Keby Ethan a Joel Coenovci napísali svoj posledný film Vnútri Llewyna Davisa ako folk song, mohli mať v rukách hit. Príbeh hudobníka pretĺkajúceho sa newyorskou folkovou scénou šesťdesiatych rokov je ideálny základ pre melancholický text o osudovosti, zlyhaní a talente, ktorý nestačí. Film sám ale znie trocha ako zaseknutá platňa. Tvorcovia sa opäť púšťajú do staronovej témy odysey a smoly lepiace sa na päty. Ako sirény "nezávislej kinematografie" lákajú divákov do temných uličiek, kde im obrazne dajú jednu do zubov, druhú do rebier a nechajú ich v mene umeleckej reputácie pokorne prijať ich neuspokojivý osud. Rovnako ako ho prijme Llewyn Davis.
Keď talent nestačí
Vnútri Llewyna Davisa je určite možné brať ako šikovný ťah zo strany cenami ovenčených filmárov. Hlavná figúra, pesničkár Llewyn, živorí od vystúpenia k vystúpeniu. Začína ako bezdomovec, ktorý sa spolieha na pohostinnosť svojich priateľov z Greenwich Village či profesora žijúceho v luxuse na Upper West Side. Prípadne svojej sestry, ktorá nechápe jeho ambície. A končí ešte nižšie: na chodníku, zbitý neznámym mužom, ktorý na neho má zálusk kvôli jeho "nevymáchaným ústam". Kedysi mal pritom (možno) našliapnuté ku sláve. Prekĺzla mu ale medzi prstami, keď jeho partner spáchal z dôvodu, ktorý sa nedozvieme, samovraždu.
Téma umelca bojujúceho o miesto na slnku, autenticitu a integritu či nerozriešiteľný spor šťastie versus talent ponúka lákavé interpretácie vo vzťahu k samotným tvorcom. Bratia Coenovci, konieckoncov, postavili svoju kariéru na obraze nezávislých umelcov vymedzujúcich sa voči mainstreamu a hľadajúcich autenticitu. Akokoľvek ju väčšinou hľadajú v žánrových cvičeniach. Boj umelca je ale skôr pridaná hodnota a vyjadrenie priznanej záľuby tvorcov vo folku. Coenovcov zaujíma niečo iné a prostejšie: téma osudu (ne) sympatického losera a to, do akej miery si za svoj osud môže sám. Či za neho môže niečo iné. Nejaké "woodoo, ktoré všetko, na čo siahne, zmarí", ako poznamená na heroíne závislý jazzman Johna Goodmana, s ktorým sa hrdina ocitne v aute smer Chicago.
Nech robí Llewyn čokoľvek, klesá ku dnu. V tom jeho osud najviac pripomína iného coenovského hrdinu: malomestského učiteľa vo filme Seriózny muž, novodobého Jóba, ktorému v špirále mizérie hádže polená pod nohy sám Pán. Boh v novom filme nefiguruje, špirálou je sám Llewyn.
Homérova mačka
Jeho problém je, že je ako hudobník dobrý, ale nie je Bob Dylan. Musí sa snažiť a v snažení tkvie jeho tragédia. Jedna prehra ústi v druhú. Keď už má úspech - alebo aspoň peniaze - na dosah, minie ich. Namiesto tantiém z budúceho hitu si nechá vyplatiť pár dolárov na ruku. Dievča ide radšej na potrat, ako by s ním mala "prekliate" dieťa. Aj jeho parťák skočil z nesprávneho mosta. Všetci mu hovoria, že je hajzel, čo viacmenej prijíma ako fakt. Jeho cesta (útek) do Chicaga ako posledný pokus o záchranu sa zmení na zlý sen. Do topánok mu tečie doslova. Nezostáva než rezignovať a vrátiť sa k prežívaniu v armáde. Ani to sa mu ale nedarí.
Coenovci, ktorí odštartovali svoju kariéru krvavými variáciami na film noir, sa k žánru film-noir vracajú. Tentoraz ale čerpajú viac z jeho psychologického podložia. Hrdinova anabázy malých či väčších prehier sa postupne menia napoly na nočnú moru, napoly v halucinácie. Nočná diaľnica v daždi a motoresty na Stredozápade sa blížia lynchovskému teritóriu. Čím ďalej tým unavenejší Llewyn sa prepadá takmer do tranzu, ako film ukrajuje ďalšiu slohu z bezvýchodiskovej balady o chlapíkovi, ktorý viac než úspech hľadal sám seba, prešiel pritom kus sveta a je tak unavený, že by mu nevadilo všetko skončiť. Aj vyhliadka na obesenie sa zdá byť upokojujúca.
V duchu noirovského zdania, ktoré klame, klamú vtipne i Coenovci. Ich obligátna téma homérovskej odysey sa viac než hrdinov týka ryšavého kocúra menom (ako inak) Odyseus, ktorý jedného rána utečie Llewynovi z bytu. Kocúr sa šťastne vráti cez celý Manhattan. Llewyn je naproti tomu neriešiteľný stratený.
Zahraj to inak
Po tridsiatich rokoch filmovej tvorby nechýba Coenovcom v žiadnom prípade profesionalit . O ich tvorivej kompetencii nie je pochýb. Film Vnútri Llewyna Davisa je poskladaný z radu pôsobivých momentov a obrazov - hlavne vďaka kamere Bruna Delbonnel (Amélia z Montmartru), ktorý bol za svoje oko vytvárajúce melanchóliu tak silnú, že by sa dala krájať, nominovaný na Oscara. Nominácia im patrila aj za mix hudby (zostali bez ceny, pozn. red). Skvelé komponenty do seba ale nezapadajú tak, aby z kompetentného diela urobili výnimočné. Chýba mu ono čosi, čo vyčleňovalo napríklad Dylana od ostatných.
"Túto už ste asi počuli. Nie je nikdy nová a nikdy nezostarne. Je to folková pesnička," kvituje po svojom rutinnom vystúpení s gitarou Llewyn. Scenár frázu opakuje dvakrát. Na začiatku a na konci ako rozprávačský výkričník aj odmlky zároveň. Nejde minúť zacyklenosť osudu, ktorú v sebe vety nesú, ani to, ako sa vzťahujú k príbehu samotného Llewyna. Rovnako ako nejde minúť fakt že takto nejako by si tvorcovia priali, aby bol ich film "čítaný". Ako nadčasové, významovo hlboké rozprávanie, v ktorom sa hovorí o tom, že sa časy možno menia, ale ľudský príbeh a lopotenie zostávajú rovnaké.
Vnútri Llewyna Davisa je film otvárajúci sa viac po opakovanom vzhliadnutí, ale aj tak sa na neho dá vyššie zmienená fráza vztiahnuť aj inak: túto už sme počuli, a v lepšom prevedení. Na cenu poroty vlani v Cannes to stačilo. Ako dokazuje napríklad Big Lebowski či Fargo, Coenovci brilantne vedia aj inú muziku a bol by pôžitok počuť ich zahrať znova naozaj inak.
Jindřiška Bláhová, ihned.cz
StoryEditor