Pešo prešla 1770 kilometrov. Aby sa zmenila

Divočina je skutočný príbeh o 26-ročnej Cheryl, ktorá padala do priepasti života. Zomrela jej matka, opustil ju otec, podľahla drogám a neverami si zruinovala manželstvo. V jednej chvíli sa rozhodla prejsť vysokohorský chodník Pacific Crest Trail od Mohavskej púšte cez celú Kaliforniu a Oregon až do štátu Washington. Úplne sama, celých 1770 kilometrov, pričom o turistike nevedela absolútne nič. Chcela prejsť divočinou, aby si prečistila hlavu a pozbierala sa. Netušila však, aká ťažká skúška ju čaká.

Putovala pešo s batohom takým ťažkým, že jej do krvi oškrel chrbát. Prišla takmer o všetky nechty na nohách, časť cesty prešla iba v jednej topánke…  Nevyhla sa stretnutiu so štrkáčmi či s medveďmi, prekonávala úmorné horúčavy, rekordný sneh, no vnímala aj krásu a osamelosť svojej túry.

HNonline.sk vám ponúka úryvok z knihy Divočina od Cheryl Strayed – filmovú adaptáciu už pripravuje produkčná spoločnosť Reese Witherspoonovej.

Stromy boli vysoké, no ja som bola vyššia, stála som nad nimi na strmom úbočí hory v severnej Kalifornii. Chvíľu predtým som si zobula topánky a ľavá mi spadla do tých stromov – po tom, čo na ňu padol môj obrovský ruksak, najprv vystrelila do vzduchu, odrážajúc sa skĺzla naprieč kamenistým chodníkom, a preletela cez okraj. Odrazila sa od skalnatého výčnelku pár metrov podo mnou a zmizla dole v korunách stromov, bez možnosti návratu. Vyšlo zo mňa ohromené zhíknutie, pretože aj keď som v divočine bola už tridsaťosem dní a dovtedy som sa naučila, že stať sa môže čokoľvek, a aj sa stane, neuchránilo ma to pred šokom, keď sa to naozaj stalo.
Moja topánka bola preč. Naozaj preč.

Jej družku som si pritisla k prsiam ako bábätko, i keď to, samozrejme, bolo márne. Čo je jedna topánka bez druhej? Nič. Je zbytočná, navždy sirotou, a ja som sa nad ňou nevedela zmilovať. Bol to veľký, ťažký predmet, ozajstná záťaž – hnedá kožená topánka značky Raichle s červenými šnúrkami a so striebornými kovovými prackami. Zdvihla som ju do výšky, z celej sily ju hodila a sledovala, ako padá na bujné stromy, preč z môjho života.

Bola som sama. Bosá. Mala som dvadsaťšesť a ešte som bola aj sirota. Mohli by sme povedať, že ste sa skutočne zatúlali,  poznamenal jeden neznámy človek pred pár týždňami, keď som mu povedala, ako sa volám, a vysvetlila, aká odtrhnutá som na tomto svete. Otec mi odišiel zo života, keď som mala šesť rokov. Mama zomrela, keď som mala dvadsaťdva. Otčim sa po jej smrti zmenil z človeka, ktorého som považovala za otca, na muža, ktorého som len zriedkakedy spoznávala. Moji dvaja súrodenci sa rozpŕchli vo svojom smútku napriek mojej snahe udržať nás pokope, až kým som to nevzdala a nerozpŕchla sa aj ja.

Roky predtým, ako som hodila topánku z úbočia, som hádzala z útesu  aj sama seba. Pohybovala som sa, blúdila a cestovala vlakom – od Minnesoty cez New York, Oregon a naprieč celým západom –, až kým som sa napokon v lete roku 1995 nenašla bez topánok, skôr pripútaná k svetu, než od neho odtrhnutá.
Bol to svet, v ktorom som nikdy predtým nebola, a predsa som vedela, že tu po celý čas bol, ten, do ktorého som sa potácala plná smútku, zmätku, strachu a nádeje. Svet, o ktorom som si myslela, že ma premení na ženu, vedela som, že sa ňou môžem stať, a zároveň ma premení naspäť na dievča, ktorým som bola kedysi. Svet široký šesťdesiat centimetrov a dlhý 4 285 kilometrov.

Svet zvaný Pacific Crest Trail – pacifická hrebeňovka, chodník tiahnuci sa po hrebeňoch pohorí na západnom pobreží Spojených štátov.
Prvý raz som o ňom počula len pred siedmimi mesiacmi, keď som bývala v Minneapolise, smutná a zúfalá, na pokraji rozvodu s mužom, ktorého som ešte stále milovala. Stála som v rade v obchode so športovými a turistickými potrebami, lebo som si chcela kúpiť skladaciu lopatu, keď som si z neďalekej police vybrala sprievodcu Pacifická hrebeňovka, zv. I: Kalifornia a prečítala si zadnú obálku. Písalo sa tam, že PCT je súvislý chodník prechádzajúci divočinou, ktorý sa tiahne od mexicko-kalifornskej hranice až kúsok za kanadskú hranicu po hrebeňoch deviatich pohorí – Laguny, San Jacinty, San Bernardiny, San Gabriela, Liebra, Tehachapi, Sierra Nevady, Klamathu, a Kaskádových vrchov. Vzdušnou čiarou je to vyše tisícšesťsto kilometrov, no chodník je dlhší viac ako dvojnásobne. PCT prechádza celou dĺžkou štátov Kalifornia, Oregon a Washington, národnými parkmi a divokými oblasťami, ale aj federálnymi, kmeňovými a súkromnými pozemkami; púšťami a horskými a dažďovými pralesmi, cez rieky a diaľnice. Obrátila som knihu a zahľadela sa na jej prednú obálku – na balvanmi posiate jazero obklopené skalnými vežami a modrou oblohou na pozadí –, potom som ju položila späť do police, zaplatila som za lopatu a odišla.

Ale neskôr som sa vrátila a knihu si kúpila. Chodník Pacific Crest Trail pre mňa nebol vtedy svetom. Bol nejasnou a exotickou myšlienkou, plnou prísľubov a záhady. Keď som prstom opísala na mape jeho zubatú linku, čosi vo mne rozkvitlo.
Prejdem tú linku, rozhodla som sa – alebo aspoň toľko, koľko zvládnem za približne sto dní. Žila som sama v garsónke v Minneapolise, odlúčená od manžela, pracovala som ako servírka a cítila som sa stále horšie a zmätenejšie. Každý deň som mala pocit, že sa pozerám na svet zo dna hlbokej studne. No práve v tej studni som sa rozhodla, že budem osamelou pútničkou v divočine. A prečo nie? Už som predtým bola toľkým. Milujúcou manželkou a cudzoložnicou. Milovanou dcérou, ktorá teraz trávi sviatky sama. Ambicióznou zanietenkyňou a ašpirujúcou spisovateľkou, ktorá skákala od jednej bezvýznamnej práce k druhej, zatiaľ sa nebezpečne pohrávala s drogami a spávala s priveľa mužmi. Som vnučka pensylvánskeho baníka a dcéra zamestnanca oceliarne, ktorý sa stal obchodníkom. Po rozchode rodičov som žila s mamou, bratom a so sestrou v bytových komplexoch, kde bývali osamelé matky s deťmi. Ako tínedžerka som žila veľmi prírodným štýlom v severných lesoch Minnesoty v dome bez toalety, elektriny a tečúcej vody. Napriek tomu sa zo mňa na strednej škole stala roztlieskavačka a kráľovná plesu, potom som odišla na univerzitu a stala sa školskou ľavicovou feministickou radikálkou.
Ale žena, ktorá osamote v divočine prejde tisícsedemstosedemdesiat kilometrov? Ničím takým som nikdy nebola. Nemala som čo stratiť, ak by som to skúsila.

Vo chvíli, keď som bosá stála na tej hore v Kalifornii, mi to pripadalo, akoby to bolo pred rokmi, v inom živote, keď som urobila pravdepodobne nerozumné rozhodnutie vybrať sa osamote na dlhú prechádzku po PCT, aby som sa zachránila. Keď som verila, že to všetko, čím som predtým bola, ma pripravilo na túto cestu. No nič ma na ňu nepripravilo a ani nemohlo. Každý deň na chodníku bol jedinou možnou prípravou na ten ďalší. A niekedy ma ani predchádzajúci deň nepripravil na to, čo sa dialo ďalej. 
Ako ten, keď mi topánky nenávratne preplávali ponad okraj hory.

Pravda, bolo mi len spolovice ľúto, že pošli. Počas šiestich týždňov, čo som v tých topánkach strávila, som prešla púšťou a snehom, popri stromoch, kríkoch a trávach, kvetoch rôzneho tvaru, veľkosti a farby, vystúpila a zostúpila som z kopcov, cez polia, čistiny a pásy zeme, ktoré som nebola schopná definovať, len som mohla povedať, že som tam bola, prešla, dostala sa cez ne. A po celý ten čas mi tie topánky robili pľuzgiere na nohách a odreli ich do krvi, sčerneli mi z nich nechty a bolestivo sa mi odlúpili zo štyroch prstov. V čase, keď som o topánky prišla, som sa s nimi už rozlúčila a ony sa rozlúčili som mnou, hoci pravda bolo aj to, že som ich mala veľmi rada. Už pre mňa vtedy neboli neživými predmetmi, skôr predĺžením mojej osoby, rovnako ako všetko, čo som so sebou v to leto niesla – ruksak, stan, spací vak, čistič vody, ultraľahký sporák a malá oranžová píšťalka, ktorú som mala namiesto pištole. Tie veci som poznala a mohla som sa na ne spoľahnúť, vďaka nim som to zvládla.

Pozrela som dole na stromy pod sebou, na vysoké koruny jemne mávajúce v horúcom vánku. Môžu si moje topánky nechať, pomyslela som si, keď som hľadela ponad obrovskú zelenú plochu. Kvôli výhľadu som sa  rozhodla, že si odpočiniem na tomto mieste. Bolo neskoro popoludní v polovici júla a ja som bola od civilizácie vzdialená na kilometre na všetky strany, na dni ďaleko od osamelej pošty, kde si vyzdvihnem balík s novými zásobami. Bola šanca, že sa na chodníku objaví ďalší turista, ale to sa stávalo len zriedkavo. Zväčša som šla celé dni bez toho, aby som videla nejakú živú dušu. Na tom, či niekoho stretnem aj tak nezáležalo. Bola som v tom sama.

Pozrela som na svoje bosé, ubité chodidlá s pozostatkami nechtov. Až po líniu nad členkami, kde sa končili vlnené ponožky, ktoré som zväčša nosila, boli moje nohy strašne bledé. Lýtka nad nimi boli svalnaté, zlatisté a zarastené, posiate špinou a konšteláciou modrín a škrabancov. Kráčať som začala v Mohavskej púšti a nemala som v úmysle zastať, kým sa nedotknem mosta nad riekou Columbia na hranici štátov Oregon a Washington s grandióznym názvom Bridge of the Gods – Most bohov.
Pozrela som sa na sever smerom k mostu – už len pomyslenie naň na mňa pôsobilo ako maják. Pozrela som na juh, odkiaľ som prišla, na divú krajinu, ktorá ma vyškolila a spálila, a zvážila som možnosti. Vedela som, že je len jedna. Vždy je iba jedna.
Kráčať ďalej.

Pripravené v spolupráci s: