"To najlepšie, čo sa v Mexiku môže dievčaťu stať, je byť škaredá." Túto vetu nájdete hneď na prvej strane nového románu Modlitby za unesené, ktorý získal ocenenie Národnej vzdelávacej asociácie NEA. Príbeh rozpráva o 13-ročnej Ladydi, ktorá žije s rodinou v horách mexického štátu Guerrero. Deti tu utekajú pred vojenskými vrtuľníkmi, čo zhadzujú chemické jedy na makové polia a ničia úrodu ópia. Nikoho nezaujíma, že spália aj nevinných ľudí. Za dedinou sa kopia mŕtve telá, o ktorých návrat do zeme sa starajú škorpióny a hady.
Škola funguje len občas, keď tam na rok pošlú nejakého dobrovoľníka z mesta. Vládnu tu narkobaróni a byť dievčaťom je veľmi nebezpečné. Matky prezliekajú dcéry za chlapcov, a keď to zlyhá, radšej im uberú z prirodzenej krásy – ostrihajú im vlasy, začiernia zuby. Urobia všetko, aby ich ochránili pred nenásytnosťou kartelov. Keď sa v dedine objavia ich čierne SUV, Ladydi s priateľkami zaliezajú ako zver do jám za domami, do bezpečných úkrytov.
Knižná novinka Modlitby za unesené je dojímavý portrét žien z mexického vidieka trpiacich skrytými dôsledkami nespravodlivej vojny, nezabudnuteľným príbehom o priateľstve, rodine a odhodlaní.
HNonline.sk vám ponúka úryvok z novinky Modlitby za unesené:
1
A teraz ťa zošpatíme, povedala mi matka. Popiskovala si. Ústa mala tak blízko pri mojom krku, že som cítila, ako mi naň pri tom pískaní dopadajú drobučké sliny. Cítila som pach piva. V zrkadle som sa prizerala, ako mi po tvári prechádza drevným uhlím. Je to hnusný život, šepkala.
To bola moja prvá spomienka. Potom mi pred tvárou pridržala staré popukané zrkadlo. Mala som vtedy asi päť rokov. Vďaka pukline vyzerala moja tvár ako zlomená na dva kusy. To najlepšie, čo sa v Mexiku môže dievčaťu stať, je byť škaredá.
Volám sa Ladydi García Martínezová, mám hnedú pokožku, hnedé oči, hnedé kučeravé vlasy a vyzerám rovnako ako všetci, ktorých poznám. Keď som bola dieťa, matka ma obliekala ako chlapca a volala ma Chlapec.
Všetkým som povedala, že sa mi narodil chlapec, hovorila.
Keby som bola dievča, boli by ma uniesli. Stačilo len, aby nejakí drogoví díleri začuli, že v niektorom dome majú pekné dievča, a vtrhli by na naše pozemky na čiernych Cadillacoch Escalade a dievča by si odviezli.
V televízii som vídala, ako sa dievčatá krášlia, ako si češú vlasy a vpletajú si do nich ružové stužky, alebo ako si robia mejkap. U nás doma sa však nič také nikdy nedialo.
Možno by som ti mala vybiť zuby, povedala matka.
Keď som bola staršia, maľovala som si sklovinu žltou alebo čiernou fixkou, aby to vyzeralo, že mám pokazené zuby.
Nič nie je odpornejšie než ústa plné zhnitých zubov, tvrdila matka.
S nápadom kopať tie jamy prišla Paulina matka. Bývala oproti nám vo vlastnom domčeku a mala pole s papájami.
Moja matka hovorila, že pri tom množstve mladých dievčat ukrývajúcich sa v dierach všade naokolo sa štát Guerrero mení na územie zamorené králičími norami.
Len čo niekto začul zvuk blížiaceho sa terénneho auta alebo zazrel v diaľke čiernu bodku, prípadne dve alebo tri také bodky, všetky dievčatá sa rozbehli do dier.
Toto bolo v štáte Guerrero. V horúcej krajine plnej kaučukovníkov, hadov, leguánov a škorpiónov, svetlých priesvitných škorpiónov, ktoré bolo ťažké zbadať, a teda aj zabiť. V Guerrere bolo určite viac pavúkov než kdekoľvek inde na svete. A aj mravcov. Červených mravcov, po ktorých uštipnutí nám paže napúchali tak, že pripomínali skôr nohu.
Hrdíme sa tým, že sme tí najzlostnejší a najpodlejší ľudia na svete, hovorila matka.
Keď som sa narodila, moja matka oznámila susedom a ľuďom na trhu, že sa jej narodil chlapec.
Vďaka Bohu, je to chlapec! tešila sa.
Áno, vďaka Bohu a Panne Márii, odpovedali všetci, ale nikoho tým neoklamala. Na našej hore sa rodili iba chlapci, a niektorí sa približne v jedenástich rokoch zmenili na dievčatá. Potom sa títo chlapci zmenili na škaredé dievčatá, ktoré z času na čas museli zaliezť do dier v zemi.
Boli sme ako králiky, ktoré sa ukrývajú, keď sa na poli zjaví hladný pes, taký, čo nevie zavrieť papuľu a na jazyku už cíti ich kožuch. Králik dupoce zadnými nohami – toto varovanie pred nebezpečenstvom sa šíri zemou a dáva výstrahu ostatným králikom v kolónii. V našej oblasti takéto varovanie nefungovalo, lebo sme bývali roztrúsene a priďaleko od seba. Boli sme však ustavične v strehu a učili sa počuť aj zvuky prichádzajúce z veľkej diaľky. Matka skláňala hlavu a so zavretými očami sa sústreďovala, či nezačuje hukot motora alebo tie znepokojivé zvuky, ktoré vydávajú vtáky a malé zvieratá, keď sa blíži auto.
Nikto sa nikdy nevrátil. Nijaké z dievčat, ktoré ukradli, sa nikdy nevrátilo, neposlalo ani len list, hovorila moja matka. Ani len list. Nijaké, okrem Pauly. Tá sa vrátila rok po tom, čo ju uniesli.
Od jej matky sme o dcérinom únose počúvali znova a znova. A potom, jedného dňa, sa Paula vrátila domov. V ľavom uchu mala sedem náušníc, vytvárajúcich pri zaoblenom okraji ušnice čiaru z modrých, žltých a zelených cvočkov, a na zápästí vytetovaný nápis Kanibalovo dievča.
Paula len zišla z cesty a vykročila hore hlineným chodníkom k svojmu domu. Kráčala pomaly, so zvesenou hlavou, akoby sledovala rad kameňov, ktoré ju zavedú rovno domov.
Nie, povedala moja matka. Neriadi sa podľa kameňov, to dievča našlo cestu domov k svojej matke iba podľa čuchu.
Paula vošla do svojej izby a ľahla si na posteľ, na ktorej stále ležalo niekoľko vypchaných zvierat. O tom, čo sa jej stalo, nikdy nehovorila. Vedeli sme len toľko, že ju matka kŕmila mliekom z fľaše, doslova si ju posadila na kolená a dala jej dojčenskú fľašu. Paula mala vtedy pätnásť rokov, lebo ja som mala štrnásť. Matka jej kupovala aj detskú stravu od Gerbera a kŕmila ju malou lyžičkou z bieleho plastu. Lyžičku dostala ku káve, ktorú si kúpila v obchode OXXO na čerpacej stanici pri hlavnej ceste.
Videla si to? Videla si Paulino tetovanie? pýtala sa moja matka.
Áno. Prečo?
Vieš, čo to znamená, však? Niekomu patrí. Nech nás ochraňuje Ježiš, syn Márie a Boží Syn, a všetci anjeli na nebesiach.
Nie, nevedela som, čo to znamená. Matka mi to povedať nechcela, ale neskôr som na to prišla. Lámala som si hlavu, ako je možné, že nejaký drogový díler s vyholenou hlavou, s automatickou pištoľou v pravej ruke a so sivým granátom v zadnom vrecku len tak unesie dievča z domčeka na hore a predá ho ako kus balenej hovädziny.
Stále som vyzerala, kedy Paulu uvidím. Chcela som s ňou hovoriť. Teraz už vôbec nevychádzala z domu, no boli sme vždy najlepšie priateľky, spolu s Maríou a Estéfani. Chcela som, aby sa znova smiala a spomenula si, ako sme vždy v nedeľu chodievali do kostola prezlečené za chlapcov a že moje meno bolo Chlapec a jej Paulo. Túžila som jej pripomenúť časy, keď sme si spolu prezerali časopisy, lebo sa strašne rada dívala na krásne šaty, aké nosili televízne hviezdy. A tiež som chcela vedieť, čo sa stalo.
Všetci vedeli, že bola odjakživa najkrajším dievčaťom v tejto časti štátu Guerrero. Ľudia hovorili, že je ešte krajšia než dievčatá z Acapulca, čo bol veľký kompliment, keďže všetko, čo bolo atraktívne či inak zvláštne, muselo pochádzať z Acapulca. A tak sa to rozchýrilo.
Matka obliekala Paulu do šiat vypchatých handrami, aby vyzerala tučná, no všetci vedeli, že ani nie hodinu cesty od prístavu Acapulco žije na malej usadlosti so svojou matkou a s tromi sliepkami dievča krajšie než Jennifer Lopezová. Bola to len otázka času. Hoci Paulina matka prišla s nápadom skrývať dievčatá do dier v zemi, čo sme robili všetky, vlastnú dcéru zachrániť nedokázala.
Rok predtým, ako Paulu uniesli, prišlo varovanie.
Stalo sa to zavčas rána. Paulina matka Concha práve kŕmila starými tortillami svoje tri sliepky, keď začula zdola od cesty zvuk motora. Paula bola ešte v posteli a spala. Tvár mala dočista vyumývanú, vlasy spletené do dlhého čierneho vrkoča, ktorý sa jej v spánku omotal okolo krku.
Na sebe mala otcovo tričko, ktoré tam nechal, keď pred desiatimi rokmi odišiel do USA a už sa nevrátil. Biele bavlnené tričko jej siahalo až po kolená a vpredu malo tmavomodrými písmenami napísané Wonder Bread. Mala aj ružové nohavice. O takých moja matka vždy hovorila, že mať ich na sebe je horšie ako byť nahá!
Keď ten díler vtrhol do domu, Paula spala hlbokým spánkom.
Concha vravela, že práve kŕmila sliepky, tie tri naničhodnice, ktoré nikdy v živote nezniesli ani jedno vajce, keď zbadala po úzkej prašnej ceste prichádzať hnedé BMW. Na okamih si myslela, že je to býk alebo nejaké zviera, čo ušlo zo zoo v Acapulcu, lebo neočakávala, že uzrie, ako sa k jej domu blíži nejaké svetlohnedé vozidlo.
Keď premýšľala o príchode drogových dílerov, vždy si predstavovala čierne SUV s tónovanými sklami, ktoré boli zrejme zakázané, ale mali ich všetci, aby im dovnútra nevideli policajti. Tie čierne štvordverové Cadillacy Escalade s čiernymi sklami, plné drogových dílerov a automatických zbraní, boli ako trójsky kôň. Tak aspoň hovorila moja matka.
Pripravené v spolupráci s:
