Rok po oscarovom úspechu filmu Michaela Hanekeho Láska sa rakúski filmári rozhodli po takmer dvojročnom vyjednávaní s verejnoprávnou televíziou a politikmi otvorene protestovať. Jedna časť protestov sa odohrala počas najväčšieho festivalu domácich filmov Diagonale v Grazi (existuje od roku 1998), ktorý vyvrcholil včera. Ten sa tento rok stal nielen prehliadkou úspechov rakúskej kinematografie , ale aj jej úskalia a problémov.
Viac peňazí nebude
Všetkým šestnástim uvedeným celovečerným filmom a dvadsaťtri celovečerným dokumentom predchádzal videoklip popredných rakúskych filmárov a hercov, varujúci pred zásadným obmedzením financií do filmovej produkcie z verejnoprávnej televízie ORF. Dôvod je jednoduchý: štátne financovanie ORF sa má znížiť približne o 20 miliónov eur. V petícii filmárov sa okrem iného hovorí: "Rakúsky filmový priemysel sa nachádza nie vlastnou vinou v hospodársky ťažkej situácii ohrozujúcej samotnú jeho existenciu. A to napriek veľkým národným a medzinárodným úspechom. Tým, že sa odstraňuje financovanie prostredníctvom televíznych poplatkov, bude verejnoprávna televízia ORF nútená znížiť zákazky na domácu filmovú tvorbu o celú jednu tretinu. Daňovník dostane za rovnaké peniaze o tretinu menej domáceho programu. A to je smrtiaci úder. Až 1500 pracovných miest je ohrozených. Starostlivo vybudovaná a historicky vzniknutá infraštruktúra bude trvale zničená. "Filmári požadujú, aby financovanie domáceho filmu z verejnoprávnej televízie nebolo zrušené a aby 20 percent celkovej sumy z televíznych poplatkov išlo do domácej filmovej a televíznej produkcie.
V Rakúsku vzniká približne pätnásť celovečerných hraných a dvadsaťpäť celovečerných dokumentárnych filmov ročne. Ročné dotácie do filmovej produkcie a distribúcie cez Rakúsky filmový inštitút sú 20 miliónov eur, takže strata 8 miliónov eur, ktoré ročne plynú do filmu na základe dohody medzi filmovými producentmi a televíziou (Film - Fernsehabkommen), by bola veľmi citeľná. Televízia ale potrebuje filmy s trhovým potenciálom. Tých v Rakúsku nie je veľa. Rakúski producenti tradične investujú do filmových experimentov a inovatívnych filmov, takže rakúsky film stredného prúdu je ojedinelý tovar. Skutočne diváckych filmov je medzi pätnástimi hranými filmami žalostne málo. "V Rakúsku ide ročne do premiéry štyristo filmov. Priepasť medzi festivalovými a mainstreamovým filmami sa neustále zväčšuje, úspech filmu je veľmi ťažké dopredu odhadovať práve tak ako priority publika," hovorí riaditeľ viedenského programového kina Votivkino Michael Stejskal. Problém je v tom, že film je veľmi drahé umenie a bez divákov sa nemôže zaobísť. Mnohé rakúske filmy získajú ale len dvadsať tisíc divákov, niekedy aj jeden alebo dva tisíc. Rakúsky film nemá stabilných fanúšikov - na domácom filmovom trhu je prítomný 3,6 percentami. Len málo domácich filmov sa dostane do televízneho vysielania v hlavnom vysielacom čase ako sa stalo Hanekeho Láske ( 495-tisíc televíznych divákov). Systém pomoci vedie paradoxne k tomu, že vznikajú priemerné a podpriemerné diela, ktoré málokoho zaujímajú. Medzinárodný úspech filmu režisérov Tizzy Covi a Rainera Frimmela The Shine of Day (2012), ktorý navštívil tridsaťšesť medzinárodných festivalov, je ojedinelý. Ako zdôraznil rakúsky minister kultúry Jozef Ostermayer, sám milovník filmu, viac peňazí zo štátnych zdrojov ale v najbližších rokoch nebude.
Na špici je alpský western
Festival Diagonale ukázal, že v malej krajine ako je Rakúsko je potrebné podporovať filmy, ktoré majú divácky potenciál, ale aj filmy, ktoré môžu osloviť medzinárodné publikum. Najproblematickejšie položkou je šedá zóna, ktorá nemá ani domácich divákov ani medzinárodný úspech a nakoniec ani veľkú umeleckú hodnotu. Čokoľvek, čo vedie k obnoveniu dôvery divákov v domácej film, má zmysel. To sa podarilo rakúskemu filmu Temné údolie (Das Finstere Tal) v réžii Andreasa Prochasku, ktorý získal od premiéry 14. februára rekordný počet 110-tisíc divákov. Ide o alpský western, situovaný do konca 19.storočia. Britský herec Sam Riley v ňom hrá cudzinca, ktorý prichádza do malej alpskej dediny údajne ako fotograf, aby sa nakoniec stal pomstiteľom.
Pri bližšom pohľade na filmy Diagonale ale nie je na mieste naprostý pesimizmus. Zo šestnástich uvedených celovečerných hraných filmov je približne šesť titulov, ktoré majú alebo budú pravdepodobne mať vyššiu návštevnosť (možno až 100-tisíc divákov) alebo ide o umelecky kvalitné filmy. Medzi najlepšie filmy patrí Október November (Oktober November) v réžii Götza Spielmanna. Spielmann je spolu s Ulrichom Seidlom veľký talent rakúskej kinematografie. Jeho nový film hovorí o herečke Sonji Berger (Nora von Waldstätten) a jej sestre Verene (Ursula Strauss). Kým Sonja práve dokončuje v Berlíne náročný film a dostáva ďalšie ponuky, jej sestra žije osamelo na rakúskom vidieku a vedie penzión. Obe ženy majú tajomstvo: utajovaných milencov. V prípade Sonji je to ženatý muž, v prípade Vereny lekár zo susedstva (Sebastian Koch). Sonja navyše nevie, či svoje životné role žije alebo skôr hrá, zatiaľ čo Verena je nútená hrať, aj keď nechce. Je to bravúrny film o ľudských vzťahoch.
Druhý pozoruhodný film je absolventský film High Performance v réžii Johanny Moder s výborne prepojeným komediálnym príbehom dvoch bratov: chudobného divadelníka Daniela (Marcel Mohab) a jeho úspešného brata Rudiho (Manuel Rubey). Rudi svojím chudobným bratom trochu pohŕda, ale zároveň ho potrebuje, pretože chce, aby moderoval jeho firemné akcie a donášal na najväčšiu Rudiho konkurentku vo firme. Vo filme sa objavuje aj známy rakúsky spevák Ulli Bäer. Všetci sú svojim spôsobom performeri: Daniel sa snaží uspieť vo svojom malom divadle, Rudi hrá vo firme veľkého bossa a do tretice je tu beatnicka skupina, ktorú zaujímajú len alternatívne pokrmy a alternatívne umenie.
Veľká cena Diagonale
Do tretice si zaslúži vyzdvihnúť film íránskeho Rakúšana Houchanga Allahyariho. Ten natočil skvelý film Posledný tanec (Der letzte Tanz), za ktorý dostal Veľkú cenu Diagonale. Ide o príbeh dvadsaťročného mladíka Karla Streinera (Daniel Sträßer), pre ktorého príde jedného dňa polícia, bez toho, aby on alebo jeho matka tušili, o čo ide. Potom sa začne odvíjať retrospektívny príbeh z geriatrickej kliniky, kde bol Karl prijatý ako pomocník. Dostal za úlohu starať sa o pacientku s Alzheimerovou chorobou (Erni Mangold). Medzi pomocníkom a pacientkou sa vytvorí viac než obvyklý vzťah. Film je natočený čiastočne v surovom čiernobielom podaní, čiastočne farebne. Štylistický prelom medzi oboma časťami filmu znamená aj zlom v živote človeka.
Štvrtý zaujímavý film je Rozchod (Abschied) v réžii Ludwiga Wüsta. Ten pomocou statickej kamery sleduje stretnutie dvoch žien stredného veku (Claudia Martini a Martina Spitzer). V prvých štyridsiatich minútach zachytáva film rozhovor dvoch žien, ktoré sa stretli v sídliskovom byte, rozprávajú, fajčia a pijú sekt. Rozhovor sa vždy dostane do slepej uličky, ženy si nemajú čo povedať, ale nakoniec Claudia, ktorá je v byte na návšteve, začne rozprávať o tom, ako sa na strednej škole zamilovala do svojho profesora a otehotnela s ním. Tento zážitok je zasunutý hlboko v jej srdci - a zrazu sa objaví emócia a stretnutie oboch žien dostane úplne novú dimenziu. Kamera napriek tomu nezmení za celú dobu uhol pohľadu.
Vyhoďte šéfa
Je otázka, či približne vydarená jedna tretina z celkovej ročnej produkcie je veľa alebo málo. Je jasne viditeľné, že rakúsky film trpí podobnými neduhmi ako slovenský alebo český film - často ako by autori nevedeli, pre koho točia. Filmy, ktoré stoja pol milióna až milión eur, zostávajú na pol ceste a v distribúcii získajú väčšinou len málo divákov. Festival Diagonale ale ukázal, že jedna tretina tej najnovšej filmovej produkcie je kvalitná, prípadne má šancu dostať sa nad sto tisíc divákov. To platí aj o dokumentárnych filmoch. Populárnym dokumentom sa stal napríklad film o industriálnej demokracii Kick Out Your Boss. V ňom režisérka Elisabeth Scharang zachytila alternatívne modely biznisu. Ide o firmy, v ktorých sa pracovníci zúčastňujú na procese rozhodovania a kde existuje len plytká hierarchia medzi pracovníkmi. Súkromné vlastníctvo je potlačené. Zmysel práce v týchto firmách je pocit pracovného zadosťučinenia alebo dokonca šťastie.
Prvou firmou je rakúska dizajnérska firma En Garde, druhou brazílska firma Semco SA (čerpadlá pre námorné plavidlá) a ako tretia figuruje srbská farmaceutická firma Jugoromedija. Šéfovia týchto firiem tvrdia, že veľké koncerny sú zraniteľné, a preto je potrebné vytvoriť firmy iného typu, ktoré sa vedia brániť proti systému vytvorenému bohatými elitami. "Ľudia v našej firme môžu povedať, čo si myslia," hovorí väčšinový vlastník Semco SA Ricardo Semler, ktorému sa podarilo vytvoriť vo firme participatívnej management a aktivizovať ľudí. Jeho firma patrí medzi najmenej obvyklé pracoviská vo svetovom meradle a o majiteľovi firmy sa hovorí, že je čudák. Možno, že je experimentovanie vo firemnej kultúre trochu idealistické, režisérka sa však snaží ukázať, že existuje a má sa k svetu.
Z Grazu Radovan Holub,
autor je publicista a spolupracovník MFF Bratislava