Ten, ktorý našiel za všetkým ženu

V polovici 60. rokov taktiež prišiel s nápadom venovať sa papierovým loďkám. Tieto dva motívy, žena a lode, sú dve osi, okolo ktorých sa točí tvorba jedného z najvýznamnejších predstaviteľov výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia Vladimíra Popoviča (1939), ktorého súbornú monografickú výstavu predstavuje Slovenská národná galéria v Bratislave až do 24. novembra.
Pri prehliadke sa určite potešia všetci tí, ktorí minulý september, po útoku na "dvojičky" v New Yorku, poslali s odkazom svoju loďku solidarity a podpory Američanom. Minuloročná zbierka lodí priateľstva bola pokračovaním podobnej nádeje, aká bola u nás v šesťdesiatych rokoch a ktorú vtedy Vladimír Popovič zhmotnil do množstva papierových lodičiek. Potešia sa však aj tí návštevníci, ktorých priťahuje a povznáša ženskosť. Maľby a kresby dievčat, žien a nahoty sú u Popoviča naturalisticky lákavé, príťažlivé, a to aj bez toho, že by sa priživovali na prílišnej obscénnosti a lacných znázornenia erotických scén, aké sa stávajú už pomaly povinným obsahom akéhokoľvek umeleckého diela. Z Popovičových žien ide radosť a fantázia, vôňa mladosti a jarnej lúky. Pôžitok zo života zachytený v náznaku ženského tajomstva. Erotizujúce motívy sú vždy iné, no stále o tom istom, každý odkrýva a vedie dialóg s atmosférou doby svojho vzniku. Veselé a neviazané šesťdesiate roky vystriedali "bezhlavé" normalizačné sedemdesiate roky, keď éros zostal takmer jediným priestorom slobody. Postkomunizmus s uvoľnením všetkých hraníc a zábran dáva šancu inej erotike. Pôžitku z hravosti a z telesnosti mimo viditeľného tela, vzrušeniu z náznakov. Hľadanie napätia v sivých farbách, ktorými sa vyjadruje v poslednom desaťročí, umožňuje Vladimírovi Popovičovi nechať dostatočný priestor divákovej imaginácii, priestor, ktorý presexualizované filmy a každodenné prechádzky po uliciach slovenských miest neposkytuje.
No výstava nie je iba o ženách a nádeji. Je denníkom človeka vnímajúceho bezprostredne a autenticky svoju dobu a priestor, v ktorom žije. Nevyhýba sa ani desivosti sídlisk a masovosti a odľudšťovaniu súčasnosti, na čo si za výrazový prostriedok zvolil redukovaný jazyk abstraktných znakov. Retrospektíva je prierezom celého jeho tvorivého obdobia, zahŕňajúc intermediálne aktivity spájajúce výtvarné umenie s literatúrou, divadlom i filmom, ale aj jeho experimentovanie s technikami, materiálmi a akčné realizácie, ktoré zdôrazňujú tvorivý prístup založený na vstupe náhody a improvizácie. Zachytáva aj jeho obdobie "divokej maľby", veľmi blízke "novej maľbe", ktoré bolo predovšetkým o kresbe, textilnej tvorbe a ilustrácii.
Škoda len, že táto výstava opakuje už takmer tradičný postup našich galérií, keď je návštevník postavený pred abstraktné súčasné umenia bez akéhokoľvek komentára. Okrem asi pätnásťriadkovej charakteristiky výstavy v bulletine je návštevník odkázaný iba na názvy vystavených diel. Takáto snaha ponechať divákovi maximálnu možnú slobodu imaginácie však môže spôsobiť, že čoraz menej ľudí bude vyhľadávať galérie ako miesto dialógu s výtvarným dielom. Súčasné výtvarné umenie sa môže stať nekomunikatívne a návšteva galérie zostane iba na úrovni spoločenskej povinnosti, aká sa pestuje v niektorých spoločenských kruhoch. Kdeže sú všetci teoretici slovenského výtvarného umenia?