Starý muž, roľník, sa odsťahuje na ostrov uprostred rieky Inguri na abcházsko-gruzínskom pomedzí, vezme so sebou vnučku a začne tu pestovať kukuricu. Postaví chatrč z konárov a dosiek. Kukurica vyrastie, hoci pri rolníkovom príchode nerástlo na ostrove nič - pôda je tu teda neúrodná. Občas okolo prejdú abcházski alebo gruzínski vojaci, na ostrove sa v kukurici ukryje ranený zbeh. Nakoniec príde potopa. Okrem stavby chatrče, sejby kukurice a dlhých pohľadov starca na plynúcu rieku film nie je ničím výnimočný, nie sú v ňom ani zaujímavé postavy ani dej. Hlavné je len veľké umelecké ticho. Postavy sa tvária pochmúrne a takmer spolu nehovoria. Jediný dialóg vedie dedo s vnučkou o tom, či dievča dokončí školu. Pozerať sa na taký film vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti. Napriek tomu film Kukuričný ostrov získal na festivale v Karlových Varoch hlavnú cenu, Krištáľový glóbus.
O čo ide štátu
Natočený bol v gruzínsko-nemecko-francúzsko-českej koprodukcii, česká strana do neho vložila 7 miliónov českých korún. Ide o typický festivalový film, ktorý sa bude ťažko distribuovať. Podobné rozvláčne filmy budili na festivale dlhé diskusie, či také filmy má podporovať štát alebo nie. Bez masívnych štátnych injekcií sa také filmy jednoducho nedajú natočiť. Diskusia o distribúcii filmov, ktoré ostávajú takmer bez divákov, prebehli už aj na tohtoročnom Art Film Feste v júni v Trenčianských Tepliciach. "Filmov je čím ďalej tým viac, divákov nepribúda," definoval situáciu filmový odborník Miro Ulman.
Martin Šmatlák, riaditeľ slovenského Audiovizuálního fondu, čo je hlavný podporovateľ filmov a festivalov na Slovensku povedal, že zmysel pomoci je dostať divákov do kín. "Aj film artovo orientovaný musí mať svoju marketingovú stratégiu," zdôraznil Šmatlák a uzavrel, že filmy, ktoré divákov bavia, nemožno vylúčiť z verejnej podpory. Niektorí slovenskí producenti však v kontraste k Šmatlákovým slovám požadovali, aby bol zábavný segment filmu zo systému štátnej podpory úplne vylúčený. Divák vraj principiálne nemá záujem o umenie, ale o brak, ale umenie je nutné - navzdory všetkým - podporovať.
Strážený revír "vysokého umenia"
Vyzerá to tak, že depresívne sociálne filmy, ktoré na Slovensku získavajú do desaťtisíc divákov, ale ich podpora sa šplhá do stoviek tisíc eur, budú stále hrať prím. Menzelov pojem "užitočného filmu", teda filmu, ktorý privedie divákov do kín a obohatí ich na duši, sa pomaly rozplýva. Návštevnícke filmy typu Kolja alebo Kandidát nemajú zrejme v prísne stráženom revíri "vysokého umenia" miesto. V Karlových Varoch prebiehali podobné diskusie. Podľa niekoľkých pracovníkov podporných fondov je lobbing tvorcov artového (často pseudoartového) segmentu tak silný, že "užitočné filmy", filmy pre divákov, sú zatláčané do pozadia a mnohokrát nezískajú ani štátnu pomoc.
Štát teda paradoxne podporuje filmy, na ktoré nikto nepríde, ide teda proti zmyslu toho, čo chce v skutočnosti podporovať. To bude zrejme aj prípad filmu Kukuričný ostrov. Vzbudí záujem u filmových kritikov a možno u pár tisíc divákov, ale autori sa budú oháňať tým, že ide o vysoké umenie, ktoré aktuálne nikto nepochopil. Za rok na taký film všetci zabudnú.
V slovenskej base aj na psychiatrii
V Karlových Varoch boli ale aj umelecké filmy, ktoré majú šancu osloviť väčší počet divákov, prípadne umelecké filmy, ktoré síce aktuálne nezískajú veľký počet divákov, ale ich umelecká hodnota im pomôže preklenúť čas. Nebudú teda zabudnuté. Je to napríklad nemecký film Krížová cesta nemeckého režiséra Dietricha Brüggermanna, snímka Ida od Pawla Pawlikowského, austrálsky aboriginský film Charlieho krajiny (všetky tri uvedené v sekcii Horizonty) alebo napríklad grécko-francúzsky film Xenia od Panosa Koutrasa (sekcia Iný pohľad).
Pri dvoch prvých je hlavnou témou náboženská viera. A určite sem patrí aj nový slovenský dokumentárny film Mira Rema Comeback, ktorý bol v Karlových Varoch uvedený v Súťaži dokumentárnych filmov, teda v druhej najdôležitejšej programovej sekcii. Remo vo svojom filme sleduje dvoch slovenských trestancov, ktorí by radi žili normálne, ale po niekoľkých rokoch vo väzení to už nevedia. Remo rozumie svojim postavám, vie ich zachytiť presne, úprimne a ľudsky.
A taký je aj lotyšsko-americký animovaný film Kamene vo vreckách v réžii lotyšskej režisérky Signe Bauman. Bol v Karlových Varoch uvedený podobne ako Remov film vo svetovej premiére. Režisérka v ňom rozpráva o svojom živote a o svojich predkoch. Jej babička prežila šťastné roky s podnikateľom v Rige. Založili spolu továreň na terpentín. potom prišla hospodárska kríza, v roku 1940 anektoval Lotyšsko Sovietsky zväz a továreň bola znárodnená. Podnikateľ stratil socialistické ideály a kúpil pár kráv, začal farmáriť, potom prišli nacisti, kravy mu zobrali, potom partizáni a poslednú kravu zjedli. Signe chce po vojne odletieť na Kamčatku, ale namiesto toho sa dostane do sovietskeho ústavu pre duševne chorých. Prežije, stane sa
dizajnérkou a feministkou, žije v New Yorku. Presne tento typ filmov zapadá do medzinárodnej súťaže festivalu, pretože ide o filmy formálne dobrodružné a nezvyčajné. A presne kvôli takýmto filmom chodia do Varov ľudia zo zahraničia. Podobne kladne zahraniční hostia uvítali v Karlových Varoch česko-slovenskú koprodukciu Fair Play v réžii Andrey Sedláčkovej.
Debaty, debaty
Otázka, aké filmy podporovať, visí teda vo vzduchu. Je o to komplikovanejšia, že filmy typu Babovřesky (ľudová zábava), Vesničko má středisková (inteligentný zábavný film), Zázrak (artový film) a Polski Film (pseudoartový film) nemajú presné hranice. Filmový festival v Karlových Varoch pomáhal debatám o tom, ako ktorý film vnímajú diváci a ako filmoví profesionáli a oživuje potrebnú diskusiu o zmysle filmovej podpory. Tá je totiž pre európsky film kľúčová, pomohla jeho prežitiu a diverzifikácii, ale aj tomu, že namiesto filmov pre divákov sa veľmi často podporujú filmy pre kritikov a niekedy ani pre nich nie.