V množstve filmov o vojnách a gauneroch rôzneho kalibru sa tento rok vo filmoch Berlinale strácali pozitívne city. K slovu sa dostali hlavne mačety a pištole, naposledy v ťažko pochopiteľnom čínskom surrealistickom thrilleri Krajina nikoho (film bežal v medzinárodnej súťaži) . Pozitívna energia prišla vďaka režisérovi Richardovi Linklaterovi napočudovanie z Ameriky, odkiaľ sa do filmov vo veľkom dodávajú zlí chlapci, zabijaci a iní.
Americký nezávislý režisér, scenárista a herec Richard Linklater sa narodil v Houstone v Texase. Sem tiež umiestnil dej svojho zatiaľ posledného filmu Boyhood, ktorý ako jeden z posledných príspevkov súťažného programu zažiaril na Berlinale. Film má stopáž 164 minút, je to horúca novinka z festivalu Sundance v Park City a tiež ďalšie štylistické prekvapenie vo filmografii Richarda Linklatera. Ten sa totiž spočiatku venoval tvorbe krátkometrážnych amatérskych snímok, potom prešiel k celovečerným filmom, ktoré sa odohrávali počas jedného dňa. V roku 2006 opäť zmenil tón. Ako predlohu ďalšieho filmu si vybral knihu P.K. Dicka Temný obraz. Film síce urobil úplne normálnym spôsobom, ale punc výnimočnosti a originality mu dodal, okrem skvelých hereckých výkonov, prevod do animovanej podoby. Linklater použil techniku rotoskopie podobne ako o niečo neskôr český film Alois Nebel. Ide to postup, kedy hranú akciu animátor prekresluje do grafickej podoby. V roku 2003 Linklater natočil pre HBO dokument s názvom $5.15/HR. Film sa zaoberá minimálnymi mzdami pracovníkov v reštauráciách a fastfoodoch. Na základe tohto dokumentu vznikol o tri roky neskôr v koprodukcii Veľkej Británie a USA film Fast Food Nation, ktorý fastfoodové pomery kritizuje. Film pomocou filmových festivalov a čiastočne aj širšej distribúcii obletel celý svet. Hlavné úlohy tohto sociálno kritického snímke zohrali hollywoodske hviezdy Patricia Arquette a Ethan Hawke, čo mnohých divákov prekvapilo.
Arquette a Hawke hrajú tiež ústrednú dvojicu matky a otca v Linklaterovom najnovšom filme . Film bol v Berlíne vrelo privítaný. Hovorí o dospievaní ich syna Masona a jeho sestry Samanthy. Tú hrá režisérova dcéra Lolerei Linklater. Režisér film točil časozberným spôsobom, obvyklým z dokumentárnych filmov. Počas nakrúcania dokončil dva iné celovečerné filmy. Lorelei má teraz dvadsať rokov, ale začala so svojím otcom pracovať, keď mala osem. To isté platí o Ellarovi Coltraneovi. Ten začal vo filme hrať ako sedemročný, teraz má devätnásť. Film sa natáčal vždy niekoľko týždňov v roku po dobu dvanástich rokov. Mal plnohodnotný scenár ale príbeh sa upravoval podľa toho, ako sa menili ich hereckí predstavitelia, najmä Ellar Coltrane. Jednotlivé časti filmu, natočené v rôznych rokoch, boli nakoniec zostavené do výslednej podoby, bez toho aby sme poznali, že film vznikal viac ako desaťročie. Exteriéry sa menia, každá časť príbehu sa odohráva v iných kulisách a v iných mestách, dej sa nevracia na pôvodné miesta, odkiaľ vyšiel. To všetko Linklaterovi umožnilo dokončiť tento náročný experiment. Režisér sa obišiel prakticky bez líčenia hercov, nemusel ich meniť, ako je to u podobných filmov bežné. Vo výslednom diele nie sú cítiť žiadne časové skoky ani švy, všetko sa vyvíja plynule a úplne uveriteľne. Natáčanie ale nebolo jednoduché. Producent IFC Films nebol s týmto spôsobom natáčania príliš spokojný a chcel natáčanie urýchliť. To ale nešlo.
Režisér v Berlíne povedal, že už dlho chcel natočiť nezávislý film o dospievaní, ale nepoznal žiadny špecifický bod, z ktorého by chcel vyjsť. Preto sa rozhodol točiť každý rok kúsok. Vo filme nenájdeme žiadnu scénu, ktorá zvyčajne býva vo filmoch o dospievaní: sex, rozvody rodičov, drogy. V celom skoro trojhodinovom epose sú len tri ľahko erotické scény. Začiatok príbehu obsahovo kočíruje rozvedená matka, ktorá sama vychováva svoje dve deti a sťahuje sa s nimi z Austinu do Houstonu, neskôr do menšieho texaského mesta Sant Marcos. Na svojich životných partnerov nemá šťastie. Napriek tomu tu nie sú žiadne srdcervúce scény, nepadajú facky, nikto sa nezabije v aute, nič nezhorí, nič nevybuchne. V Houstone sa objavuje náhradný otec, učiteľ zo školy, kam matka dochádza, aby si doplnila vzdelanie. Kým pokrvný otec je ľavičiar, milovník prírody, motýľov, hudby a baseballu, náhradný otec je násilník a pijan so sympatickou tvárou. Deti kontroluje, musia sa mu hlásiť vždy a všade. Ani v prípade tretieho partnera nemá matka šťastnú ruku - jej ďalší priateľ je bývalý vojak, veterán z Iraku. Má rád uniformy a chce mať všetko na povel. Pre neho sú správni tí, ktorí "zarábajú a platia včas účty". Aj od tohto muža matka nakoniec odchádza. Syn Mason je ale iného razenia než obaja jeho nevlastní otcovia: má rád fotografiu, umenie, je mierne rozviaty, premýšľavý a nehovorí nikdy sprosto. Tým má najbližšie k svojmu pokrvnému otcovi, hoci sa narodil ako nechcené dieťa. Na konci filmu maturuje, odchádza na vysokú školu a rodina sa opäť sťahuje, tentoraz každý do svojho.
Hoci vo filme sa strieľa iba z brokovnice do vzduchu a nie sú tu žiadne veľké násilnícke scény ani manželské hádky (muž opilec sa rozzúri vo filme len raz a je tu jedna skromná manželská výmena názorov), má film svoj rytmus, svoje napätie, svoje scény hravé i dravé, svoj humor a hlavne cit. Motiváciu postáv vysvetľuje úplne presvedčivo. Napríklad matka po desaťročia života, kedy sa za niečím drala, chcela niečo dosiahnuť a musela sa starať o dom, o jedlo, nákupy, o deti aj o účty, chce zrazu mať malý byt a viesť jednoduchý život. Toto je možno najlepšia časť filmu - keď deti vyletujú z hniezda. Vo filme nie je síce žiadna telesná láska, ale je tu puto prekonávajúce čas - najmä medzi otcom a jeho deťmi. Je to o to viac prekvapujúce, keď vieme, ako nespoľahlivý tvor to je. Čo však je najdôležitejšie - film je naplnený pozitívnou energiou. Linklater sa v Berlíne postaral o nové prekvapenie a je mu za to treba poďakovať. Takýchto prekvapení je v dnešnej kinematografii veľmi málo.
Z Berlína Radovan Holub,
autor je publicista a programový spolupracovník MFF Bratislava