Všetci traja synovia farmára Joshua Connora údajne padli v bitke pri tureckom meste Gallipoli. On sa teda po prvej svetovej vojne vydáva hľadať ich hroby. Crowov nový film tak čiastočne reflektuje aj neslávnu historickú udalosť, ktorá je pre Austráliu a Nový Zéland dodnes bolestivou spomienkou a zásadným momentom národného sebaurčenia. Snímka The Water Diviner je pod názvom Cesta nádeje od štvrtka v našich kinách.
Nie je príbeh až príliš drsný?
Určite nie, zároveň nesie veľkú porciu nádeje a viery v budúcnosť. Na začiatku to vyzerá ako cesta šialenca, ktorý putuje cez pol sveta, aby našiel kosti svojich detí. Stretne však veľa zaujímavých ľudí, ktorí mu niečo odovzdajú.
Film pekne vykresľuje starý Istanbul. Ako sa vám nakrúcalo v Turecku?
Je to veľmi hektické mesto, bolo to strašné. Ale dostalo sa nám tam skvelej podpory. Mali sme povolené točiť na úžasných miestach, kde predtým nikto netočil. Zároveň však stále pracujete v jednom z najrušnejších miest sveta s obrovskými dopravnými problémami.
Cítil ste pri nakrúcaní nejaké kultúrne rozdiely?
Dvadsaťpäť percent tímu boli Austrálčania, zvyšok Turci, takže sme boli doslova obklopení iným jazykom a rozdielnymi zvykmi. Je to však prirodzená vec, tú rozdielnosť by sme mali oslavovať.
V pozadí príbehu zároveň ukazujete povojnové Turecko a jeho vojnu s Grékmi. Čo na to v Grécku povedia?
V tej dobe sa v krajine ešte dosť bojovalo. Drsne povedané Gréci po vojne okupovali Izmir a ďalšie časti Turecka, ich jednotky sa dostali dosť hlboko do vnútrozemia. A príbeh sa proste nerozpráva z gréckej perspektívy. Hocikto si nechce priznať, že v tej dobe ďalej dochádzalo k bojom a agresiám. V anglicky hovoriacich krajinách to berieme tak, že vojna proste skončila v roku 1918. U mnohých národov to však nebola pravda.
Váš hrdina v jednej scéne dokonca bojuje s gréckymi partizánmi.
Postavu veliteľa partizánov som pomenoval podľa môjho gréckeho spolužiaka zo strednej. Som z Austrálie, ale mám veľa gréckych priateľov. A Grékom by takého hrdinu mohol každý závidieť, je to síce krutý a efektívny vojak, ale akonáhle zistí, že je Joshua Connor z Austrálie, v okamihu prejaví súcit a pochopenie.
Nebojíte sa, že je trochu nebezpečné znovu vyťahovať kontroverzné historické momenty?
Myslím si, že je to naopak dôležité. Natáčali sme napríklad v starovekom meste Kayaköy, pretože má neuveriteľnú minulosť - Gréci tam pokojne žili s Turkami a po povinnom povojnovom vysídlení gréckej časti sa ho nepodarilo nikdy znova zobytniť. Vo filme ho umiestňujem trochu inam, než leží v skutočnosti, ale chcel som ho tam kvôli miestu samému a jeho histórii. Čítal som totiž román Vtáky bez krídel od Louisa de Bernieresa, ktorého knižky boli v Austrálii populárne. A táto ma priviedla do Kayaköy a ovplyvnila veľa detailov vo filme, aj keď som vlastne jej príbeh vôbec nerozprával.
Snímka: Bontonfilm
Pochádzate z Nového Zélandu, vyrástli ste v Austrálii, ako tam dnes vnímajú pamätnú bitku o Gallipoli?
Ako súčasť národnej ikonografie. Pre mnoho ľudí je to moment, ktorý sformoval novozélandský aj austrálsky národ. Bolo to naposledy, čo tieto krajiny museli ísť do vojny pod velením inej krajiny. Skutočnosť, že sme tam vtedy zbytočne stratili toľko životov, podnietila národné uvedomenie. V Austrálii preto oslavujeme 25. apríla ako deň obetovania, je to jeden z najdôležitejších austrálskych sviatkov.
Cítil ste teda, že natočiť film o Gallipoli je pre Vás niečo ako povinnosť?
Ani nie tak povinnosť. Proste som len dal veci do súvislostí.
Okrem réžie sa objavujete aj v hlavnej úlohe, bolo to vaše želanie?
Ani nie, chcel som hlavne režírovať a skúsil som všetko, aby som sa tej úlohe vyhol. Navždy si totiž budem pamätať, čo mi rozprávala Jodie Foster. Tej vraj volal Mel Gibson tesne pred nakrúcaním Muža bez tváre a pýtal sa jej, či môže zároveň režírovať aj hrať, pretože aj ona to tak kedysi urobila. Vtedy mu vraj Foster povedala stručne: Nerob to. Nakoniec som však stál pred jednoduchou voľbou, buď do toho pôjdem aj ako herec a budem robiť film s rozpočtom x, alebo budem robiť film s rozpočtom x mínus. Takže som sa rozhodol tak, ako by to urobil každý režisér.
Beriete svoje doterajšie herecké skúsenosti ako výhodu?
Sú typy hercov, ktorí vychádzajú z príbehu a kameru moc neriešia. Ja som sa však pred ňou na pľaci mal vždy na pozore, sústredil som sa na to, čo chce ten ktorý objektív dosiahnuť. Vždy som sa snažil kameru "nakŕmiť". Režírovanie pre mňa teda nie je tak veľká zmena. Strávil som pred kamerou asi tridsaťpäť rokov, z toho dvadsať vo veľkofilmoch. Väčšina režisérov má v mojom veku za sebou maximálne desať filmov. Veľké osobnosti, ako Ridley Scott, Peter Weir či Darren Aronofsky, museli počas filmovania riešiť najrôznejšie situácie a ja som bol vždy pri tom a pozeral som sa, ako na to.
Máte už tip aj na ďalší film?
Jeden sa volá The Happiest Refugee (Najšťastnejší utečenec). Je to autobiografia spisovateľa Anha Doa o ceste vietnamskej rodiny do Austrálie. Ale uvidíme, je to teraz pre mňa veľká zmena. Máme v Austrálii plné kiná, dobré ohlasy od kritikov - beriem to ako potvrdenie, že som sa vydal správnym smerom.
Tomáš Šťástka, idnes.cz