Kniha týždňa: Vyšiel nový román o živote v Afganistane

Jediná životná situácia dokáže ovplyvniť nielen životy jednotlivcov, ale zasiahne aj množstvo ľudí okolo nich a stáva sa svedectvom morálnej zložitosti života. Khaled Hosseini, autor bestsellerov Majster šarkanov a Tisíc žiarivých sĺnk, prichádza s novým nevšedným románom A hory odpovedali ozvenou o tom, ako milujeme, ako sa staráme jeden o druhého a ako naše životné rozhodnutia rezonujú naprieč generáciami. 

S jeho hrdinami prejdeme od afganského Kábulu do Paríža, San Francisca, aj na grécky ostrov Tinos. Hosseini preniká do našej výchovy a našich spletitých vzťahov. Ukazuje, ako vieme zraňovať, zrádzať, ale aj rešpektovať a obetovať sa jeden pre druhého. A pripomína tiež to, ako nás neraz zarazí konanie našich najbližších v osudných okamihoch.
A hory odpovedali ozvenou je nezabudnuteľný román o hľadaní stratenej časti každého z nás, aj kúska z iných ľudí, ktorých milujeme alebo nás s nimi v živote spája nejaké puto.

Khaled Hosseini patrí medzi najobľúbenejších svetových autorov – z jeho hitov Majster šarkanov a Tisíc žiarivých sĺnk sa predalo 50 miliónov kníh vo viac ako sedemdesiatich krajinách sveta. Majster šarkanov sa držal neuveriteľných 103 týždňov na 1.mieste prestížneho rebríčka bestsellerov New York Times. Khaled Hosseini je vyslancom USA pri UNHCR (Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov) a založil tiež nadáciu, ktorá poskytuje humanitárnu pomoc ľuďom v Afganistane.

HNonline.sk vám ponúka úryvok z novej knihy A hory odpovedali ozvenou:

Abdulláh dosiaľ nikdy nebol v Kábule. Všetko, čo o tomto meste vedel, sa dozvedel z príbehov, ktoré mu rozprával strýko Nabi. Pri robotách s otcom síce navštívil zopár menších mestečiek, ale nikdy nie skutočné mesto, no a z rozprávania strýka Nabiho ho určite nič nemohlo dostatočne pripraviť na virvar a zhon najväčšieho a najrušnejšieho zo všetkých afganských miest. Na každom kroku videl cestné semafory a čajovne a reštaurácie a obchody so sklenými výkladmi a pestrofarebnými vývesnými tabuľami. Autá hlučne frčali po preplnených uliciach, trúbili, mihali sa tesne pomedzi autobusy, chodcov a bicykle. Koňmi ťahané gari cengotali hore-dolu po bulvároch, ich kolesá okované železnou obručou nadskakovali na ceste. Chodníky, po ktorých kráčal s Pari a s otcom, boli preplnené predavačmi, ponúkajúcimi cigarety a žuvačky, novinovými stánkami, kováčmi kujúcimi podkovy. Na križovatkách pískali na píšťalkách dopravní policajti v zle padnúcich uniformách a rozhadzovali rukami autoritatívnymi gestami, na ktoré zjavne aj tak nik nedbal.

    Abdulláh sedel na lavičke na chodníku blízko mäsiarstva, Pari mal na kolenách a jedli z jedného kovového taniera pečenú fazuľu s koriandrovým čatní, ktorú im kúpil otec v pouličnom stánku.
    „Pozri, Abolláh,“ zvolala Pari a ukázala na obchod cez ulicu. V jeho výklade bola mladá žena, oblečená v prekrásne vyšívaných zelených šatách pošitých malými zrkadielkami a korálikmi. Mala dlhý farebne zladený priesvitný šál, strieborné šperky a tmavočervené nohavice. Stála dokonale nepohnuto, bez mihnutia oka hľadela ľahostajne na okoloidúcich. Ani len prstom nehla, kým Abdulláh a Pari nedojedli fazuľu, a potom ostala nepohnute tiež. Nad blokom domov Abdulláh uvidel obrovský plagát, ktorý visel z fasády jednej vysokej budovy. Bola na ňom mladá pôvabná Indka uprostred poľa tulipánov v hustom daždi, laškovne prikrčená za akýmsi bungalovom. Ostýchavo sa usmievala, mokré sárí tesne sledovalo krivky jej tela. Abdulláh uvažoval, či náhodou toto nie je to, čo strýko Nabi nazval kino, kam chodia ľudia pozerať filmy, a dúfal, že v nastávajúcom mesiaci ich s Pari strýko Nabi na nejaký film vezme. Pri tej predstave sa šťastne, zoširoka usmial.

    Z namodro vykachličkovanej mešity na hornom konci ulice sa práve rozľahlo ťahavé zvolávanie na modlitbu, keď Abdulláh uvidel, ako strýko zastáva s autom pri obrubníku. Strýko Nabi, oblečený v olivovom obleku, sa svižne vyhupol zo svojho šoférskeho sedadla, pričom dverami tesne minul mladého bicyklistu, oblečeného v dlhom prepásanom čapane, ktorý len-len že stihol skrútnuť kormidlo.
    Strýko Nabi prebehol popred auto a objal otca. Keď uvidel Abdulláha a Pari, tvár mu rozkvitla do širokého úsmevu. Sklonil sa, aby bol na rovnakej výške ako oni.
    „Ako sa vám páči Kábul, decká?“
    „Je tu veľký hluk,“ povedala Pari a strýko Nabi sa rozosmial.
    „Veru hej. Tak poďte, vlezte dnu. Oveľa viac uvidíte z auta. Ošúchajte si nohy, skôr ako nastúpite. Sabúr, ty si sadni dopredu.“
    Zadné sedadlo bolo chladné, tvrdé a svetlomodré, čo ladilo s exteriérom. Abdulláh sa po ňom skĺzol k oknu za sedadlom vodiča a pomohol Pari vyštverať sa mu na kolená. Všimol si, že ľudia postávajúci v blízkosti na nich závistlivo pozerajú. Pari sa k nemu zvrtla a vzrušene sa usmiali jeden na druhého.
    Ako strýko Nabi šoféroval, sledovali mesto, rútiace sa popri nich. Povedal, že pôjde dlhšou cestou, aby videli čo-to z Kábulu. Ukazoval na horský hrebeň Tapa Maranjan a na mauzóleum s kupolovitou klenbou na vrchole hory, hľadiace na mesto. Povedal, že je tam pochovaný Nádir Šach, otec kráľa Záhira Šacha. Ukázal im aj pevnosť Bala Hissar na vrchu masívu Koh-e-Širdawaza, ktorú, ako vysvetľoval, využívali Briti v druhej vojne proti Afganistanu.
    „A čo je tamto, strýko Nabi?“ poklepal na okno Abdulláh, ukazujúc na veľkú žltú obdĺžnikovú budovu.
    „To je Silo. Nová pekáreň.“ Nabi šoféroval jednou rukou a natiahol sa dozadu, aby mohol na Abdulláha žmurknúť. „Veľká poklona za ňu našim priateľom Rusom.“
    Továreň, čo pečie chlieb, žasol Abdulláh, a predstavil si Parvanu u nich doma v Šadbaghu, ako utľapkáva ploské ovály chlebového cesta o bočné steny ich hlinenej pece tandúr.

    Nakoniec strýko Nabi zabočil do čistej širokej ulice lemovanej cyprusmi, posadenými v pravidelných vzdialenostiach. Domy tu boli elegantné a väčšie, ako tie najväčšie, čo kedy Abdulláh videl. Boli biele, žlté, svetlomodré. Väčšina mala niekoľko poschodí a obkolesovali ich vysoké múry s dvojitými kovovými bránami. Abdulláh si všimol niekoľko áut zaparkovaných pri ceste, podobných tomu, v ktorom sedeli.
    Strýko Nabi zatiahol na príjazdovú cestu skrášlenú úhľadne orezanými kríkmi. Za príjazdovou cestou sa vypínali biele múry dvojposchodového, neuveriteľne rozľahlého domu.
    „Aký ty máš veľký dom, strýko Nabi,“ vydýchla Pari a užasnuto gúľala veľkými očami.    Strýko Nabi sa smial, až sa mu hlava na pleciach vyvrátila dozadu. „Tak to by bolo niečo! Ale nie, je to dom môjho zamestnávateľa. Práve sa s ním idete zoznámiť. Takže sa teraz správajte, ako najslušnejšie viete.“

    Dom vyzeral ešte impozantnejšie, keď strýko Nabi voviedol Abdulláha, Pari a otca dnu. Abdulláh odhadoval, že jeho veľkosť je dostatočná na to, aby obsiahla prinajmenšom polovicu domov v Šadbaghu. Cítil sa, akoby vstúpil do dévovho paláca. Záhrada na vzdialenom konci bola nádherne upravená, so záhonmi kvetov všetkých farieb, s precízne zostrihanými kríkmi do výšky kolien, a bola osadená ovocnými stromami – Abdulláh rozoznal čerešne, jablone, marhule a granátovníky. Z domu do nej viedol zastrešený prístavok – strýko Nabi povedal, že ho volajú veranda –, ktorý bol ohradený nízkym oplotením, pokrytým spleťou zelených popínavých rastlín. Cestou do miestnosti, kde ich príchod očakávali pán a pani Wahdatiovci, Abdulláh zvedavo nakukol do kúpeľne, o ktorej im strýko Nabi rozprával. Mala porcelánovú toaletu, ligotavé umývadlo a kohútiky bronzovej farby. Abdulláha, ktorý týždeň čo týždeň celé hodiny vláčil kýble vody z šadbaghskej verejnej studne, ohromil život, kde je voda k dispozícii na jednoduché pootočenie kohútika.
    Teraz sedeli na masívnom gauči so zlatými strapcami. Abdulláh, Pari a otec. Mäkké vankúše za ich chrbtami boli posiate tenkými osembokými zrkadielkami. Väčšinu steny naproti gauču zaberal jeden velikánsky obraz. Zobrazoval postaršieho kameňorytca, zohnutého nad pracovným stolom, ako búcha do kusa kameňa sochárskym kladivom. Široké okná, ktoré sa otvárali na balkón s kovovým zábradlím do výšky pása, zdobili zriasené tmavobordové závesy. Všetko v izbe bolo vyleštené, bez jedinej smietky prachu.
    Abdulláh si nikdy v živote tak intenzívne neuvedomil vlastnú nečistotu.
    Šéf strýka Nabiho, pán Wahdati, sedel v koženom kresle, s rukami prekríženými na hrudi. Pozeral na nich s výrazom odstupu, ktorý nebol celkom nepriateľský, ale zato určite vzdialený a nepreniknuteľný. Bol vyšší ako otec; Abdulláh to videl hneď, keď sa postavil, aby ich privítal. Mal úzke plecia, tenké pery a vysoké lesklé čelo. Bol oblečený v bielom obleku zúženom v páse, v zelenej rozhalenke s manžetami zopnutými oválnymi modrými lazuritmi. Za celý čas nepovedal viac než hádam desať slov.
    Pari klopila oči na tanier koláčikov, položený na sklenenom stole pred nimi. Abdulláhovi ani vo sne nenapadlo, že existuje toľko druhov sladkostí. Čokoládové koláčiky tvaru prsta so špirálkami krému, malé okrúhle, s oranžovou náplňou uprostred, zelené sušienky v tvare lístka a všelijaké iné.
    „Prosíš si jednu?“ spýtala sa pani Wahdatiová. Vlastne bolo počuť hovoriť len ju. „No tak, do toho! Obaja. Naservírovala som ich tu pre vás.“
    Abdulláh sa otočil na otca o dovolenie a Pari jeho príklad nasledovala. Zdalo sa, že pani Wahdatiovú to okúzlilo. Zdvihla obočie, naklonila hlavu a usmiala sa.

    Otec jemne prikývol. „Každý len po jednom,“ povedal tichým hlasom.
    „Och, to mi predsa neurobíte,“ ohradila sa pani Wahdatiová. „Prinútila som Nabiho, aby po ne meral cestu do pekárne na opačnom konci Kábulu.“
    Otec sa zapýril, odvrátil oči. Sedel na kraji gauča a oboma rukami zvieral ošúchanú čiapku. Odklonil kolená od pani Wahdatiovej a ďalej pozeral na jej manžela.
    Abdulláh schytil dve sušienky a jednu podal Pari.
    „Och, vezmi si ešte! Predsa nedopustíme, aby Nabiho námaha vyšla navnivoč,“ zvolala pani Wahdatiová vyčítavo i povzbudzujúco zároveň. Na strýka Nabiho sa usmiala.
    „Ále, akáže to námaha,“ začervenal sa Nabi.

    Strýko Nabi stál pri dverách vedľa vysokej drevenej skrinky so sklenými dverami. Na poličkách v jej vnútri Abdulláh zbadal fotky pána a pani Wahdatiovcov v strieborných rámikoch. Vynímali sa tam spoločne s inými dvojicami, zababušení v hrubých šatkách a šáloch a ťažkých kabátoch, za nimi peniaca sa rieka. Na inom obrázku pani Wahdatiová so skleneným pohárom v ruke a širokým úsmevom objíma holým ramenom okolo drieku muža, no ten muž, a to Abdulláha šokovalo, nie je pán Wahdati. Nachádzala sa tam aj ich svadobná fotka – on vysoký a štíhly v čiernom obleku, ona v rozviatych bielych šatách, obaja s úsmevom zovretých úst.

    Abdulláh na pani Wahdatiovú kradmo pozrel, na jej tenký driek, malé pekné ústa a dokonalo klenuté obočie, jej ružové nechty na nohách a zladený rúž. Vtedy sa mu vybavila v pamäti spomienka spred niekoľkých rokov, keď bola Pari už skoro dvojročná. Strýko Nabi túto pani priviedol do Šadbaghu, pretože chcela spoznať jeho rodinu. Mala oblečené broskyňové šaty bez rukávov – spomenul si na výraz údivu na otcovej tvári – a tmavé slnečné okuliare s hrubým bielym rámom. Celý čas sa usmievala, zaujímala sa o dedinu, o ich život, pýtala sa na mená a vek detí. Správala sa, akoby tam, do ich hlineného domca s nízkym stropom, patrila, a s chrbtom opretým o stenu čiernu od sadzí sedela vedľa okna pobodkovaného mušacincami, pri matnej plastovej plachte, čo oddeľovala hlavnú miestnosť od kuchyne, kde Abdulláh a Pari aj spávali. Na návšteve sa správala okázalo, keď si presadila, že si musí vyzuť ihličkové topánky pri dverách, a keď jej otec ponúkol stoličku na sedenie, zvolila sedieť na dlážke. Akoby bola jednou z nich. Abdulláh mal vtedy len osem rokov, no už to prekukol.

    Abdulláh si pamätal z návštevy najviac, ako Parvana – vtedy už tehotná s Iqbalom – zostala zahalenou postavou, mlčky a strnulo sediacou v kúte, schúlenou do klbka. Sedela so stiahnutými plecami, chodidlá zastrčené pod veľkým bruchom, akoby chcela splynúť so stenou. Tvár jej pred pohľadmi zacláňal ušpinený závoj. Pridŕžala si ho za zhúžvaný uzol pod krkom. Abdulláh bezmála videl tú hanbu, čo z nej vystupovala ako para, ten pocit trápnosti, podradnosti, a pocítil vtedy ku svojej nevlastnej matke prekvapujúci záchvev súcitu.
    Pani Wahdatiová sa natiahla po balíček, ležiaci vedľa taniera s koláčikmi, a zapálila si cigaretu.
    „Cestou sem sme si urobili väčšiu obchádzku a trochu som im ukázal mesto,“ povedal strýko Nabi.
    „Správne! Veľmi správne,“ zvolala pani Wahdatiová. „Bol si niekedy predtým v Kábule, Sabúr?“
    Otec odpovedal: „Raz či dvakrát, bibi sáhib.“
    „A môžem sa spýtať na tvoje dojmy?“
    Otec pokrčil plecami. „Je veľmi preplnený.“
    „To áno.“
    Pán Wahdati sa pohrával s chumáčom vlákien na rukáve saka a hľadel dolu na koberec.
    „Kábul je fakticky ostrov. Niektorí hovoria, že je pokrokový, a asi to bude pravda. Čistá pravda, domnievam sa, no zároveň stratil kontakt so zvyškom krajiny.“

    Otec pozrel na svoju čiapku, ktorú žmolil v rukách, a zažmurkal.
    „Necháp ma zle,“ povedala. „Z celého srdca by som podporila akýkoľvek pokrokový plán, ktorý by vzišiel z tohto mesta. Boh vie, že táto krajina by ho dokázala využiť. A predsa, toto mesto je na môj vkus niekedy až príliš spokojné samo so sebou. Namojveru, tunajšia pompéznosť je prehnaná.“ Vzdychla si. „Niekedy už naozaj otravná. Ja sama som vždy obdivovala vidiek, šíru krajinu. Mám pre to veľkú slabosť. Vzdialené provincie, qarias, malé dedinky. Reálny, dovolím si povedať, ten pravý Afganistan.“
    Otec neisto prikývol.
    „Možno celkom nesúhlasím so všetkými kmeňovými tradíciami, či dokonca s väčšinou z nich, ale zdá sa mi, že tam ľudia žijú autentickejší život. Majú v sebe akúsi húževnatosť, osviežujúcu skromnosť. Aj pohostinnosť. A nezlomnosť. Pocit pýchy. Je to správne slovo, Sulejman? Pýcha?“
    „Prestaň, Nila,“ ozval sa jej manžel potichu.
    Nastalo dusné ticho. Abdulláh sledoval, ako pán Wahdati bubnuje prstami po opierke kresla a ako sa jeho žena strojene usmieva, všimol si ružovú šmuhu na ohorku jej cigarety, jej nohy prekrížené v členkoch, holý lakeť spočívajúci na kresle.

    „Asi nie najsprávnejšie slovo,“ prerušila ticho. „Azda skôr dôstojnosť.“ Usmiala sa, odhalila zuby, biele a rovné. Abdulláh ešte nikdy také zuby nevidel. „To je ono. Omnoho lepšie. Ľudia na vidieku majú v sebe dôstojnosť. Nosia ju na sebe, však? Ako znak? Teraz to myslím úprimne. Vidím ju v tebe, Sabúr.“
    „Ďakujem, bibi sáhib,“ zamrmlal otec, pomrvil sa na gauči a ďalej klopil oči na svoju čiapku.
    Pani Wahdatiová súhlasne prikývla. Obrátila pohľad k Pari. „A dovoľ mi povedať ti, že si veľmi rozkošná.“ Pari sa potisla bližšie k Abdulláhovi.
    Pani Wahdatiová začala pomaly recitovať: „Dnes som videl čaro, krásu, nesmierny pôvab tváre, ktorú som hľadal...“ Usmiala sa. „Rúmí. Počula si o ňom? Mohla by si si myslieť, že to zložil práve pre teba, moja drahá.“
    „Pani Wahdatiová je vynikajúca poetka,“ vstúpil do rozhovoru strýko Nabi.
    Na druhej strane izby sa pán Wahdati natiahol po sušienku, rozlomil ju napoly a odhryzol si malý kúštik.
    „Nabi mi lichotí,“ povedala pani Wahdatiová a vrhla naňho horúci pohľad. Abdulláh znova zachytil, že sa strýkovi Nabimu vkráda do líc rumenec.
    Pani Wahdatiová zahasila cigaretu tak, že ohorkom niekoľkokrát poklepala po popolníku. „Možno by som mohla tie deti zobrať niekam von?“ navrhla.
    Pán Wahdati podráždene vydýchol, buchol oboma dlaňami o podpierky kresla, akoby chcel vstať, ale nevstal.
    „Vezmem ich na bazár,“ povedala pani Wahdatiová tentoraz otcovi. „Ak s tým súhlasíš, Sabúr. Nabi nás odvezie. A teba môže Sulejman zaviesť von na stavenisko. Aby si si to mohol v pokoji obzrieť.“
    Otec prikývol.
    Pán Wahdati pomaly zatvoril oči.
    Vstali a chystali sa na odchod.

    Zrazu Abdulláh zatúžil, aby otec týmto ľuďom poďakoval za koláčiky a čaj a vzal ho aj s Pari za ruku a aby opustili tento dom, jeho maľby a závesy, prepchatý luxus a pohodlie. Naplnili by si prázdne vaky vodou, kúpili čerstvý chlieb a zopár varených vajec a vrátili by sa cestou, ktorou prišli. Naspäť cez púšť, balvany, vrchy, počúvajúc otcove príbehy. Striedali by sa s otcom pri ťahaní Pari vo vozíku. A o dva, možno tri dni, aj keď s prachom v pľúcach a poriadnou únavou v nohách, by boli v Šadbaghu. Šuja by ich zbadal prichádzať, vybehol by im naproti a od radosti celý bez seba by krúžil okolo Pari. Boli by doma.
    Otec riekol: „Len choďte, deti.“
    Abdulláh spravil krok vpred, odhodlaný niečo povedať, no vtedy mu položil na plece tučnú ruku strýko Nabi, otočil ho a vyviedol na chodbu so slovami: „Počkaj len, keď uvidíš tunajší bazár. Také čosi ste vy dvaja ešte nezažili.“

Pripravené v spolupráci s: