Toto je najnovší triler Jozefa Kariku, z ktorého vás zamrazí až do špiku kostí! Áno, Karika už neraz dokázal, že má úžasný talent na vybudovanie mrazivej atmosféry, ktorý sa snúbi s rozprávačským majstrovstvom. Jeho knihy len tak neodložíte, hoci vám behá mráz po chrbte a strhávate sa pri najmenšom nevinnom šuchote. Po špičkovom Strachu prichádza strhujúca TMA.
Tma, v ktorej sa niečo skrýva...
Televízny scenárista odchádza na osamelú horskú chatu v Malej Fatre. Chce si oddýchnuť od hektickej práce aj napätého manželstva a vychutnať si pokojnú zimnú atmosféru. Zrazu sa však prihodí čosi nečakané a pobyt sa zmení na desivú nočnú moru. Chata sa stáva väzením, hoci dvere nie sú zamknuté.
Začína sa zúfalý boj o prežitie.
V novinke Tma sa Jozef Karika snažil vytvoriť maximálne napínavý triler s minimom postáv aj prostredí. Ako tvrdí, „celé by sa to dalo zhrnúť do sloganu: Jeden človek, jedna miestnosť, nekonečná hrôza. Napísať minimalistický príbeh, ktorý čitateľa chytí a nepustí, je svojím spôsobom rovnako náročná výzva, ako napísať rozsiahlu ságu s množstvom postáv a spletitým dejom“, dodáva obľúbený autor.
HNonline.sk vám prináša prvé strany z novinky TMA:
PRVÝ DEŇ
I
Vŕzganie snehu sa mi zahrýzalo do uší, od nedočkavosti som takmer bežal. Pri každom kroku som sa zabáral a dychčal ako kôň, lial zo mňa pot.
Paráda, nič lepšie som za posledné týždne nezažil!
Každé zavŕzganie znamenalo, že som o kúsok ďalej od mesta.
Už sa tam nedalo vydržať, hoci som chcel, prial som si to z celej duše, ale márne. Ozaj to nešlo, pokus o vianočnú atmosféru by bol priveľa, taký výkon by som určite nepodal.
Každá hodina v spoločnom byte s Natáliou ma stála kvantá síl, brodiť sa snehom bola oproti tomu pohodová nedeľná vychádzka. Neľutoval som námahu, vyčerpanie zvyšku dovolenky, osamelé Vianoce ani to, že najbližší týždeň neprehodím s nikým ani slovo. Neľutoval som vôbec nič, naopak, každým nádychom mrazivého vzduchu som pookrieval.
Slovíčko „rozvod“ zatiaľ nepadlo. Aspoň nie nahlas, v mysliach sa nám ozývalo každodenne. Nemali sme zlé manželstvo, vôbec nie, tri roky od svadby ubehli bez problémov. Až potom sa niečo dokašľalo, ani neviem čo – odrazu nám to škrípalo, pokusy o záchranu nezaberali, práve naopak: čím viac sme sa snažili, tým horšie to išlo. Posledných šesť mesiacov znamenalo očistec. Vlastne, kašľať na jemné vyjadrovanie, žiadny očistec – peklo!
Hádali sme sa takmer každý deň. Nechceli sme sa hádať, obaja sme si želali chvíľu pokoja, aspoň krátku chvíľu, veď sme už padali od vyčerpania. No len čo sme sa ocitli sami v byte, vzduch sa začal chvieť, atmosféra hustla. Netrvalo dlho – väčšinou postačili minúty, ak sme obaja zatínali zuby, tak hodiny – a tichá nervozita zaplnila celý priestor. Tlak stúpal, nervozita sa menila na nespokojnosť a tá na nevraživosť.
Liezol mi na nervy každý Natáliin pohyb, každý jej výdych či slovo, ktoré vypustila z úst. U nej to bolo rovnaké, vadil som jej celý, kompletne. Skôr či neskôr jeden z nás nevydržal, prehodil čosi útočné, alebo sa k tomu ani nedostal – stačilo aj obyčajné slovko podfarbené rýpavým tónom. A už to išlo, už sa to valilo – do piatich minút vypukla prudká, nenávistná a vysiľujúca hádka. Ako na zavolanie, dalo sa na to spoľahnúť.
Dvaja dospelí ľudia, ktorí sa nechcú hádať.
Klik, prestrih o štyri minúty neskôr – dve vyhecované bytosti zbavené dôstojnosti, čo na seba revú tie najhoršie, najhnusnejšie urážky, trieskajú dverami, sem-tam rozbijú vázu, pohár či tanierik.
Snažil som sa o zmier a rozumné riešenia, dal som jej prečítať knihu Manželská tonutí od doktora Plzáka, ale hodila ju do mňa tak silno, až ma ostrý roh väzby poškriabal do krvi.
Priznám sa – a teraz, vykračujúc si po zasneženej planine, si to už môžem dovoliť –, začal som sa Natálie báť. Chlap-nechlap, fakt som sa jej bál. Bola čoraz agresívnejšia, hádzala do mňa čoraz tvrdšie predmety. Raz či dvakrát som sa prebudil zo spánku na gauči v obývačke a uvidel ju na prahu dverí. Iba tak stála a hľadela na mňa. Oblečená v nočnej košeli, o druhej hodine v noci. Keď si všimla, že som sa prebudil, bez slova sa otočila a odišla do spálne.
Spomínal som si na príbehy o jej pomstychtivosti, ktoré mi rozprávala, keď sme spolu randili. Z pamäti sa mi vynárali útržky príhod, ako na stredoškolskom lyžiarskom zájazde vyliala spolužiakom všetok alkohol alebo ako vytopila izbu nepríjemným spolubývajúcim na internáte. Milé výstrelky, hovoril som si vtedy. Teraz sa mi už veľmi vtipné nezdali. Báť sa zaspať vo vlastnom byte, neraz sa strhnúť z nepokojného sna a skontrolovať pohľadom dvere, či v nich nestojí postava v nočnej košeli, to nie je bohvieaká zábava.
Slovné súboje aj nepokoj ma vyčerpali, prestávalo mi to myslieť. A ja sa práve myslením živím. Niektorí ľudia sa domnievajú, že scenáristi to majú ľahké – sedia si pekne v teple, sem-tam niečo naťukajú do počítača a zhrabnú za to poriadne peniaze. Isteže. Doprial by som im makačku na dennom televíznom seriáli. Myslieť na všetky dejové línie a oblúky, vymýšľať každodennú dávku emócií a drámy, ale zas nie priveľkú či nezvratnú, veď seriál nesmie divákov pobúriť, musí bežať ďalej, byť stále rovnaký, no zároveň iný. Desiatky, niekedy stovky epizód, teoreticky donekonečna. Len si to skúste, dámy a páni, len si to skúste, vy mudráci, keď vám hučí v hlave, klepú sa vám prsty a od neustáleho manželského stresu sa vám pri každom prudšom pohybe rozbúši srdce. Napríklad keď vstanete, aby ste si zaliali čaj. Bylinkový, bez cukru a medu, lebo vnútornosti máte ako na vode a každou prísadou riskujete kŕče alebo rýchly pohyb na záchod.
Už som to nezvládal, namojdušu nie, potreboval som vypadnúť. Nespravil som to iba kvôli sebe; Natália na tom nebola o nič lepšie, aj ona mlela z posledného. Keď som urobil pracovnú chybu ja, producentka mi otrieskala scenár o hlavu a nezarobil som ani na slanú vodu. Keby však urobila chybu Natália, mohli byť následky oveľa horšie. Pracovala v lekárni ako farmakologička – vydávala lieky na predpis, vyvárala rôzne gebuziny, extrahovala liečivé látky. Videl som to iba zopárkrát, keď ma zavolala do malého laboratória za apatiekou. Zakaždým ma to dojalo, ohromovala ma jej sústredenosť a precíznosť. Keď tak stála v bielom plášti a drvila v mažiari akési bylinky, zobral by som si ju znova. Napriek všetkému, aj poslednému polroku.
Či ma nenávidela? Neviem, asi sme na tom boli rovnako. Občas maximálna nevraživosť, záblesky nenávisti, inokedy rovnako intenzívne záblesky lásky. Nech sme sa pohádali akokoľvek prudko, zakaždým mi z lekárne priniesla bylinkový čaj na žalúdočné problémy, sedatíva alebo zvlhčujúce kvapky do očí, ktoré som mával vysušené od dlhého písania. Nie, nebuďte smiešni, nechcela ma otráviť. Síce mi to napadlo, ale taká beštia predsa len nebola. Aspoň spočiatku, teraz by som za to už nedal ruku do ohňa.
Aj preto som sa zbalil a vypadol – oddychový čas, pol kráľovstva za pár dní relaxu. Do batoha som nahádzal suché polotovary a potraviny na prežitie v nehostinnom prostredí, taštičku s hygienickými potrebami, zopár kúskov spodnej bielizne, tepláky, tričká, sveter, fľašu petroleja, kartón zápaliek, pracovný zápisník a diktafón, k batohu som priviazal spacák. Nič viac nebolo treba, všetko ostatné som navliekol na seba – do hôr sme chodievali často, neraz aj v zime, vystrojil som sa kvalitne. Už-už som vychádzal z bytu, keď som zaváhal. Ozvala sa vo mne akási predtucha. Chcel som mávnuť rukou a konečne ujsť spomedzi bzučiacich stien, ale zvíťazilo moje zbabelšie ja. Vrátil som sa do obývačky, otvoril izbový trezor a vytiahol matný revolver Taurus s krátkou hlavňou. Skontroloval som bubienok, bolo v ňom päť nábojov kalibru .38.
Istota je istota, pomyslel som si a prihodil zbraň do batoha.
II
Drevenicu v horách na severnom okraji Malej Fatry kúpil otec v roku 1984. Narazil na ňu počas túry, očarila ho na prvý pohľad. Stála v pustej a nezaľudnenej oblasti na vrchu Sokolie. Isteže, nebola v úplnom strede divočiny, veď priamo v národnom parku nie sú povolené žiadne stavby, ale cesta z najbližších dediniek – Nižných Kamencov alebo Belej – zabrala dobrú hodinu. V zime aj dvojnásobne viac.
Otec nás tam vodieval skoro každý rok; doteraz neviem, čím mu chalupa tak veľmi učarovala. Obyčajná drevenica s murovanými základmi. Pravda, po viac než desaťročí úprav a zveľaďovania, do ktorých sa púšťal, pokým vládal, vyzerala oveľa lepšie. Azda preto som sa jej po otcovej smrti nezbavil.
S Natáliou sme tam zašli len dva či tri razy a nikdy sme dlho nepobudli. Moja polovička rada chodila do hôr, ale inak bola skôr mestský typ, dlhší pobyt v divočine ju nelákal. Napokon, ani ja som sa v chalupe necítil najpríjemnejšie. Každú chvíľu ma prepadávali síce pekné, ale zbytočne sentimentálne spomienky na detské časy, pobyty s rodičmi, prírodné jedlá či štipľavý dym, ktorý sa šíril z murovanej pece. Ten som tam cítil doteraz, jeho zápach mi rozhodne neprospieval.
Napriek tomu som sa dnes priam vznášal. Niekoľkodňové ticho, pokoj od všetkých a všetkého, time out – rajská predstava. Z domu som vyrazil hneď ráno, nechcel som strácať čas. Necestoval som autom, to zostalo pred panelákom. Žiadne hrotenie situácie, nech Natálke zbytočne nestúpne tlak. Na stole som nechal odkaz, že potrebujem vypadnúť. Zhruba na týždeň. To stačilo, viac informácií nepotrebovala. Nastúpil som do diaľkového autobusu a odviezol sa do Terchovej. Odtiaľ bolo do Kamencov na skok; tam sa začala ozajstná túra.
Prebrodil som sa na úpätie Sokolieho, vošiel do doliny a vnoril sa medzi horské masívy. K chalupe neviedol žiadny turistický chodník, iba neoficiálne chodníčky, teraz zasnežené a pokryté stopami lesnej zveri. Cestu som našťastie obstojne poznal, orientoval som sa podľa terénu a okolitých vrchov. Nebolo to extra náročné, ale ani úplná brnkačka. Musel som sa prešmyknúť okolo niekoľkých brál, opatrne prejsť po šmykľavej úžine nad strmým a hlbokým zrázom, dokonca podliezť zopár spadnutých stromov. Keď som vrch obišiel a dostal sa na južné úpätie, bolo už dobre. Čakala ma síce strmá, no príjemná cesta hustým lesom.
Každým krokom som sa cítil lepšie, slobodnejšie, v živote som sa na chalupu netešil tak veľmi. Vystupoval som nahor, nabral som slušnú výšku, z času na čas sa mi pomedzi stromy naskytol kráľovský výhľad na úzku dolinu podo mnou. Volá sa Veľká Bránica, ako decku mi bol ten názov strašne smiešny.
Zdolal som ďalšie dve namrznuté kopy sutiny a ocitol sa zhruba v dvoch tretinách vrchu. Odteraz pôjdem po rovinke, už nie dlho, nanajvýš dvadsať minút. Horský vzduch na mňa pôsobil blahodarne, odrazu ma vŕzganie snehu nedráždilo, práve naopak, upokojovalo ma. Zastal som a zahľadel sa na juh, k hlavnému hrebeňu. Zo zimného oparu trčali zasnežené vrcholy malofatranského Veľkého i Malého Kriváňa. Slnko ich ožarovalo v správnom uhle, takže vyzerali ako posypané jagajúcimi sa kryštálmi. Spokojne som vydýchol a sledoval, ako sa obláčik pary vznáša v mrazivom ovzduší.
Ticho, dokonalé a ničím nerušené ticho, perfektná viditeľnosť, čistý vzduch – presne takto som si to predstavoval. Vykročil som ďalej, chcel som posledný úsek zdolať čo najskôr. Napokon mi to trvalo oveľa dlhšie, než som čakal. Zatiaľ čo na úpätí nebolo veľa snehu, pod vrcholcom som sa doň zabáral až po stehná. Dal som si poriadne do tela; kým som sa prebrodil na čistinu, poriadne som si zatrénoval. Aj batoh mi pripadal čoraz ťažší a pri každom kroku mi odieral spotený chrbát. Ale stálo to za to; keď som medzi stromami uvidel známu sedlovú strechu, opadla zo mňa všetka únava. Bol som na mieste, chalupu som mal priamo pred sebou, čupila sa pod nánosom snehu, no aj tak ma spoznala a zapraskala staručkými trámami, aby ma privítala.
Pripravené v spolupráci s: