Netvor v ľudskej koži. Rodinné vraždy ako z gréckej mytológie. Vrah vlastnej profesorky. Vraždy na objednávku. Kanibal v 21. storočí? To je len pár kapitol z novinky profesora klinickej a forenznej psychológie Antona Heretika ZLO.
„Za istých okolností sa môže stať vrahom každý z nás,“ hovorí Anton Heretik. Práve preto je vražda nielen zločinom, ale aj kultúrnym fenoménom a zlomovou udalosťou v rozprávkach, mýtoch, literárnych dielach i ľudských osudoch. Grécke mýty sú plné vrážd, Shakespearovými drámami sa valia potoky krvi, a to nehovoríme o filmovom priemysle produkujúcom horory a trilery.
Profesor Heretik už tridsaťpäť rokov pôsobí ako súdny znalec. Za ten čas sa ocitol zoči-voči stovkám páchateľov tých najzávažnejších zločinov, najmä vrážd. Táto skúsenosť ho priviedla k poznaniu, že vrahovia sa navzájom líšia intelektom, osobnosťou a motiváciou. To, čo ich však spája a čo spája ľudí na oboch stranách väzenského múru, je agresivita.
Jeho kniha ZLO je o zločinoch a ich páchateľoch, ktorí najviac utkveli v znalcovej pamäti.
Prečítajte si 1.kapitolu knihy - Profil neznámeho páchateľa
Nemám rád pejoratívne výrazy, najmä ak sa týkajú klientov, bez ohľadu na dôvody našich stretnutí. Ale vždy, keď som vyšiel na ulicu z basy bratislavského justičáku, kde som vyšetroval Ondreja R., bola mi zima. Striaslo ma, keď som si ho len predstavil. Chlad, ktorý z neho tiahol, mal až fyzikálny charakter. Osobnému stretnutiu s týmto zločincom však predchádzala žiadosť o vypracovanie profilu neznámeho páchateľa série vrážd, s ktorou sa na mňa obrátili v roku 1991 vyšetrovatelia z „mordparty“. O rok neskôr som mal potom unikátnu možnosť vraha skutočne psychologicky vyšetrovať a porovnať, v čom som mal pravdu a v čom som sa mýlil. Problémom pri neskoršom posudzovaní primeranosti vypracovaného portrétu bolo, že nešlo o celkom totožnú sériu činov. Chýbali v nej skutky spáchané v zahraničí (polícia o nich ešte nevedela) a obsahovala i jeden prípad vraždy, z ktorej Ondrej R. neskôr nebol obvinený.
Na stole mi teda pristál „komín“ vyšetrovacích spisov, ktoré obsahovali výsledky kriminalistických vyšetrení a súdnolekárskych posudkov šiestich prípadov vrážd. Po ich prečítaní som sa zhodol s názorom vyšetrovateľov, že ide o jedného páchateľa – sériového vraha. Činy vykazovali vysokú podobnosť časovo-priestorových charakteristík. Odohrali sa vo veľkom meste, skôr v centre než na periférii Bratislavy. Páchateľ vnikal v nočných alebo skorých ranných hodinách do bytu obetí cez okná na prízemí či na pavlači. Obeťami boli ženy (len v jednom prípade malý chlapec, syn jednej zo zavraždených). Obete pri napadnutí ležali či spali v posteli. Smrteľné zranenia boli spôsobené početnými údermi do hlavy nešpecifickými nástrojmi (kameň, porisko, lešenárska rúra), ktoré si páchateľ priniesol so sebou. Všetky ženy boli znásilnené a páchateľ z bytu odcudzil predmety rôznej ceny. S veľkou pravdepodobnosťou teda išlo naozaj o jedného sériového páchateľa s podobným modus operandi. Páchateľa som opísal ako 30- až 40-ročného muža atletickej postavy, ktorý žije v meste. Išlo o psychopatickú osobnosť s antisociálnymi a schizoidnými črtami. Zo sexuálnej stránky som ho odhadol ako sexuálneho agresora s tzv. baživým vývojom. O sexuálnom agresorstve, nie sadizme, svedčil „lovecký“ spôsob, akým páchateľ obeť „skolil“, znehybnil a sexuálne s ňou manipuloval. Predpokladal som, že ide o jedinca, ktorý už bol v minulosti trestaný za majetkové, ale i násilné sexuálne trestné činy.
V poslednej domnienke som sa mýlil.
... a realita
V roku 1992 bol 38-ročný Ondrej R. zatknutý a obvinený z deviatich vrážd a jedného pokusu o vraždu. Činov sa dopustil v rokoch l990 až 1992 na území Nemecka, Holandska a Slovenska. Zahraničné prípady sa odhalili, keď naša polícia začala spolupracovať s Interpolom a analýzou DNA sa zistila totožnosť biologických stôp (spermií) zaistených pri nevyriešených vraždách na Slovensku a v zahraničí.
Ondreja R. som navštevoval a psychologicky vyšetroval v období od apríla 1992 do októbra l993. Bol naozaj vyššej robustnej postavy. Erárne ošatenie mal upravené, dodržiaval hygienu a až na redší chrup pôsobil navonok celkom uhladene. Po príchode vždy pozdravil, sadol si a väčšinou len odpovedal na otázky. Kvalita kontaktu od vyšetrenia k vyšetreniu kolísala, niekedy bol moróznejší („nechce sa mi baviť“), pri iných stretnutiach bol ochotný rozprávať sa dlhšie. Jeho reč sa vyznačovala slabšou slovnou zásobou s častou vatou (oné, né). Ako som zistil, v prostredí, kde žil, hovoril častejšie rómsky či maďarsky. Miestami však prekvapil zložitými „šraubovanými“ úvahami, ktoré mali až pseudofilozofický charakter (napr. o Bohu, o vine). Najnápadnejšia na ňom však bola citová chudoba a extrémny chlad. Ani pri náročných otázkach týkajúcich sa vykonania jednotlivých činov či kriminalistických dôkazov neprejavil žiadne známky lability, napätia či úzkosti. Rovnaký dojem mali z neho aj kriminalisti, ktorých sa pri ňom pri vyšetrovaní celej série prípadov vystriedalo neúrekom.
Čo som zistil o jeho živote? Pochádzal z rómskej rodiny, podľa vlastného vyjadrenia však neboli „obyčajní Cigáni“, žili vždy na úrovni. Otec zomrel ako 38-ročný, zastrelili ho pri hádke v jeho byte, „bol krásny ako herec, nikdy nerobil... nemusel“. Matka bola v invalidnom dôchodku, pracovala však ako toaletárka v hoteli. Ondrej R. bol najstarší zo šiestich detí. Jeden z bratov je umiestnený v ústave, zrazilo ho auto, „ je na hlavu“. Druhý brat sa obesil na psychiatrii, nevie, na aké ochorenie sa tam liečil. Tretí brat bol opakovane súdne stíhaný za podvody a krádeže. Dvaja súrodenci však žili v zahraničí, v Holandsku a Nemecku, „tí sa majú dobre“. Jeho rodinná anamnéza sa teda vyznačovala riadnou psychiatrickou i kriminálnou záťažou. Pôrod bol podľa jeho znalosti normálny, začal chodiť a hovoriť ako ostatné deti. V detstve sa liečil na pomočovanie, po vyliečení zápalu obličiek to však prešlo. Ako 7-ročný začal navštevovať „normálnu školu“. Učenie mu šlo ťažko, do školy chodil „menej“, raz prepadol z matematiky. Keď skončil základnú školu, rodina sa presťahovala do Čiech, kde začal pracovať na statku, neskôr ako brigádnik na stavbe. Absolvoval dvojročnú vojenskú službu, robil tam kuriča. Počas vojenčiny bol viackrát disciplinárne trestaný, nadsluhoval 21 dní. Väčšinu života, medzi výkonmi trestu, pracoval ako kurič, v posledných rokoch vypomáhal matke ako šatniar. Z osobných záľub uvádzal chodenie do kina a do spoločnosti – vymenoval kaviarne a nočné podniky, kde sa stretával so „svojimi“. Sexuálne začal žiť v sedemnástom roku života a oženil sa ako 22-ročný na konci vojenčiny. S prvou manželkou sa potom rozviedol, lebo si nevedela zvyknúť na život v Bratislave a vrátila sa do Čiech. Potom žil päť rokov s družkou, ktorá ho však opustila, keď bol vo výkone trestu. Odvtedy mal štyri ďalšie družky, s ktorými žil v spoločnej domácnosti. Okrem nich mal veľa príležitostných sexuálnych partneriek („mal som aj do sto báb“), nikdy nemal problém nejakú zbaliť v kaviarni Grand či pri Priore. Sexuálne sa hodnotil ako veľmi náruživý, pohlavný styk potrebuje každý deň. Sexuálnu abstinenciu vo výkonoch trestu však znášal dobre. Zdôrazňoval, že má rád „obyčajný sex“, nikdy sa k partnerkám nesprával násilne. V zdravotnej anamnéze uvádzal opakované úrazy hlavy pri bitkách, naposledy ho v roku 1988 zbili traja muži železnou tyčou po hlave, bol aj v bezvedomí. Psychiatricky sa neliečil nikdy. Je silný fajčiar. O pití alkoholu sa vyjadroval premenlivo, raz sa vyhlásil za abstinenta, inokedy pripúšťal občasný, spoločenský konzum alkoholu. Skúsenosti s drogami nemal údajne žiadne. V minulosti bol desaťkrát súdne stíhaný, vždy pre príživníctvo alebo krádeže vlámaním, odpykal si niekoľko nepodmienečných trestov. Pri vlámačkách väčšinou vykrádal byty na prízemí, do ktorých sa dostal cez okno. Nikdy však nebol stíhaný pre násilný či sexuálny trestný čin.
Po revolúcii v roku 1989 odišiel ako tisíce iných na skusy do zahraničia. Začal v Rakúsku. Mal sa tam prekvapivo zle. Nechceli ho zobrať do tábora, lebo nebol „politický“. Prespával na staniciach a vo vlakoch. Pokúsil sa odcestovať na falošný pas do Nemecka, ale na hraniciach ho zatkli a bol dva mesiace vo väzbe. Po prepustení žil v azylovom dome. Pristihli ho pri vlámaní do kiosku a vypovedali z krajiny. Odišiel do Nemecka a potom do Holandska za sestrou. Tá sa však po krátkom čase rozhodla podnikať na Slovensku, a tak sa vrátil aj on. Počas celého pobytu v zahraničí nemal sexuálnu partnerku, „tam to nešlo... boli problémy... dohovoriť sa a tak“.
Psychologickými testmi som u Ondreja R. zistil intelektové a pamäťové schopnosti na úrovni pásma mentálneho podpriemeru. Na jeho nižšom výkone sa však mohli podieľať aj etnické osobitosti. (Rómovia dosahujú v psychologických testoch nižšie výkony, ako by zodpovedalo ich praktickej inteligencii.) Rolu zohrali aj jeho slabšie vyjadrovacie schopnosti. Pri vyšetrení osobnosti som v zhode so znalcami psychiatrami (prof. Žuchom a doc. Fleischerom) nezistil známky závažnej psychickej poruchy v zmysle psychózy. Osobnosť sme hodnotili ako psychopatickú. Zdôraznili sme najmä kombináciu schizoidnosti („čudáckosť“, citový chlad, zvláštne myslenie) a antisociálnosti (chýbanie empatie, zmeny v oblasti vyšších, teda sociálnych a etických citov, recidivita). Aj podľa výsledkov testov bola výraznou črtou v štruktúre jeho osobnosti agresivita. Pokiaľ išlo o jeho sexualitu, nepreukázala sa prítomnosť sexuálnej deviácie – sadizmu. K rovnakému záveru sa dospelo aj psychiatrickým a sexuologickým vyšetrením vrátane falopletyzmografie, čiže merania fyziologických reakcií penisu v závislosti od predkladaných podnetov. Vyšetreného sme vyhodnotili ako sexuálneho agresora.
Pripravené v spolupráci s: