Európsky film zatiaľ ukázal v Berlíne umeleckú prevahu nad americkou produkciou. Americký súťažný film v réžii Georgea Clooneyho Pamiatkari je totiž len soft verzia socialisticko-realistických filmov. V socialisticko-realistických filmoch nasadzovali robotníci život, aby splnili päťročnicu. V Clooneyho filme neskutočne pozitívne pamiatkári vedení samotným Clooneym nakoniec zachránia cenné obraz , zlato aj Gentský oltár, ktoré ukradli nacisti. A nasadzujú pritom život, hoci v civile to sú len historici a správci múzeí. Na Potsdamskom námestí ale spôsobil Clooney ovácie a stal sa veľkou hviezdou tohtoročného festivalu.
Tvorcovia filmu Pamiatkári.
Že umelci sú egocentrici, to v Berlíne svojráznym spôsobom potvrdil dánsky režisér Lars von Trier. Ako riadne pribral, o to viac si zvykol provokovať. Pred tlačovou konferenciou na nedeľňajšom berlínskom photo call sa hrdo pred kamerami nastavil v tričku s nápisom "Persona non grata" so slávnym logom palmy MFF v Cannes. Tým chcel upozorniť, že v Cannes ho nechcú a posťažovať si tak na konkurenčný festival. V Cannes bol za nevítanú osobu vyhlásený v roku 2011 po svojich trochu rasistických výrokoch. "Zistil som, že nie som Žid, ale nácek," povedal vtedy. V skutočnosti si chcel ako v Cannes, tak v Berlíne len zaprovokovať, podobne ako provokuje vo svojich filmoch. V Berlíne mal premiéru režisérsky zostrih zatiaľ jehi posledného filmu Nymfomanka I. Nymfomanka má celkom štyri hodiny, takže bola rozdelená do dvoch dielov podľa veku hlavnej protagonistky Joe. Dlhšia verzia prvého dielu má 145 minút. Neukojené a zrejme neukojiteľné dievča vo filme hrá Charlotte Gainsbourg. Tú v prvom dieli v retrospektívach stelesňuje dvadsaťdvaročná francúzska modelka Stacy Martin, inak veľmi podobná Jane Birkin, matke Charlotte Gainsbourg. V Berlíne pôsobila Stacy Martin v protiklade k svojim sexuálnym eskapádám v Nymfomanke veľmi placho. Na rozdiel od von Triera sa tlačovky zúčastnila až do konca, zatiaľ čo Shia LaBeouf, ktorý vo filme hrá jedného z partnerov neukojeného dievčaťa, z nej čoskoro po začatí nervózne utiekol, aby nemusel odpovedať na otázky novinárov.
Stacy Martin.
Dlhšia verzia nie je nezcenzurovaná, ako niektoré médiá tvrdia. Je to proste len obšírnejšia a tým aj nudnejšia verzia filmu, ktorý beží v distribúcii. Sú tu navyše napríklad niektoré lyrické dialógy otca a dcéry o jaseňoch, ktoré sú tak krásne, že im ostatné stromy závidia. Je tu tiež dlhšia trýznivá sekvencia s umieraním otca. Sexuálne, masturbačné alebo iné provokatívne scény boli prakticky všetky obsiahnuté už v prvej verzii okrem jednej koláže s pohlavnými orgánmi. Je tu tiež navyše jedna súlož vo vlaku. Na novinársku filmovú premiéru dlhšej verzia v Berlíne sa najviac v prvých radoch tlačili tí, ktorí v novinách často píšu o presexualizování súčasného filmu. Bolo vidieť, že veľká časť novinárov film ešte nevidela. "No tak to nebolo také strašné, tie najväčšie hrôzy budú asi vo druhom diele," komentoval situáciu po skončení filmu jeden z nemeckých novinárov. Tunajšie odborné publikum berie Nymfomanku I. skôr ako originálnu autorskú výpoveď o chorej žene, ktorá chcela v pätnástich silou mocou prísť o panenstvo, potom sa chcela s mužmi hrať a stavila sa s kamarátkou, koľko mužov urobia". Najmä pohlavný styk vo vlaku im príde napínavý. Joe je hlavne rebelkou proti láske, pretože láska pre ňu znamená pretvárku a lož. V rozhovore s príjemným dôchodcom (Stellan Skarsgård), ktorý ju zoberie obitú na ulici a dá jej čaj, sa vyspovedá, že najviac sa bojí straty citu. Nemecké médiá si všimli viac než pomerne krátke sexuálne scény epizódy nakrútené v prírode, podobenstvo so stromami, s polyfóniou v hudbe, s existenciálnou filozofiou a s vnútornou bolesťou ženy, ktorá nemôže nájsť pevný bod. Sexuálna ikonografia išla v tunajších médiách napospol stranou. Len jedny noviny spočítali, že kvôli rozkoši musela mať Joe osem mužov za noc, a to v hodinovom rytme.
Lars von Trier.
Švédsky herec Stellan Skarsgård je v Berlíne vôbec veľká hviezda, pretože hrá tiež hlavnú úlohu v ďalšom výbornom nórsko - švédsko - dánskom filme nórskeho režiséra Hansa Pettera Molanda V poradí zmiznutia (In Order of Disappearance). Film hovorí na hrane medzi mafiánskym thrillerom a komédiou príbeh Nilsa Dickmana, počestného občana a otca, ktorý začne mstiť smrť svojho jediného syna. Toho zabije drogová mafia. Nils (Stellan Skarsgård) vlastní snežný pluh, ktorým prehŕna neustále zaviate cesty. A práve v týchto kulisách hôr, snehu a úzkych cestičiek sa film odohráva. Vo filme po vzore akčného thrilleru sú potrebné divoké naháňačky pluhu a auta, tiež sa tu divoko strieľa, ale celkovo je nórsky thriller posunutý do inej, vyššej roviny, dalo by sa povedať, že je umocnený. V centre filmu sú síce boje medzi nórskou a srbskou mafiou (najväčší obdiv za rolu otca srbských emigrantov si vyslúžil švajčiarsky herec Bruno Ganz), ale diváci skôr ocenili nezabudnuteľné dialógy typu "sociálny štát nemôže v krajinách na juhu fungovať, pretože na juhu sú v bankrote. Sociálny štát môže byť len u nás na severe, pretože tu je zima, takže ľudia musia makať, aby sa zohriali." Je to jednoducho thriller po nórsky.
Stellan Skarsgård vpravo.
A do tretice prebehol berlínskou súťažou veľmi dobrý nemecký film Krížová cesta. Režisér Dieter Brüggemann na neho niekoľko rokov zháňal peniaze, pretože do problémovej témy o súčasnej rodine a katolíckej cirkvi sa nikomu veľmi nechcelo . Film opisuje vo forme štrnástich zastavení (od Pán Ježiš je odsúdený na smrť až po Telo Pána Ježiša uložené do hrobu) tápanie štrnásťročného dievčaťa, ktorá je zovretá výchovou ortodoxnej katolíckej rodiny. Na začiatku filmu kňaz rozpráva deťom o prvotnom hriechu, láske k Bohu a nadchádzajúcom birmovaní. Deti sú pre neho "vojaci Ježiša Krista", ktorí majú zachraňovať blížnych (spolužiakov) z pazúrov škodlivých filmov alebo satanskej hudby (to je najmä rock). Maria verí, že je to tak správne. Ale ako príde domov, je všetko zle. Matka od nej chce ortodoxnú vieru, nie spev v zbor . Maria začne tápa , začne sa obviňovať, že príliš myslí na seba. A jedného dňa sa rozhodne, že chce ísť "k Bohu". Film je silnou výpoveďou o živote vo viere, ktorú jej matka a svojím spôsobom aj kňaz opisujä ako jedinú správnu cestu k Bohu.
Otázka jedinej správnej viery a jediného možného výkladu bola silne obsiahnutá aj v dokumentárnom filme Iránec (uvedenom v sekcii Fórum). Iráncom je režisér a ateista Mehran Tamada, ktorý žije už roky vo Francúzsku a na natáčaní filmu sa vrátil do rodného Iránu, kde vlastní dom. Snaží sa vysvetliť štyrom mulláhom, ktorých pozval k sebe domov, že spoločnosť by mala fugovať pluralitne ako jedáleň, kde si každý nájde svoj pokrm. Každý by podľa jeho názoru mal nájsť svoju cestu k viere. S tým mulláhovia ostro nesúhlasia a po sérii brilantných argumentácií režiséra obvinia, že je zmätený a chce ostatným diktovať svoj názor. Jeho názor odporuje totiž názoru iránskej väčšiny. Treba oceniť odvahu štyroch moslimských duchovných, ktorí nakoniec súhlasili s nakrúcaním aj odvahu režiséra urobiť film, kvôli ktorému bol po mesiaci čakania vyhostený a teraz sa do Iránu nesmie vrátiť.
Z Berlína Radovan Holub,
spolupracovník MFF Bratislava