Už od štvrtka zaplnia prví fanúšikovia prahnúci po poslednom Hobitovi slovenské kiná. Dočkajú sa bojových scén, ale aj slzenia na pokračovanie.
Čiernočierno, občas záblesk ohňa; to sú farby snímky Hobit: Bitka piatich armád, ktorý uzatvára mohutnú trilógiu podľa neveľkej rovnomennej knihy J.R.R. Tolkiena. Aj ten, kto ju snáď nepozná, podľa názvu vie, čo ho čaká: boj, boj a zase boj. Avšak boj v podaní režiséra Petra Jacksona, ktorý predsa len ešte občas premýšľa ako filmár.
Našťastie sa nezdržiava vysvetlivkami, dej rovno nadviaže na predošlý diel a v panickej skaze mesta, ktoré kropí drak svojím "napalmom", stihne režisér načrtnúť pár mikropríbehov. Efektná drakova skaza je o to rýchlejšia, o čo pomalšie sa potom vlečie zvyšok - najmä preto, že Jackson zaplevelil predlohu romantickým milostným trojuholníkom, o ktorom pritom musel vedieť, že z tohto mráčika nezaprší, a teraz ho musí rozťať. Čo znamená najprv slzavé lúčenie trpaslíka s elfkou pred bitkou, potom vzájomné nastavovanie vlastného života v kosbe a nakoniec slzavé kropenie smrtiacich rán. Úplne zbytočná medzihra.
Naopak s priestorom čaruje režisér tradične, teda veľkoryso, omračuje šírkou, hĺbkou i striedaním perspektívy. Ukážkovo tiež pracuje s komparzom, z ktorého masy vie vytiahnuť zaujímavý detail. Pomáha to, pretože inak nemá príliš čo rozprávať; prakticky celý predlhý tretí film opisuje iba ozbrojené handrkovanie o zlatý poklad. Hordy fantastických bytostí nezaprú svoj digitálny pôvod, tieňový boj čarodejníkov zase zamieňa rozprávkovú osobitosť strhaným iskrením - divák skoro čaká, že sa objaví titulok Ospravedlňte poruchu. A z dunivých hlasov už sa stala hromadná maniera, najmä keď majú znázorniť spleť protichodných téz v mysli kráľa trpaslíkov, zaslepeného mamonou.
Že Bitka piatich armád nespadla na úroveň lepšej videohry, má niekoľko dobrých dôvodov. Patria k nim herci na čele s Martinom Freemanom, ktorého typicky britský zdržanlivý výraz vyjde so cťou i z ufňukaných scén, ba dokonca sa občas dopustí humoru.
A Jackson zase dobre vie, že bitka je už zo svojej podstaty jednotvárna, preto ju rytmizuje striedaním závratných letov nad nekonečným vojnovým frontom s osobnými šarvátkami, z ktorých sa vytiahli napríklad jazda za záchranou detí na káre či westernová bitka na praskajúcej ľadovej kryhe.
Dobrá správa skrátka oznamuje, že režisér pre všetku veľkoleposť ešte nezabudol remeslo, počnúc stavbou záberov a končiac okamihmi rýdzej krásy, kedy ako by sa v úžase sám zastavil pri pohľade na kvaple vodopádov s letiacim kŕdľom orlov. Lenže to prvotné očarenie zo stvorenia bájnej Stredozeme, ktorým dýchol úvodný Pán prsteňov, už nezopakuje, aj keby zviedol bitku nie piatich, ale napríklad päťdesiatich armád.
idnes.cz
StoryEditor