedá porovnať, pretože v skutočnosti ide len o lacnú love story, zasadenú medzi duny púšte a dromedárov. Ani veľká austrálska a hollywoodska star Nicole Kidman akoby nevedela, ako svoju postavu uchopiť. Werner Herzog, ktorý v minulosti nakrútil skvelé filmy ako Aguirre, hnev boží, Woyzeck alebo Fitzcarraldo, tentoraz nenašiel ani svojho Klausa Kinského, ani strunu, na ktorej by mohol svoj príbeh o arabskom svete zahrať.

Zato gigantický experiment sa podaril nemeckému režisérovi Sebastianovi Schipperovi, ktorý v jednom maratónskom zábere (trochu v štýle českého filmu Hany), natočil skvelý a doslova dychberúci thriller Victoria o španielskom dievčati (Laia Costa), ktorá sa počas svojho pobytu v Berlíne počas jednej noci dostane do vleku štyroch mladých, trochu opitých a trochu asociálne vyzerajúcich chalanov. Tí zdanlivo chcú len prečkať do rána, vyjašiť sa, ukradnúť pár pív, ale nakoniec sa ukáže, že všetko je úplne inak. Za svitania chlapcov nečaká ani dievčenská náruč, ani posteľ, ani lavička v parku. Čaká ich úloha vrátiť peniaze veriteľovi z podsvetia - a celý dej sa úplne otočí. Na rozdiel od filmu Hany má Victoria neuveriteľnú gradáciu napätia. Dej je neustále na ostrí noža - netušíme, čo sa stane za chvíľu. Schipperova atypická snímka má v sebe niečo, čo zvyčajne nazývame mágiou filmu. Je to mágia, ktorá Herzogovmu filmu chýba úplne (napriek množstvu profesionálov, ktorí sa na filme podieľali) a u Malicka je mágia stavaná príliš na obdiv.



Victoria je malá revolúcia európskej kinematografie, ktorá dostáva medzinárodná súťaž Berlinale spolu s britským filmom 45 rokov (réžia Andrew High) na celkom inú, nečakanú úroveň. Kým High si zvolil neľahkú téma starnúceho páru, ktorý si už ťažko má čo povedať, aj keď v jednom momente stojí tvárou v tvár neprekonateľnému tajomstvu, je Victoria film o ľuďoch dvadsať plus. Nie sú tu žiadne perfektné krajinné obrazy ako u Malicka alebo Herzoga, a napriek tomu film diváka doslova priklincuje k sedadlu. Victoria so scenárom na dvanástich stranách, maximom improvizácie a s niekoľkými nepríliš známymi hercami je nateraz - po štvrtom dni festivalu - absolútny objav. I keď je nutné povedať, že nemecký herec Frederick Lau sa doma už preslávil vďaka domácej televíznej tragikomédii Bornholmer Straße o páde Berlínskeho múru v roku 1989 a herec a tanečník Franz Rogowski si zahral v nemeckom minimalistickom filme Love Steaks (nominácia na Nemeckú filmovú cenu 2014).
Po štyroch dňoch festivalu možno len dúfať, že nejaký ďalší súťažný film v sebe nájde silu Victorie.

Z Berlína Radovan Holub,
programový spolupracovníik MFF Bratislava