Anglicky sa naučil z komiksov, nikdy nebral drogy ani nepil alkohol. A všetku svoju slávu venoval ženám. Basgitarista s najdlhším jazykom na rockovej scéne, Gene Simmons, vystúpi s legendárnymi Kiss 8. júna v pražskej O2 aréne. Prečítajte si rozhovor Honzu Vedrala z MF Dnes.
Prídete do Prahy v rámci turné k štyridsiatim rokom kapely. Čo to v prípade Kiss znamená?
Turné sme začali už pred rokom a pol, takže v skutočnosti, verte tomu alebo nie, už slávime rokov štyridsaťjeden . Máme radi Prahu - jedlo, ženy, kultúru - a pre našich fanúšikov chystáme úplne novú šou plnú ohňov a trikov. Technologický vývoj je úžasný, máme neuveriteľné možnosti, kam sa posúvať.
Máte s Prahou späté nejaké zvláštne zážitky, že ju tak ospevujete?
No. Asi tam mám niekoľko detí.
Aha, tak to som nečakal. Pamätáte si tiež na ich matky?
Samozrejme. Ale ich mená vám nepoviem ... To viete, Praha. Ľudia sú priateľskí, jedlo je žhavé a dievčatá tiež. Nemôže to byť lepšie.
Snímky: MAFRA/ Tomáš Krist
Chápem, ale poďme radšej k muzike. Slávite štyri dekády, pamätáte si vôbec na prvý koncert?
Než sme šli prvýkrát do štúdia, odohrali sme len štyri vystúpenia, prvé v maličkom klube Coventry v New Yorku. Vtedy sme nemali manažéra, takže som sám obvolával miesta, kde by sme mohli hrať.
Ako to vyjednávanie vyzeralo?
Od začiatku som musel objasniť, že rozhodne nebudeme hrať pesničky z Top 40. Vlastne sme odmietali hrať akékoľvek prerábky. Trvali sme na tom, že budeme mať make-up, za chrbtom naše logo a na programe len vlastné songy. Zrejme vďaka tomu na nás do Coventry prišli dohromady štyria ľudí. A jedným z nich bola moja vtedajšia priateľka.
A koncert bol dobrý?
Vlastne fantastický! Boli sme nadšení, že môžeme hrať vlastné veci. Ako keď ste malé decko a mama vám povie: neumaž sa, bude sa to musieť vyčistiť. A potom keď prší a ona sa nepozerá, idete von a hráte sa v bahne. A máte radosť z toho, že ste rozhodli sami za seba, na nejakú špinu nepozeráte. Rovnako tak sme boli nadšení my, že máme vlastnú kapelu a môžeme hrať. Bolo to z kraja roku 1973. Keď sme sa do rovnakého klubu o pár mesiacov neskôr vrátili, bolo plno.
Kedy vám vôbec došlo, že Kiss budú zaujímať aj niekoho iného ako vás?
Bolo to opäť na koncerte v New Yorku, hrali sme v bývalej továrni spoločne s Wayne County and The Toilet Boys a ešte jednou kapelou. Wayne County bol jedným z prvých rockových transsexuálov a neskôr sa premenoval na Jayne County. My sme mali hrať prví, a keď sme robili zvukovku, prišli za nami ostatní a povedali: Ste najlepšia newyorská kapela. My sme sa tak naozaj cítili, ale až keď nám to začali hovoriť ostatní muzikanti, tak nám to naozaj došlo. Pretože to tak bolo a je.
Dodnes?
Tak sa nad tým zamyslite. Kiss sú jediná štadiónová kapela z New Yorku. Svetové štadióny nehrali Ramones ani New York Dolls, proste nikto.
Vaša popularita prudko vyletela. Písali sa divoké 70. roky, vy ste sa na pódiu máčali v krvi, pľuli ohne. Čo pokladáte za najšialenejšiu vec, akú ste vtedy zažil?
Bolo to zvláštne. Všetko sa zbehlo strašne rýchlo. Nemali sme ani šancu si uvedomiť, čo sa vlastne deje. Ale viem, čo sa stalo na druhej zastávke turné v Kanade v meste zvanom Edmonton. Keď sme sa vrátili z koncertu do hotela, našli sme tam izbu plnú dievčat, ktoré na nás čakali. Pamätám si, že som si jednu vzal so sebou dozadu, strávil s ňou fantastickú noc a vôbec sa jej nespýtal na meno.
Áno...
Uvedomil som si, že je to tá najúžasnejšia vec, ktorá sa mi stala. Keby som nebol v Kiss, musel by som ju brať na večeru, vymýšľať nejaké vtipy a všetky tie ďalšie veci, čo robí každý. Byť v Kiss bolo ako mať povolenie hrešiť.
Píše sa o vás, že ste mal 4 600 žien. Je to pravda?
Áno.
Ich mená asi tiež nepoznáte.
Nie.
Stalo sa niečo, čo vás na tej vlne úspechu naopak vydesilo?
Zvonku kapelu a jej úspech neohrozovalo vôbec nič. Ale zvnútra áno. Náš bubeník Peter a gitarista Ace začali užívať strašné množstvo drog. Ja som tomu nerozumel. V živote som sa neopili, v živote som nebral drogy, nefajčím. Bol to pre mňa šok. Trikrát to dospelo do situácie, že sme sa Acea a Petera museli zbaviť. Byť členom Kiss znamenalo mať kľúče od kráľovstva, v ktorom nemusíte chodiť do práce, máte veľa peňazí, skoro každú babu, na ktorú mrknete. Vôbec som nechápal, prečo to chce ktokoľvek dobrovoľne zabiť tým, že bude fetovať a chľastať.
Možno stačilo, že mohli?
To si nemyslím. Skôr neboli vnútri schopní vyrovnať sa s tlakom slávy, peňazí a celkovou náročnosťou života na turné. Ale možno mám len šťastie, že ma nikdy nezaujímal alkohol ani drogy, ale iba dievčatá. A komiksy. Bez nich by Kiss neboli, čo sú.
Kde sa tá vášeň vzala?
Keď som pricestoval z Izraela do Ameriky, mal som osem rokov. Prišiel som so svojou matkou a nevedel som po anglicky, poznal som len maďarčinu a hebrejčinu. A tak mi učarovali komiksy, v ktorých boli veľké obrázky a málo písmeniek. Vďaka nim a televízii som sa naučil po anglicky a mám to v sebe nastálo. Preto tiež Kiss po pár rokoch existencie začali vydávať vlastný komiks, čo bolo skvelé.
A preto teda na pódiu stelesňujete rolu démona?
To prišlo prirodzene, keď sme dávali kapelu dohromady, nemali sme manažéra, nikoho, kto by nám hovoril, čo robiť. Jedného dňa, neviem prečo, sme sa rozhodli, že budeme mať make-up, aby sme sa odlíšili od ostatných kapiel. Tak sme si kúpili šminky, namaľovali sa. A čo sme si vtedy dali na tvár, je dosť podobné tomu, čo nosíme dnes. Ja som sledoval horory, Godzillu a hltal komiksy. A to sa odrazilo v maske. Keby som si dal hviezdu na oko a červený rúž, nebol by som to ja. Ja som démon.