Jednými oslavovaný, inými zatracovaný. Ale vždy ostro sledovaný a vždy vypredaný. Aj taký je Herbert Fritsch, hviezdny herec a režisér berlínskej Volksbühne – najvýznamnejšieho divadla éry znovuzjednoteného Nemecka. Komická opera Bez názvu č. 1 // Opera Herberta Fritscha otvorí už 26. septembra 2014 blížiaci sa Medzinárodný festival Divadelná Nitra. Festivalové publikum ju uvidí v medzinárodnej premiére.
„Vidieť inscenáciu berlínskej Volksbühne je vždy zážitok sviatočný,” hovorí Ján Šimko, člen Umeleckej Rady Divadelnej Nitry. Legendárny berlínsky súbor sa na nitrianske festivalové dosky vracia po desiatich rokoch a tentoraz prinesie naozaj neobyčajnú inscenáciu. Herbert Fritsch už niekoľko rokov so svojimi hercami tvorí divadelné inscenácie, ktoré divákov zabávajú javiskovými vtipmi a zároveň tak zvláštne mrazia. O jej pôsobivosti svedčí aj fakt, že ide o technicky najnáročnejšie predstavenie festivalu.
„Keď divadlu odnímeme príbeh, slová a dokonca aj titul, ostane čistá radosť z hry a vlastnej fantázie. Vo Fritschových inscenáciách môžeme vystopovať rôzne inšpiračné zdroje od Chaplina, nemej filmovej grotesky, surrealistov, francúzskej pantomímy, nemeckého expresionizmu, komickej opery, až po varieté, happeningy a videoart – vždy ich však dokáže pretvoriť do javiskovo veľmi osobitého, špecificky divadelného tvaru,” opisuje Ján Šimko.
„Salónny orchester z 50-tych rokov 20. storočia vyobliekaný ako na revue. Jedinou rekvizitou je pohovka oveľa väčších, než ľudských rozmerov. Neposedné stvorenia na nej sedia, visia z nej, sú k nej prilepené, odrážajú sa od nej alebo si o ňu rozbíjajú hlavy. Herbert Fritsch, syn nezmyslu a hlavný stvoriteľ chaosu, potomok Chaplina, Valentina a vaudeville-u, rozmiestnil svojich hercov ako mechanické telá. Je to podmanivo vykonštruované, organizované a zinscenované: Nezmysel, áno, ale určite nie hlúposť,“ napísal o inscenácií prestížny festival Berliner Festspiele.
„Čo to je zmysel? Realita nie je nič iné ako trvalý klam, tak prečo by mal pokračovať na javisku? Ideológie, náboženstvá už dávno zbankrotovali. A ja mám teraz na javisku dávať dokopy nejaký zmysel? Nie! Jediné, čo sa dá urobiť na javisku, je oslavovať nezmyselnosť. A to tak, aby celá tá nezmyselnosť bola zábavná, aby dodávala chuť. Poďme to roztočiť, to je to jediné, čo má zmysel,” povedal o svojej inscenácii Herbert Fritsch.
Jeho javiskové gagy a divoké situácie však nie sú iba prvoplánovo vtipné, fungujú aj ako obraz o živote na začiatku 21. storočia. Majstrovských hercov dopĺňa orchester hráčov na nezvyčajné nástroje, zložený zo syntetizátorov, bicích, gitár a rôznych hrkálok, škŕkatiek, hracích skriniek, škatuliek, detských hračiek a ruchových nástrojov. Divák tak sleduje gejzír divadelných fantázií oslavujúcich a zosmiešňujúcich našu obyčajnosť.
„Fritschova inscenácia uctieva nezmyselnosť, ospevuje nádhernú zbytočnosť umenia, a tým je zároveň aj najkrajším preukázaním jeho oprávnenej existencie. Človek unikne pred samým sebou – a následne je samým sebou dobehnutý. Na toto poukazuje inscenácia Bez názvu č. 1,“ napísali po nemeckej premiére noviny Neue Zürcher Zeitung.
„Herbert Fritsch neukazuje len vysoké, ale aj nízke zábavné umenie. Všetko ale vždy nanajvýš umelecké. Kto sa obával, že Herbert Fritsch sa vo svojich doteraz využitých výrazových prostriedkoch len vyblázňuje a poisťuje, ten príde pri tomto vysoko inteligentnom a neuveriteľne zábavnom predstavení na iné myšlienky,“ uviedlo v recenzii Deutschlandradio.
Predtým, než sa šesťdesiatnik Herbert Fritsch stal jedným z najvyhľadávanejších komediálnych režisérov, zaujal ako výrazný herec vo vlastných komediálnych šou, produkciách Franka Castorfa a iných veľkých režisérov, ale aj ako videoumelec.
„Pre jeho ostro vyhrotené provokácie ho časť publika nenávidela, čo je pre milovníka čierneho humoru vždy dobré znamenie, Herbert Fritsch však hravo dokázal podráždiť aj tých zopár skalných, ktorí chceli stáť pri ňom. Vytvoril si obraz enfant terrible, provokatéra a obrazoborca, ktorému nie je sväté nič a nikto,” uzavrel Ján Šimko.