Herecká réžia už dnes neprekvapí. Ale ak sa podarí tak, ako autorské prvotina Jiřího Mádla Pôjdeme k moru, dá sa hovoriť o malom zázraku. Po dlhej dobe sa totiž zrodil pôvabný detský film pre všetky generácie.
Na začiatku stál Nápad s veľkým N, riskantný, ale vo svojej dôslednosti nakoniec únosný a nosný: rozprávať výhradne očami dieťaťa. Presnejšie hľadáčikom kamery, v ktorej jedenásťročný školák našiel báječnú hračku, a ako sa ukáže, aj netušenú zbraň.
Od prvej do poslednej sekundy stavia debutujúci režisér Jiří Mádl svoje rozprávanue práve a len na vnímaní malého hrdinu, vrátane titulkov - hrajú: mamka a ocko, réžia: ja.
Tom Sawyer a Huck Finn
Chlapec, ktorého úplne bezprostredne stelesnil Petr Šimčák, strečkuje s kamerou okolo seba a v skratke charakterizuje svojich blízkych. Babička počúva bratov Nedvědov, mamička chce byť tehotná, ja nenávidím futbal, toto je moja tajná láska a toto môj najlepší kamarát (predstavuje ho napriek vyhrotenejšej úlohe nemenej prirodzený Ján Maršal). Malý Spielberg odzbrojuje krutou úprimnosťou - nechcem sa pozerať na chorých ľudí - aj terorom dokumentaristu, ktorý kradmo sníma kadečo, „výsluchy“ pri obede, sex rodičov, trapasy školskej besiedky. Ale tiež inscenuje snovú svadobnú scénu.
Od čias filmu Páni kluci tu snáď nebol detský príbeh s nadgeneračným presahom, ktorý by spájal toľko hravosti, vtipu, dobrodružstva a tajomstvo bez toho, aby zároveň strkal ľudstvu pod nos zásadné oznámenia. Bohužiaľ metóda sa časom stáva trochu jednotvárnou, zdržujú aj niektoré rekapitulácie a doslovnosti. Napriek tomu je stále poznať, ako Mádl vymýšľal „po chlapčensky“ každý záber a s akou chuťou sa predvádzajú jeho zverenci, Tom Sawyer a Huck Finn zo súčasnej juhočeskej idyly. Hoci idyly zdanlivej, pretože aj bežné synovské dobiedzanie - kedy už konečne pôjdeme k moru? A kedy budete mať druhé dieťa? - môže naraziť na trinástu komnatu dospelých.
Ako sladké bolo nevedieť
Nakoniec hlavnú záhadu hrdina skúma na pôdoryse detskej detektívky, keď čoby stopár sleduje tajné výlety svojho otca v podaní Ondřeja Vetchého. Kam a za kým jazdí, prečo zapiera a ako to, že mu pravdu nepovie ani babička - výborná Jaroslava Pokorná, s ktorou v jednej z najkrajších scén na oslave narodenín vnuk tancuje „aj na tie s Nedvědovcami“.
Inak sa to zhrnúť nedá: páni chlapci sa vyblbli náramne. Vrátane žartov, keď ide školák na prvé rande „na komédiu s Mádlom“ Prebudím sa včera a v pokladni kina sedí producent oboch filmov. A akonáhle sa divák poddá sladkým starostiam bezstarostných rokov, presťahuje sa kamera ku kamarátovi domov do situácií, až sa zastaví dych aj tep.
Príbeh prvej vzbury - mám jedenásť, ale berte ma vážne - objaví, že aj rodičia môžu mať strach. Alebo aké sladké bolo nevedieť a ako rýchlo sa dospieva, keď človek oželie aj more. Mádl o tom rozpráva s ľahkosťou, zdanlivo nezáväzne, a pritom zrelo a s oceánom citu bez slov.
Mirka Spáčilová, idnes.cz