Je bohatstvo v dnešnej dobre rozdelené spravodlivo? Určite nie.
Ako teda vyzerá kapitál v 21.storočí?
Odpoveď na to sa pokúsil dať francúzsky ekonóm Thomas Piketty, jeden z najvýznamnejších odborníkov na dôchodkovú a majetkovú nerovnosť. Predsavzal si, že napíše knihu nielen pre odborníkov, ale bude „čitateľná“ aj pre tých, čo nemajú odborné vzdelanie.
Vzniklo tak pozoruhodné dielo Kapitál v 21.storočí, v ktorom presvedčivo dokazuje, že sa vraciame k „dedičnému kapitalizmu“, k hospodárstvu ovládanému nielen bohatstvom, ale predovšetkým zdedeným bohatstvom, v ktorom hrá pôvod väčšiu rolu než snaha a talent.
Táto kniha sa stala hitom na Amazone a bestsellerom v New York Times.
Piketty sa venuje napríklad aj zlatým padákom a „samo-odmenám“ vrcholových manažérov. Poznáme to všetci, vysoko postavení šéfovia majú právomoc si sami určovať odmeny, v niektorých prípadoch bez obmedzenia a v mnohých prípadoch bez akéhokoľvek jasného vzťahu k ich osobnej produktivite. To v konečnom dôsledku generuje ďalšie divergenčné sily súvisiace s procesom akumulácie a koncentrácie bohatstva, a to paradoxne aj v obdobiach, keď je ekonomický rast nízky.
„Najdychtivejšie očakávaná ekonomická kniha v posledných rokoch.“
Globe and Mail
V roku 2012 sa počet ľudí na planéte priblížil k siedmim miliardám a globálna produkcia mierne presahovala 70 biliónov eur, čiže na jedného obyvateľa pripadalo cca 10 000 eur. Po odpočítaní desiatich percent na amortizáciu kapitálu a vydelení dvanástimi, dostávame podľa Pikketyho priemerný mesačný dôchodok na obyvateľa 760 eur.
Takže pri rovnomernom rozdelení globálnej produkcie (resp. výkonu), a teda aj dôchodkov, ktoré z nej plynú, by sa dôchodok každého obyvateľa sveta rovnal asi 760 eurám na mesiac.
Je taká aj realita?
Nie. Skutočnosť je iná. Niekde a niekedy až diametrálne rozdielna!
Viac sa dozviete v novinke Kapitál v 21.sotorčí, ktorá patrí pravdepodobne k najvýznamnejším publikáciám v ekonomickej sfére súčasnosti. Ako napísal pre New Yorker John Cassidy, „Piketty napísal knihu, ktorú nemôže ignorovať nikto, kto sa zaujíma o rozhodujúcu otázku našich čias.“
HNonline.sk vám prináša úryvok z novinky Kapitál v 21.storočí:
Rozdelenie bohatstva je jednou z najhorúcejších a najspornejších tém dneška. Čo však vieme o jeho dlhodobom vývoji naozaj? Vedie dynamika akumulácie súkromného kapitálu nevyhnutne k rastu koncentrácie bohatstva a moci v čoraz menšom počte rúk, tak ako to v 19. storočí hlásal Karol Marx? Alebo, naopak, povedie vyvažujúci vplyv rastu, konkurencie a technického pokroku v ďalších fázach vývoja k zníženiu nerovnosti a väčšej harmónii medzi triedami, tak ako si to v 20. storočí myslel Simon Kuznets? Čo naozaj vieme o vývoji rozdelenia bohatstva a dôchodkov od 18. storočia a aké poučenia môžeme z neho vyvodiť pre 21. storočie?
Také sú otázky, na ktoré sa pokúšam odpovedať v tejto knihe. Ihneď na jej začiatku upozorňujem, že odpovede, ktoré predkladám, sú nedokonalé a neúplné. Prinajmenšom však vychádzajú z oveľa rozsiahlejšieho historického a porovnávacieho materiálu, než akým disponovali doterajší bádatelia z údajov za tri storočia a z vyše dvadsiatich krajín, ako aj z nového teoretického rámca, ktorý umožňuje hlbšie pochopiť pôsobiace mechanizmy. Moderný ekonomický rast a rozšírenie poznatkov síce umožnili vyhnúť sa marxistickej apokalypse, nemenia však vnútorné štruktúry kapitálu a nerovnosti – aspoň nie až tak, ako sa mnohým asi zdalo v optimistických desaťročiach po druhej svetovej vojne. Ak je miera výnosu z kapitálu trvalo vyššia než rast výroby a dôchodkov, ako to bolo v 19. storočí a veľmi pravdepodobne bude aj v 21. storočí, kapitalizmus automaticky generuje svojvoľné a neudržateľné nerovnosti, ktoré radikálne podkopávajú meritokratické hodnoty tvoriace základ demokratických spoločností. Sú však spôsoby, ako môže demokracia a verejný záujem opäť získať kontrolu nad kapitalizmom a nad súkromnými záujmami a zároveň zachovať otvorenosť ekonomiky a potlačiť ochranárske a nacionalistické reakcie. Strategické odporúčania, ktoré navrhujem v ďalšej časti tejto knihy, idú v tomto smere. Sú založené na historických poučeniach, ktoré tvoria hlavný rámec tejto práce.
Nepodložená diskusia?
Intelektuálny a politický diškurz o rozdelení bohatstva sa oddávna vyznačuje nadbytkom predsudkov a nedostatkom faktov.
Bolo by určite chybou, keby sme podcenili význam bežných intuitívnych poznatkov o súčasnej úrovni bohatstva a dôchodkov hoc aj bez teoretických rámcov či reprezentatívnych štatistických analýz. Film a literatúra, najmä romány 19. storočia, nás zásobujú podrobnými informáciami o relatívnom bohatstve a životnej úrovni rozmanitých sociálnych skupín a najmä o vnútornej štruktúre nerovnosti, spôsoboch jej odôvodňovania a vplyve na individuálne osudy. Jane Austenová a Honoré de Balzac vykresľujú zarážajúce obrazy rozdelenia bohatstva v Spojenom kráľovstve (pre zjednodušenie používame v celej knihe súčasný názov Spojené kráľovstvo aj v prípadoch, keď by sme z historického hľadiska mali skôr používať výraz Veľká Británia, resp. Británia – pozn. red.) a Francúzsku v rokoch 1780 – 1830. Obaja títo spisovatelia mali možnosť dôverne sa oboznámiť s majetkovou hierarchiou svojich spoločností a vo svojich románoch zachytili skryté kontúry bohatstva a jeho neodvratné účinky na životy mužov a žien, ich sobášne stratégie, osobné nádeje a sklamania. Títo a ďalší spisovatelia vykreslili dôsledky nerovnosti s presnosťou a pôsobivosťou, akej sa nemôže vyrovnať nijaká štatistika či teoretická analýza.
Otázka rozdelenia bohatstva je vskutku priveľmi vážna vec na to, aby sa ponechala v rukách ekonómov, sociológov, historikov a filozofov. Vyvoláva záujem každého človeka a to je dobre. Reálna existencia nerovnosti je viditeľná aj voľným okom a je prirodzené, že je zdrojom ostrých a často protichodných politických úsudkov. Sedliak či šľachtic, robotník či priemyselník, čašník či bankár – všetci na základe svojho uhla pohľadu pozorujú významné aspekty života iných ľudí, aké mocenské vzťahy existujú medzi spoločenskými skupinami a ktorá z nich je dominantná a na základe toho si vytvárajú svoj osobný názor na to, čo je spravodlivé a čo nie. To znamená, že nerovnosť bude mať vždy svoj výsostne subjektívny a psychologický rozmer, ktorý nevyhnutne povedie k politickým konfliktom a tie nezmierni nijaká vedecky sa tváriaca analýza. Republika odborníkov chvalabohu nikdy nenahradí demokraciu.
V každom prípade si však otázka rozdelenia zaslúži aj systematický a metodický výskum. Bez presne definovaných zdrojov, metodík a pojmov možno všetko vidieť aj v úplne opačnom svetle. Niektorí ľudia sú presvedčení, že nerovnosť stále vzrastá a svet sa stáva čoraz nespravodlivejším. Podľa iných zasa nerovnosť prirodzene klesá, všetko sa automaticky vyvíja k harmónii a nesmie sa urobiť nič, čo by narušilo túto šťastnú rovnováhu. Práve tento dialóg medzi hluchými, v ktorom jedni aj druhí ospravedlňujú svoju intelektuálnu lenivosť poukazovaním na lenivosť opačného tábora poukazuje na potrebu výskumu, ktorý by bol aspoň systematický a metodický, aj keď už nie na sto percent vedecký. Nie je v silách odbornej analýzy ukončiť vášnivé politické konflikty, ktoré sú nevyhnutným produktom nerovností. Spoločenskovedný výskum bude vždy váhavý a nedokonalý. Netvrdí, že urobí z ekonomiky, sociológie a histórie exaktné vedy. No trpezlivým vyhľadávaním faktov a zákonitostí a pokojnou analýzou hospodárskych, sociálnych a politických mechanizmov, ktoré stoja za nimi, môže zabezpečiť lepšiu informovanosť demokratickej diskusie a jej zameranie na správne otázky. Môže pomôcť pri redefinícii východísk diskusie, demaskovať isté apriórne predstavy alebo falošné pojmy a všetky postoje vystaviť trvalému kritickému skúmaniu. To je podľa mňa úlohou intelektuálov vrátane spoločenských vedcov, ktorí sú takí istí občania ako všetci ostatní, ale na rozdiel od nich nielenže majú viac času na štúdium, ale sú zaň aj platení, čo je veľmi podstatná výsada.
Tu však treba poctivo priznať, že spoločenskovedný výskum rozdelenia bohatstva sa po dlhý čas mohol opierať len o pomerne úzky rozsah overených faktov a k tomu o množstvo čisto teoretických špekulácií. Skôr než prejdem k podrobnejšiemu prehľadu zdrojov, ktoré som sa pokúšal zhromaždiť v rámci prípravy na túto knihu, považujem za užitočné uviesť aspoň krátky prehľad doterajších názorov na tieto otázky.
Ricardov princíp vzácnosti
S odstupom času je ľahké zosmiešňovať takýchto prorokov skazy. Treba si však uvedomiť, že ekonomické a sociálne zmeny z konca 18. a zo začiatku 19. storočia boli pre ich priamych účastníkov objektívne mimoriadne desivé, ba až traumatizujúce. Je fakt, že veľkú časť dobových pozorovateľov, a to nielen Malthusa a Younga, spájali pomerne chmúrne, ba až apokalyptické názory na dlhodobý vývoj rozdelenia bohatstva a triednu štruktúru spoločnosti. Výnimkou neboli ani David Ricardo a Karol Marx, nezpochybne dvaja najvplyvnejší ekonómovia 19. storočia, ktorí boli presvedčení o tom, že istá malá spoločenská skupina – podľa Ricarda vlastníci pôdy, podľa Marxa priemyselní kapitalisti – sa postupne zmocní čoraz väčšieho podielu na výrobe a dôchodku.2
Hlavným Ricardovým problémom, ktorý v roku 1817 uverejnil svoje Zásady politickej ekonómie a zdaňovania, bol najmä dlhodobý vývoj cien poľnohospodárskej pôdy a pozemkovej renty. Podobne ako Malthus, ani on nemal k dispozícii nijaké skutočné štatistické zdroje. Tento nedostatok si však nahrádzal dôvernou znalosťou kapitalizmu svojich čias. Narodil sa v rodine židovských finančníkov s portugalskými koreňmi a zrejme mal menej politických predsudkov než Malthus, Young či Smith. Ovplyvnil ho maltuziánsky model, no neostával iba pri ňom. Zaujímal ho najmä tento logický paradox, keď populácia a produkcia začne stabilne rásť, vzrastie vzácnosť pôdy vo vzťahu k iným tovarom. To podľa zákona ponuky a dopytu vyvolá trvalý rast cien pôdy aj renty, ktorú jej užívatelia platia vlastníkom. Vlastníci pôdy tým získajú vyšší podiel na národnom dôchodku, čím podiel ostatnej populácie poklesne, a to povedie k narušeniu spoločenskej rovnováhy. Podľa Ricarda jedinou logickou a politicky prijateľnou reakciou by v takomto prípade bolo trvalo rastúce zdanenie pozemkovej renty.
Táto chmúrna predpoveď však nevyšla: hoci pozemková renta ešte dlho ostávala vysoká, napokon však nastal neúprosný pokles hodnoty poľnohospodárskej pôdy v porovnaní s inými formami bohatstva a s ňou aj celkový podiel poľnohospodárstva na národnom dôchodku. V 10. rokoch 19. storočia, keď Ricardo písal svoje dielo, ešte nemohol tušiť význam technického pokroku a rozvoja priemyslu v nadchádzajúcom období. Tak ako Malthus a Young, ani on si nevedel predstaviť, že sa raz ľudstvo úplne zbaví obmedzení, ktoré hatili produkciu potravín.
Jeho pohľad na ceny pôdy je však aj tak zaujímavý.: „Princíp vzácnosti“, z ktorého vychádzal, znamenal, že isté ceny by mohli v priebehu viacerých desaťročí vyrásť do extrémnych výšok. To by mohlo stačiť na destabilizáciu celých krajín. Cenový systém hrá kľúčovú úlohu pri koordinácii činnosti miliónov jednotlivcov – dnes už fakticky miliárd – v rámci novej globálnej ekonomiky. Problémom je, že cenový systém nepozná ani obmedzenia, ani morálku.
Bolo by vážnou chybou zanedbať význam princípu vzácnosti na pochopenie globálneho rozdelenia bohatstva v 21. storočí. Aby sme si to uvedomili, stačí nahradiť ceny poľnohospodárskej pôdy z Ricardovho modelu cenami mestských nehnuteľností v najväčších svetových metropolách alebo – alternatívne – cenami ropy. V oboch prípadoch, ak by sme trendy z obdobia rokov 1970 – 2010 extrapolovali na roky 2010 – 2050 alebo 2010 – 2100, výsledkom by bola závažná hospodárska, sociálna a politická nerovnováha nielen medzi krajinami, ale aj v nich samotných, a to nerovnováha, ktorá pozorovateľovi nevyhnutne pripomenie ricardiánsku apokalypsu.
Iste, máme v zásade celkom jednoduchý ekonomický mechanizmus, ktorý umožňuje opäť vniesť do tohto procesu rovnováhu. Je to mechanizmus ponuky a dopytu. Ak je ponuka akéhokoľvek tovaru primalá a jeho cena privysoká, tak by mal dopyt po tomto tovare klesnúť a potom aj jeho cena. Inými slovami, v prípade, že rastú ceny nehnuteľností či ropy stačí, ak sa presťahujeme na vidiek, resp. presadneme na bicykle (prípadne urobíme jedno i druhé). Takáto zmena však bude asi trochu nepríjemná a zložitá a môže trvať aj viac desaťročí. Za toto obdobie však môžu majitelia nehnuteľností a ropných zdrojov získať také obrovské nároky voči ostatnému obyvateľstvu, že sa budú môcť natrvalo zmocniť všetkého, čo sa ešte bude dať vlastniť vrátane vidieckych nehnuteľností a bicyklov.3 Ako zvyčajne, nikdy nie je isté, že príde to najhoršie. Je ešte priskoro na to, aby sme strašili čitateľov víziou, že v roku 2050 budú možno platiť nájomné katarskému emirovi. Touto otázkou sa budem zaoberať na príslušnom mieste tejto knihy a moja odpoveď bude síce o niečo nuansovanejšia, ale mierne upokojujúca. Momentálne je však dôležité pochopiť, že vzájomné pôsobenie ponuky a dopytu vôbec nevylučuje možnosť rozsiahlej a trvalej divergencie v rozdelení bohatstva súvisiacej s extrémnymi zmenami vzájomného pomeru niektorých cien. To je hlavné posolstvo vyplývajúce z Ricardovho zákona vzácnosti. Zatiaľ však ešte nemusíme nad sebou lámať palicu.
Pripravené v spolupráci s: