Na tému holokaustu a koncentračných táborov už vzniklo nepreberné množstvo filmov. Dráma Lászlóa Nemesa je však celkom iná. Je mimoriadna. Uchvacuje svojou neuveriteľnou autenticitou a úžasnou technickou bravúrou. Ešte nikdy s takou dokudramatickou presvedčivosťou a atmosférou nebolo zachytené na filmovom plátne peklo a horor nacistického táboru smrti.
V nervy zničujúcom príbehu židovského väzňa sú prítomná zvrátenosť a ideologický kanibalizmus fašistickej ideológie vykreslené zrozumiteľnejšie a odpudivejšie ako kedykoľvek predtým. 38-ročný debutant, ktorý sa ocitol v hviezdnej spoločnosti v najprestížnejšej filmovej súťaži, k tomu poznamenal: „Videl som mnoho filmov o holokauste, ktoré ma skôr rozčúlili. Takmer v každom bol nejaký nepravdepodobný hrdina alebo súhrn heroických činov, ktoré boli skôr želaním autora než realitou. Mňa na tomto filme zaujímala ozajstná, pravdivá realita o Sonderkommande (zvláštne oddiely nacistického Nemecka, pozn. red).“
Prečítajte si aj:
Cate Blanchet ukázala lesbickú romancu. Cannes tlieskalo
V Cannes sa sporia novinári i kritici a „kradnú“ filmy
Hrôzostrašným stereotypom Saula Auslandera, prideleného do Sonderkommanda v Osvienčime, je najskôr nahnať Židov z najbližšieho transportu do plynových „spŕch“, potom povynášať mŕtvoly, nahádzať do spaľujúcich pecí a naostatok ešte rozhádzať kopy nahromadeného popolu do rieky. Desivá rutina je narušená udalosťou, keď objaví telo malého chlapca, o ktorom vyhlási, že je jeho syn a napriek všetkým okolnostiam, keď v každom okamihu mu hrozí vlastná smrť, sa ho rozhodne pochovať podľa židovského zvyku.
Pozoruhodných aspektov, ktoré sa súhrnne podieľajú na ohromujúcom vnútornom prežívaní, je viacero. Napríklad do dych berúcich detailov prepracovaný literárny príbeh Nemesa a spoluscenáristky Clary Royer, klaustrofobický fokus Mátyása Erdélyho, ktorý ručnou kamerou neustále krúži okolo titulného hrdinu a priam hmatateľne sprostredkúva všetky hrôzy v nezastretej prítomnosti, a napokon, alebo predovšetkým, fascinujúci výkon maďarského básnika a príležitostného herca Gezu Rohriga v postave Saula. Silný príbeh si vystačí s minimom dialógov, čo zvýrazňuje jeho vizuálne a zvukové (žiadna hudba, len reálne ruchy a ozveny) kvality.
László Nemes pracoval ako asistujúci režisér s Belom Tarrom pri jeho Mužovi v Londýne. A hoci vo svojom debute používa niektoré podobné výrazové prostriedky, bolo by nefér hovoriť o kopírovaní tarrovskej poetiky. Saulov syn predstavuje originálny a nezameniteľný, precízne odsentimentalizovaný obraz koncentráku ako chorobne brutálneho prostredia, kde produkcia smrtiacej mašinérie nemilosrdne valcuje všetkých, čo sú jeho súčasťou. Vo výslednej podobe nekončiacej frenetickej akcie, kde ľudskosť je na ťarchu.
Prevláda názor, že by si Zlatú palmu naozaj zaslúžil, ale jedným dychom sa dodáva, že – pozor, ide o debutanta, navyše z východnej Európy. Uvidíme, či na tento „hendikep“ (ne)prihliadne aj porota.
Z Cannes Peter Nágel,
riaditeľ filmového festivalu Art Film Fest