Mafia bola najväčším a najbohatším podnikom v Amerike – príliš nebezpečným a smrtiacim, až kým ju zvnútra nezničili drogy, chamtivosť a úpadok tradičných hodnôt zločineckých rodín. A muži, ako bol Sal Polisi.
Väčšinu života strávil v prostredí newyorskej mafie a na skutočného gangstra dorástol práve v čase, keď sa mafia dostala na vrchol a disponovala obrovskou mocou a bohatstvom. Sal Polisi viedol nelegálny nočný hazardný klub U Sinatru, kráľovstvo zločinu a miesto, kam chodili oddychovať príslušníci nastupujúcej generácie mafiánov. Pre Polisiho to bolo vzrušujúce obdobie okorenené množstvom bankových lúpeží, prepadov kamiónov a ďalších špinavých záťahov.
Keď ho zatkli za obchodovanie s drogami a už mal dosť všadeprítomného krviprelievania, prevrátil kabát a stal sa tým, čo sa mu po celý život hnusilo – zradcom. Kniha Klub u Sinatru je strhujúci príbeh o jeho zločinoch, sexuálnych orgiách a osobných tragédiách. S pomocou spoluautora, novinára Steva Doughertyho rozpráva príbeh newyorskej mafie tak, ako ho zažil priamo na ulici.
HNonline.sk vám ponúka úryvok z novej knihy Klub u Sinatru:
Prvá kapitola
Zrodila sa hviezda
Január 1972
Prišiel v jednu chladnú noc približne tri týždne po Novom roku. Bol oblečený ako chuligán v koženej bunde, no kráčal a hovoril ako kráľ. A tak sa k nemu aj správali. V tú noc mu prejavoval úctu dokonca aj môj šéf, Malý Dom Cataldo. „Počkaj, až sa s ním zoznámiš,“ povedal mi môj nový priateľ Lišiak Jerothe. „Johnny je gangster, ako sa patrí.“
Johna Gottiho som nestretol od leta 1968, keď sme sa videli v Plameni. Teraz mal tridsaťjeden rokov, a vlasy stále nosil ulízané dozadu v štýle päťdesiatych rokov, napokon, rovnako sme sa vtedy česali takmer všetci. Mal hrubé obrvy am aspoň sa mi zdalo, kúty výraznejšie ako v šesťdesiatom ôsmom, no možno mu tak len rástli vlasy.
Pamätal som si, že keď som ho videl pred tri a pol rokom, mal postavu ako rozohrávač amerického futbalu, no teraz, po posilňovaní vo väzení, bol ešte svalnatejší a mohutnejší. So širokánskou hruďou, masívnymi plecami a hrubými ramenami vyzeral už skôr ako obranca. Pripomínal mi Rockyho Marciana, ibaže bol krajší.
Aby urobil dojem, nepotreboval drahý hodvábny oblek a trojštvrťový kabát, ktoré neskôr s obľubou nosieval. V klube sa pohyboval, ani čo by okolo neho bolo silové pole. Mal charizmu, vďaka čomu vzbudzoval prirodzený rešpekt. Bolo to zvláštne. Napohľad nemal ani deravý groš, no chlapov to k nemu aj tak ťahalo. Bola mu vlastná svojská reč tela, neuveriteľná sebaistota, ktorá sa všetkým páčila.
Lišiak to dobre povedal: bol to gangster, ako sa patrí.
Keď prišiel do klubu, na rukách a nohách takmer ešte mal otlačené putá. Len popoludní ho autobusom priviezli z federálnej väznice v pennsylvánskom Lewisburgu a následne ho prepustili z väzenia na West Street. Skôr, než zašiel domov za manželkou a deťmi, zastavil sa u svojho šéfa v Berginskom loveckom a rybárskom klube, ktorý bol asi desať blokov od nášho klubu na Atlantic Avenue v Ozone Parku. Bergin sa stal novou základňou Charlieho Fatica, ktorý šéfoval najväčšej a najmocnejšej bande v organizácii dona Carla Gambina. Velil stovkám pešiakov a po samotnom donovi a Neilovi Dellacrocem bol tretí najvyššie postavený člen rodiny. Dellacroce sa považoval za korunného princa a operoval zo svojho hlavného stanu v klube Ravenite v Malom Taliansku.
Po uvítacom rozhovore s Charliem zašiel Gotti domov, kde strávil nejaký čas s manželkou a piatimi deťmi. Po troch rokoch za betónovými múrmi väzenia sa nevedel dočkať, kedy sa do niečoho pustí. Jeden z jeho chlapov ho teda vyzdvihol a priviezol do klubu U Sinatru, kam ho prišli privítať jeho ľudia z Berginu spoločne s ľuďmi z colombovskej rodiny vrátane mňa a Dominica, dokonca prišlo aj niekoľko chlapov od Luccheseovcov, konkrétne z brooklynskej družiny Paula Varia.
Všetkých päť rodín newyorského podsvetia si na čistote svojej domovskej pôdy zakladalo rovnako ako kedysi Indiáni na svojich územiach. Chlapi z rôznych rodín mali zakázané spolupracovať, kým im to výslovne nepovolili ich šéfovia, a nesmeli ani chodiť do klubov, ktoré patrili iným rodinám. Výnimkou boli len hazardné hry s kockami a kartami, ktoré jednotliví bosovia organizovali v stanovené dni a mohol sa na nich zúčastniť každý člen mafie.
Keďže náš klub U Sinatru prevádzkovali Colombovci a nachádzal sa v Queense, kde operovali aj Gambinovci a Luccheseovci, Dominic musel pred otvorením získať povolenie od všetkých bosov. Než sa prvý raz mohli zamiešať karty, pozhováral sa s Krívajúcim Brancatom, ktorý šéfoval našej rodine, s Pauliem Variom a Charliem Faticom. Všetci traja mu požehnali, iba Charlie si vyhradil podmienku, že každý piatok bude náš klub zavretý, aby sme nekonkurovali jeho pravidelným nociam pri kockách.
Chlapi z Berginu k nám začali pravidelne chodievať, odkedy sme klub pred dvomi mesiacmi otvorili. S Charliem Faticom a jeho bratom Dannym sme mali dobré vzťahy, pretože Dominic a môj hovorca Mike Coiro ich zastupovali. Zastupovali aj niekoľko ich chlapov vrátane Johna Gottiho a jeho brata Genieho.
V tú noc bol v klube aj Mike a bol jedným z prvých, koho Johnny po príchode objal – keby pre mňa urobil to, čo spravil pre Johnnyho, tiež by som ho objal. Gottimu hrozilo, že za tri prepadnutia a únos (jeden kamión ukradol aj so šoférom) vyfasuje viac než dvadsať rokov. Mike, vraveli sme mu Hovorca, mal však priam zázračné konexie a jedno z obvinení súd okamžite zmietol zo stola. Druhé sudca zamietol, keď Mike upozornil, že sa zakladá na nelegálnych odpočúvaniach zo strany FBI. Z tretieho obvinenia sa už nedalo vykrútiť, no Hovorca dokázal zariadiť, že John nedostal osem rokov, ale len tridsať mesiacov.
John mal však šťastie aj naďalej. Namiesto toho, aby ho zavreli do Atlanty alebo do iného prísneho federálneho väzenia, poslali ho do Lewisburgu, kde to bolo rovnaké ako na súde v Queense – mafia tam mala kúpeného každého, od dozorcov po väzenského kňaza. John si čas za mrežami užíval podobne ako ja o čosi neskôr: napchával sa stejkmi, nadájal sa škótskou whisky a posilňoval. Využil tiež príležitosť a v časti vyhradenej pre členov mafie sa pozoznamoval s významnými ľuďmi vrátane bosa rodiny Bonannovcov Carmina Galanteho a Jimmyho Hoffu, ktorý šéfoval mafiou ovládaným odborom Teamsters a poznal sa s každým, kto v americkej mafii niečo znamenal. John vyšiel z väzenia ako nabúchaný princ a čakala ho sláva. Stačilo sa len trochu upraviť... a prežiť smrteľné testy vodcovstva, ktoré ho očakávali.
Johnnyho ľudia Mika uznanlivo potľapkávali po chrbte a ten si to poriadne vychutnával. Mike bol sakramentsky drsný, a aj drsne vyzerajúci právnik. Bol to vysoký a štíhly muž s vlnitými vlasmi. Podobal sa na herca Jerryho Orbacha. Na tvári vždy mal široký úsmev a bol až nákazlivo žoviálny. Napohľad to bol bežný ženatý právnik v stredných rokoch, no gangstrov zastupoval tak dlho, že sa začal pokladať za jedného z nich. Zbožňoval hazard, silnú škótsku whisky a nehanebný sex. To všetko vždy našiel v klube U Sinatru, ktorý pravidelne navštevoval, a to aj vtedy, keď sa v ňom práve nekonala oslava na privítanie jedného z jeho klientov.
––
Ďalší chlap, s ktorým sa John zvítal ako so znovunájdeným bratom, bol Lišiak, mladý člen rodiny Gambinovcov, ktorý chodieval do klubu, odkedy sme ho otvorili, a ktorý sa neskôr stal mojím komplicom. Pre Lišiaka bol Gotti idolom, v kuse o ňom rozprával. Za celé tie roky, čo som Lišiaka poznal, som ho nikdy nepočul povedať o Johnovi Gottim jediné krivé slovo. Som presvedčený, že ho vnímal takmer ako božstvo. Lišiak aj John vyrástli na uliciach vo východnom New Yorku, kde mal môj starý otec bar a kde žila moja rodina, keď som sa narodil. Lišiak vyrastal bez otca, v šestnástich rokoch sa vykašľal na školu a pridal sa k Rockaway Boys, čo bol Johnov pouličný gang. John mal vtedy približne dvadsaťpäť rokov a spolupracoval s Faticovou bandou, ktorá v tých časoch operovala z klubu, kde mal sídlo Albert Anastasia.
John sa v Lišiakovi zrejme videl, pretože ho vzal pod svoje ochranné krídla a ukazoval mu, ako to chodí v tomto svete. Lišiak mu pomáhal pri záťahoch, strážil, či sa niekto neblíži a v brlohu Charlieho Fatica pomáhal pri vykladaní nákladiakov, ktorých sa predtým zmocnil John so svojou bandou. John mal Lišiaka rád ako mladšieho brata a ten by bol preňho urobil čokoľvek vrátane vraždy. Zastrájal sa, že keby na to prišlo, nerozpakoval by sa a okamžite by konal. Lišiak sa nemohol stať plnohodnotným členom mafie, pretože bol miešanec – sčasti Talian, sčasti Ír a ktovie čo ešte.
Bol však uznávaným členom berginskej skupiny. Keď sme sa zoznámili a začali spolupracovať, mal už čosi za sebou a v akcii sa vedel obracať.
Krátko po Gottiho prepustení sme s Lišiakom pribrali do partie ďalšieho pravidelného návštevníka klubu U Sinatru a vytvorili sme tak prvú bandu v New Yorku zloženú z ľudí z troch rodín. Tým tretím bol Tommy „Dve pištole“ DeSimone, zabijak z rodiny Luccheseovcov, ktorý sa stal známym o dvadsať rokov neskôr, keď ho vo filme Martina Scorseseho Mafiáni stvárnil Joe Pesci.
Tommy pochádzal z rovnakej štvrte v Ozone Parku ako ja, na strednú školu chodil s mojou manželkou a zdravili sme sa celé roky. Pesci v Mafiánoch dokonale vystihol Tommyho vyšinutú, takmer schizofrenickú povahu, nie však jeho výzor. Tommy bol vysoký, chudý a naozaj fešný chlap – vyzeral sladko ako Errol Flynn. Patril k nemnohým mafiánom, ktorí nosili fúzy. Netuším, ako je možné, že sa mu to tolerovalo a jeho bos Paul Vario mu neprikázal, aby si ich oholil, dosť na tom, že ich mal.
Tommy bol hyperaktívny, impulzívny, roztržitý – nech si vymyslíte akúkoľvek poruchu, určite ňou trpel. Prirátajte k tomu, že si rád vypil, šnupal kokaín, mal násilnickú, vznetlivú povahu a nikdy z domu, ak nemal za pásom najmenej dve pištole, a bude vám jasné, že keď ho pochytil záchvat zúrivosti, najlepšie bolo pratať sa mu z cesty.
Najväčším Tommyho problémom však bola škvrna na jeho povesti. Pochádzal z rodiny, kde patrilo k dobrému tónu byť súčasťou mafie: jeho strýko a starý otec boli bosmi v jednej losangeleskej rodine a dvaja starší bratia patrili ku Gambinovcom. Jeden z nich bol však zradca, na čo doplatil životom. Keďže Tommy mal v rodine zradcu, ustavične sa snažil preukázať svoju lojalitu.
Všeobecne platil za skvelého spoločníka. Pre vtip nikdy nešiel ďaleko a vždy bol za každú zábavu. Bol to fakt odviazaný chlap, no malo to aj tienistú stránku. V jednej chvíli sa usmieval a rehotal, vzápätí bol schopný stlačiť spúšť.
Keď sme sa dali do partie s Lišiakom a Tommym, stali sme sa dobrými priateľmi. No od začiatku bolo medzi Tommym a Lišiakom, ktorý patril práve ku Gambinovcom, nenápadné napätie. Ich konflikty pramenili z rozdielnosti pováh a boli hlbšieho rázu. A podobne ako pri vendetách, ktoré zničili starodávne sicílske spoločenstvá, aj ich osudný spor sa týkal ženy.
Pripravené v spolupráci s:
