Eva Weissová-Slonimová je rodená Bratislavčanka a jej detstvo kruto poznačila druhá svetová vojna, počas ktorej prenasledovanie Židov v Európe dosiahlo obludné rozmery.
Dívaj sa na hviezdy je kniha jej spomienok na obdobie, ktoré by sme najradšej vymazali z našej histórie. No nemôžeme ho vymazať z našich pamätí, aby sa nezabudlo a neopakovalo čosi podobné aj v budúcnosti.
Holokaust ešte vždy predstavuje temný mrak, ktorý spôsobil spúšť v tradíciách, zlom v židovskej histórii a podľa Eviných slov to bolo aj „posledné zbohom určitému spôsobu života“.
Toto sú spomienky dieťaťa, ktoré prežilo holokaust.
Nie hrubá kniha, sotva 200 strán, no citlivé rozprávanie, ktoré vás nenechá ľahostajnými. Je až neuveriteľné, akému zlu môže byť vystavené malé dieťa...
Evini rodičia pripravili pre svoje deti úkryty, no sotva trinásťročná Eva a jej mladšia sestra Marta nakoniec neunikli deportáciám, chytili ich nitrianski gardisti a poslali do Osvienčimu.
Vo svojom príbehu opisuje hrôzy prežité v koncentračnom tábore Osvienčim-Brzezinka, kde bola nielen svedkom nespočetných surovostí a násilia, ale na vlastnej koži zažila mučenie, neľudské zaobchádzanie aj medicínske pokusy neslávne známeho doktora Mengeleho.
V roku 1945 po oslobodení Osvienčimu sovietskou armádou Eva a Marta samy museli prejsť kus vojnou zničenej Európy, aby sa dostali späť do rodnej Bratislavy a stretli sa s rodičmi a súrodencami.
Začítajte sa do novinky DÍVAJ SA NA HVIEZDY:
Zlá predtucha
Palisády, Bratislava 1931 – 1938
Dom na Palisádach bol mojím ihriskom. Mali sme pri ňom malý dvor so záhradou obkolesenou pletivom, ktoré v lete oťaželo pod váhou zrelého hrozna. Medzi rozvešanou sušiacou sa bielizňou na povale sme sa hrávali s bratancami a so sesternicami na vojakov, robili módne prehliadky alebo sa hrali stolové hry. Raz popoludní sme zvesili zo šnúry látkové menštruačné vložky, dali sme si ich na hlavu a pochodovali po povale ako armáda vojakov so zvláštnymi helmami.
Hrávali sme sa aj v kinderzimmer, ktorá susedila so spálňou našich rodičov a z jej obloka bol výhľad do našej záhrady. Pod okenným parapetom stáli kachle na uhlie, na ktorých nám v zime naša vychovávateľka Mária Wohlschlagerová zohrievala polievku, keď sme prišli vymrznutí domov zo školy.
Mária bola Nemka, preto sme s ňou aj medzi sebou hovorili po nemecky. V škole sme sa učili a hovorili po slovensky, keďže to bol úradný jazyk. Po nemecky sme sa zhovárali aj s rodičmi a tí prešli do maďarčiny zakaždým, keď nechceli, aby sme im rozumeli.
Židovská komunita v Bratislave mala dve denné školy. Jedna bola ortodoxná, a teda veľmi tradicionalistická, druhá neologická, čo znamenalo progresívna. My sme chodili do ortodoxnej, cesta nám trvala pätnásť minút peši. Nosili sme uniformu – bielu blúzku, sukňu vo farbe námorníckej modrej, vlnené pančuchy a v zime galoše.
V lete sme si cestu do školy užívali, zato v zime, keď napadol sneh, to bolo dosť kruté. Aj v galošiach, vlnených pančuchách, kožušinových rukaviciach a čiapkach nás mráz bolestivo štípal až do kosti. Každý deň sme chodili s plačom domov, po kolená mokrí od snehu. Doma hneď pri vchodových dverách sme si rýchlo zobliekli mokré šaty a bežali do kinderzimmer zohriať si ku kachliam ruky a miskou horúcej polievky žalúdok.
Rabín Schreiber bol hlavný bratislavský rabín a jeho dcéra Thea chodila s nami do školy. Ich rodina bývala v jednom z najelegantnejších bytov v Bratislave. Občas sme k nim popoludní zašli na šálku horúcej čokolády.
Spomínam si – to už sa začali prvé problémy –, ako sa raz otecko spýtal rabína Schreibera, či odporúča odchod do Izraela.
„Nie,“ zavrtel hlavou rabín, „mesiáš príde do Bratislavy.“
Neskôr sa práve jemu aj s celou rodinou podarilo utiecť do Izraela.
Hoci sme chodili do ortodoxnej školy, židovská komunita, ktorej sme boli súčasťou, bola moderná, kultivovaná, nie chasidská a nažívali sme si veľmi dobre. V nedeľu popoludní sa dvojice chodili špacírovať na korzo a na promenádu okolo Dunaja. Dámy v klobúkoch, rukavičkách, s líškou alebo iným kožušinovým boa okolo pliec, páni v moderných klobúkoch. Kráčali vedľa seba a zdvorilým kývnutím hlavy zdravili iné páry prechádzajúce okolo.
Naša šul bola bohato vyzdobená. Ženy sedeli na poschodí za závesom, oblečené v najlepších šatách. Isteže, svoje tu zohrávala pýcha a súťaživosť.
Kurtimu, keďže bol jediný syn v našej rodine, rodičia vybavili súkromné hodiny hebrejčiny a Tóry. Každý deň k nám chodil rabín Einhorn. Mal najhrubšie prsty, aké som kedy videla, a keď bol Kurti čo len chvíľu nepozorný, neváhal dať mu facku. Nás dievčatá do tej izby nevpustili, tak sme aspoň s uchom pritisnutým na dverách načúvali v nádeji, že sa niečo naučíme.
Kurti bol knihomoľ. Hoci otecko ho smeroval tak, že preberie rodinný podnik, brat sa skrýval pod stôl alebo za gauč a najradšej celý deň čítal. Jeho najväčšou vášňou bolo čítať a písať hebrejskú poéziu. Lásku k literatúre živilo predovšetkým jeho mimoriadne vrúcne želanie – jedného dňa urobiť aliju, čo najskôr sa odsťahovať a žiť v Palestíne.
Toto sionistické presvedčenie nadobudol v mládežníckom spolku Bnej Akiva, ktorého členkou som bola aj ja. Tam ma naučili veriť, že židovský národ čaká svetlejšia budúcnosť. Dodnes som presvedčená, že práve schopnosť viery v lepší život v Palestíne mi pomohla prežiť najhoršie časy v Osvienčime.
Moja viera bola taká silná, že ako osemročná som sa sama vybrala na imigračné oddelenie Bnej Akivy a prihlásila sa na vysťahovanie do Palestíny. Moji rodičia mi to, pochopiteľne, nedovolili. Neskôr však toto svoje rozhodnutie trpko oľutovali.
No ako vtedy mohli vedieť? Komu by v tých časoch prišlo na um, čo sa zomelie? Náš život v dome na Palisádach bol plný šťastia a pohody. Jednou nohou sme stáli vo svete židovských zvykov našich predkov a druhou v modernom sekulárnom svete. Vychovávateľka Mária nás vodila každé popoludnie do parku, kde sme sa hrávali s našimi nežidovskými kamarátmi a so susedmi ako hociktoré iné deti. Cítila som, že toto je svet, do ktorého patrím.
Môj život napĺňala rodina, židovstvo, šťastie, hojnosť. Niekedy si kladiem otázku, čo mi to ako osemročnému decku prišlo na um, prečo som odrazu zatúžila žiť niekde inde, v Palestíne. Možno už vtedy som cítila výstražný náznak blížiaceho sa temna, dlhej nočnej mory, čo nás čakala.
Okupácia
Palisády, Bratislava 1939
Stalo sa to v marci 1939 krátko pred Pesachom. Moji rodičia mali rozohratú šachovú partiu, ja som sa v jedálni hrala so striebornými drobnosťami z vitríny. Odrazu nás vyrušil akýsi neznámy hluk.
Spoza obloka sa ozývali výhražné zvuky – dunenie bubnov, podpätky čižiem v pravidelnom rytme dopadajúce na dlažbu. Bolo počuť spev. Pribehla som k obloku a zbadala nemeckých vojakov, ako vystretí s puškami na pleci pochodujú Bratislavou a spievajú: Denn heute gehört uns Deutschland und Morgen die ganze Welt... Dnes je naše Nemecko a zajtra celý svet.
Naša vychovávateľka Mária vbehla do jedálne. Keď zbadala Nemcov, od radosti sa roztancovala. Mierne škuľavé oči jej zvlhli od dojatia. „Konečne som sa dožila tohto veľkého dňa,“ oduševnene zvolala a v geste pripomínajúcom víťazstvo zdvihla zaťatú päsť.
Nerozumela som tomu. Moja vychovávateľka, s ktorou som sa delila o izbu, bola priam vo vytržení a moji rodičia, u ktorých pracovala, tam stáli zahanbení. Nevedela som, čo si o tom myslieť.
Varovné signály sa objavovali už predtým. V roku 1938 k nám pricestovali mamičkini rodičia Johanna a Leopold spolu s dcérami Erži a Arankou. Bez batožiny, bez peňazí. Násilím ich vysťahovali z domu v Mattesburgu, tak šli rovno k nám do Bratislavy.
O pár dní prišiel aj mamičkin starší brat Max s manželkou Róži. Bol naštvaný. Nenávidel Bratislavu. Ustavične oteckovi opakoval: „Jeno, aj tu nás nenávidia rovnako ako v Rakúsku. Musíme sa vysťahovať do Izraela, kým nie je neskoro.“
Otecko prikývol a dal Maxovi a Róži peniaze na cestu loďou do Haify.
Nešlo mi to do hlavy. Prečo oni idú a my nie? Ak tu hrozí nebezpečenstvo Maxovi a Róži, tak určite hrozí aj nám.
Počúvala som historky o tom, ako Židov zbili na uliciach. Naši susedia, dokonca aj naši priatelia nielenže sa nám obrátili chrbtom, ale začali nás nenávidieť, akoby sme ani neboli ľudia. Keď som pozdravila kamarátov, s ktorými som sa ani nie pred mesiacom hrala v parku, odvrátili hlavu, akoby ma nepoznali. Z ničoho nič sa nás naučili nenávidieť.
Maxovi a Róži trvalo niekoľko týždňov, kým začali nový život v Tel Avive. Otecko napísal Maxovi, či by prispeli mamičkiným rodičom na cestu do Izraela. Róži kategoricky odmietla zobrať si to na zodpovednosť, tak nám nezostávalo nič iné, len sa postarať o jedných aj druhých starých rodičov. Keďže som bola najstaršia dcéra, veľa času som strávila ich opaterou. Upratovala som im, starala sa o ich zdravie, nosila im jedlo.
V noci som ležala v posteli a predstavovala si strýka Maxa a Róži v Tel Avive. Bola som naštvaná na nich aj na celý svet. Často som si kládla otázku, čo myslel strýko Max tým „kým nie je neskoro“. Čo horšie sa ešte môže stať?
Pripravené v spolupráci s: