Všetko to začalo pokusom reštaurovať jeden rozmazaný obraz na stene, zakrytej vstavanou skriňou v spálni Williama Morrisa. Po mesiaci náročnej práce s odstránením vrstvy farby a tapiet sa nakoniec objavila nástenná maľba s piatimi postavami. Reštaurátori jednoznačne určili, že maľba je spoločným dielom niekoľkých prerafaelitov - Edwarda Burnea - Jonesa, Danteho Gabriela Rossettiho, jeho manželky Elizabethy Siddal a tiež samotného Williama Morrisa. Spoluautorom tak bol jeden z troch zakladateľov hnutia, ktoré do dejín výtvarného umenia vstúpilo pod názvom Prerafaelistické bratstvo v európskom revolučnom roku 1848.
Okrem Rossettiho ho založili ďalší dvaja mladí anglickí maliari: John Everett Millais a William Holman Hunt. K výrazným členom bratstva patril tiež Burne - Jones. Ich cieľom bol návrat k čistote a prostote predrenesančných maliarov, teda predchodcov presláveného Rafaela. Požadovali umenie, ktoré by obsahovalo myšlienku a vyjadrovalo ju s úplnou presnosťou. Mali veľký vplyv na vtedajšie užité umenie a takisto na neskoršie výtvarné smery ako symbolizmus či secesia.
Najprv nebolo celkom jasné o aké postavy na nástennej maľbe ide. Inšpirácia k ich vytvoreniu mohla pochádzať od Geoffreyho Chaucera a jeho Canterburských poviedok, z mýtov o kráľovi Artušovi či z biblie.
S ich identifikáciou nakoniec vďaka textu, ktorý je na maľbe vpravo dole, pomohla verejnosť. Umiestnili ho totiž na sociálne siete Twitter a Facebook; počas hodiny prišla odpoveď: "Skúste knihu Genesis (30,6 )." Takže sú tam uvedené tieto slová: "A Ráchel: Bôh rozsúdil moju, a počul tiež hlas môj, a dal mi syna." Päť postáv v takmer životnej veľkosti tak sú zľava doprava Adam, Eva, Noe, ktorý drží v rukách malý model svojej archy, Ráchel a Jákob.
Red House - prelom v architektúre
Ako sa jedinečné dielo prerafaelitov dostalo do domu v Bexleyheath, dnešného juhovýchodného cípu Londýna? Odpoveď je jednoduchá. Dom si nechal postaviť básnik a výtvarník, ale aj spisovateľ a dizajnér William Morris (1834-1896), medzi ktorého priateľov patrili mnohí prerafaeliti. Koncom päťdesiatych rokov 19. storočia hľadal Morris pre seba a svoju novú ženu Jane nový domov, priamo túžil mať "palác umenia", v ktorom by spolu s priateľmi tvoril umelecké predmety.
V rokoch 1859 až 1860 tak vzniklo sídlo postavené z neomietnutých červených tehál - tradičného anglického architektonického prvku. Odtiaľ názov Red House. Dom navrhol jeho blízky spolupracovník, architekt Philip Webb, avšak podľa Morrisových priania a pokynov. Bol vlastne produktom ich spoločných ideí. Asymetricky - do "L" - postavený Red House predstavoval aj svojim svojbytným štýlom prelom v architektúre obytných domov. Plán domu jasne ukazuje, že im nešlo o reprezentáciu, ale o pohodlie obyvateľov. Nadväzovali na miestnu architektonickú tradíciu, v ktorej forma budovy vyplýva zo spôsobu života a z použitia miestnych materiálov a technológií.
Tento rodinný dom, ako by sme ho možno nazvali dnes, bol Webbovou prvou samostatnou realizáciou a hneď dielom majstrovským. Nevyzerá, ako by bol postavený podľa plánu, ale skôr akoby postupne narastal. Niektoré jeho tvary súvisia s gotickou architektúrou; príkre, taškami pokryté strechy a jemná murárska práce zase pripomínajú severský štýl.
Nádherné interiéry
Nemenej zaujímavé sú interiéry domu. V priebehu stavby sa William Morris pokúšal kúpiť nové bytové zariadenie, ktoré by mu vyhovovalo po estetickej aj technickej stránke. Na trhu však nič nenašiel. Preto sa rozhodol, že nábytok aj ostatné doplnky vyrobí sám spolu so svojimi priateľmi. Morris napríklad maľoval stropy a spolu s Webbom a Rossettim tiež nábytok. Burne - Jones, ktorý Red House označil za "najkrajšie miesto na Zemi", zase vytvoril skvelé vitráže. Svojimi kresbami vyzdobil aj svadobný dar pre Morrisa - posteľ pre novomanželov.
Práve v Red House založil roku 1861 William Morris svoju firmu s dlhým názvom Morris, Marshall, Faulkner and Co. Fine Art Workmen in Painting, Carving, Furniture and the Metals, prostredníctvom ktorej chcel obnoviť úroveň návrhárstva a ovplyvniť aj vkus prostých ľudí. Bol to pokus o návrat k ručnej výrobe, ktorá dosiahla v Anglicku 18. storočia vysokú úroveň, ale v čase priemyselnej revolúcie začala upadať. Svoj krásny dom si však Morris so svojou rodinou neužíval príliš dlho. Už po piatich rokoch, teda v roku 1865, ho musel z finančných dôvodov opustiť a presťahovať sa do Londýna. Áno, do Londýna, pretože Bexleyheath bol vtedy za hranicami metropoly, v grófstve Kent, čiže v "záhrade Anglicka". Súčasťou Veľkého Londýna sa stal až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
Dom stál vo voľnej prírode, v oblasti plnej vresovísk. Aj preto si zrejme Morris toto miesto vybral. Do Red House sa však už nikdy nevrátil, nikdy ho ani nenavštívil. "Pozrieť sa naň znovu by bolo viac, než by som mohol zniesť," povedal. Dnes nájdeme pamiatkovo chránený Red House uprostred príjemnej vilovej štvrti. Svojou architektúrou však susednú zástavbu výrazne prevyšuje. Mal šťastie na svojich ďalších obyvateľov, aj vďaka nim sa Red House zachoval v takmer pôvodnom stave. V rokoch 1903 až 1919 v ňom napríklad žil architekt sir Edward Maufe, preslávený svojím návrhom katedrály v meste Guildford. Aj ďalšie rodiny sa o sídlo zrejme dobre starali, v žiadnom prípade ho nenechali zchátrať, či dokonca spustnúť.
Niektoré opravy však neboli najšťastnejšie. Práve nástennú maľbu nechal niekto v minulosti prekryť tapetou, ktorá bola paradoxne imitáciou Morrisových prác. Ale to by nás nemalo prekvapiť. Veď William Morris vynikal skvelými nadčasovými návrhmi tapiet a tkanín. Práve on založil dodnes známe hnutia Arts and Crafts, teda Umenie a remeslá. Motívy, ktoré vzišli z tohto hnutia, využíva aj po 150 rokoch najväčšie umeleckopriemyselné múzeum na svete - Múzeum Viktórie a Alberta.
Úžitkové veci môžu byť krásne
Už desať rokov sa teda o Red House stará National Trust, bohumilá organizácia založená v roku 1895 na ochranu miest historického významu i prírodných krás v Anglicku, Walese a Severnom Írsku, v čase svojho založenia samozrejme pre celé Írsko. Môžeme obdivovať väčšinu pôvodného zariadenia, zachovali sa aj Burne - Jonesove vitráže. Z interiérov na nás dýchne atmosféra starých dobrých časov, kedy úžitkové veci boli krásne. Morris v roku 1880 napísal: "Nemajte doma nič, čo nepovažujete za užitočné alebo vám nepripadá krásne." Nič škaredé tu naozaj nenájdeme. Užiť si môžeme aj okolitú staroanglickú záhradu, v ktorej kvitne jazmín či levanduľa, i sad, kde rastú jablone, hrušky a čerešne. Ostatne Morris si prial, aby záhrada bola integrálnou súčasťou domu, čo sa našťastie zachovalo dodnes. Obdivovať môžeme aj pôvodnú studňu. V dome je dnes aj malá čajovňa a obchodík so suvenírmi.
Jaroslav Beránek, ihned.cz