Ruku na srdce, koľkokrát už s vami začínali rozhovor štýlom, že „máte talent po otcovi a ste krásna po mame...“?
Neviem veru, nerátam to, ale bolo by fajn, keby tak začínali, nie? (Smiech)
To áno, ale neotravuje vás to už?
Je to kompliment.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že ste dcérou Milana Lasicu, resp. teda potomok slávnych rodičov?
Beriem to tak, že je to len jedna zo súhrnných tém, ktorá môže priniesť nejaký pohľad, a preto sa rieši. Osobne si však nemyslím, že by som sa mala za čo hanbiť, ak ma spájajú s mojimi rodičmi, môžem byť spokojná. To, že som dcéra Milana Lasicu, som vedela vždy (Smiech). Pamätám si však, keď som sa asi ako 12-ročná vrátila z Viedne, nastal tu mečiarizmus a v škole sme viac diskutovali o volebných veciach, vtedy sme to aj so sestrou viac vnímali. Ale mňa sa na otca nikto nikdy nepýtal, iba od sestry raz chceli autogram a učiteľka sa jej raz spýtala, či je Milan Lasica jej starý otec. Teraz je to bežné, že majú muži deti aj v štyridsiatke, ale keď som ja vyrastala, to bolo ešte čosi výnimočné.
Neriešil vás vtedy „bulvár“.
Áno, v 80. rokoch neexistoval bulvár a herectvo bolo brané ako umelecké povolanie – nebolo také exponované a také bulvarizované ako je to dnes. Boli to normálne povolania, herci normálne žili, boli len trocha viac známi, súkromie sa však neprepieralo. Nikdy som teda tieto veci veku, slávy a podobne nevnímala, to je však vec výchovy.
Tento rozhovor sme pôvodne chceli viesť aj s Luciou Satinskou o vašich otcoch, ale bola zaneprázdnená. Stretávate sa?
Vôbec sa nestretávame, a vlastne sme sa nikdy nestretávali, ani ako deti. Pamätám si však, že mali chatu tuším v Malých Levároch, a my sme mali tiež chatu na Záhorí, takže párkrát sme tam boli. Ale vzniklo to aj z toho, že Lucia je mladšia a keď sme boli malé, ten rozdiel bol predsa markantnejší.
Aký ste mali vzťah k samotnému Julovi Satinskému?
No on bol pre nás Ujo Klobása, mala som ho veľmi rada. Ale nevideli sme sa tak často, i keď si pamätám, že šnupal tabak a uväzoval si pritom zásteru. (Smiech)
So svojou sestrou ste sa vydali úplne inými smermi ako je herectvo. Ako sa to vôbec v takej rodine dalo?
Úplne ľahko, pretože moji rodičia to vôbec nechceli, ani nás k tomu nijako neviedli, neboli sme teda žiadne „divadelné deti“. Mali sme to vyslovene zakázané, tiež sme mali zakázané hrať v reklame a vo všetkom ostatnom.
A nelákala vás ani politika ako vašu mamu?
Nie, ja som chcela byť dlho, dlho, pretekárka ľahkej atletiky, na krátke trate, a potom neskôr právnička a podobne. Ale minule som to mame aj vyčítala, že nás viac nevodili do spoločnosti a že sme si nemali kde nájsť mužov a boli sme so sestrou odkázané samy na seba. (Smiech) Ona mi povedala, že to bol ich zámer, že nás nechceli vodiť do tej spoločnosti, kde sa oni pohybovali. Aj keď mama bola potom neskôr už v inej, asi to rovnako považovala za hrozbu.
Nebol predsa len nejaký film alebo hra, kde ste sa boli ako deti pozrieť?
Boli sme na jednej filmovačke, teda priamo na mieste. Pamätám si Michala Dočolomanského, ktorý mal cylinder a hrali sme sa s ním a brali sme mu ho. Tiež sme na lúke našli hríb a nejaký kameraman nám ho vzal (Smiech). Ale ako malé sme tam naozaj nikdy nechodili, ja sama som mamu videla hrať, keď som mala 18, otcovu hru som prvýkrát videla asi ako 12-ročná.
Ale napríklad približne v čase, keď ste sa narodili, vznikal slávny film Srdečný pozdrav zo zemegule, hovoril vám otec niekedy o tomto období?
Nie. Možno je to čudné, ale ja som napríklad aj tento film videla prvýkrát asi pred 5 rokmi, a prvýkrát som možno aj o ňom počula. (Smiech) Jednoducho nás to nejako obišlo. Mala som deväť rokov, keď sme sa odsťahovali do Rakúska, takže to skrátka išlo nejako mimo nás. A, myslím si, že moja sestra tápe ešte vo väčšej temnote ako ja (Smiech). A tiež napríklad aj film S tebou mě baví svět, ktorý dávajú azda každé Vianoce, som videla asi pred šiestimi rokmi a myslím si, že podobne na tom je aj Lucia Satinská, asi nás chceli rodičia ochrániť.
Spolu s otcom máte spoločné, že ste introvertnejšie povahy, takže bolo to možno aj tým, že vás takto trocha „izolovali“?
Nemyslím si. Sú to skôr povahové črty, ktoré sa nedajú zmeniť, veď aj introvert môže fungovať v spoločnosti a byť aj veľmi zábavný. Myslím si, že to je aj prípad Júliusa Satinského, on bol veľký zabávač, súkromie si však nechával pre seba a bolo veľkým prekvapením, keď po jeho smrti vyplávali na povrch veci, ktoré o ňom ani nikto nevedel.
Ako sa teda žilo v domácnosti u „Lasicovcov“, keď ste boli malé deti?
Mali sme normálnu socialistickú domácnosť v socialistickom paneláku a jediné iné bolo, že rodičia nepracovali od ôsmej do tretej alebo štvrtej, ale nastupovali poobede a večer, a tak sa pri nás striedali. Mali sme aj pani na stráženie, ktorú sme mali veľmi radi a ktorá pre nás niekedy prišla a trávila s nami poobedia. Dokonca si pamätám, že súdružky učiteľky ma presvedčili, aby som vstúpila do nejakého pionierskeho zväzu či čo, vtedy sme to tomu ešte nerozumeli. Bolo mi jasné, že mame je to divné, ale nič nepovedala. Keď však bola revolúcia, tak sme tým so sestrou veľmi žili, máme jednu fotku, ako sme si z farebných burizónov vyskladali VPN a veľmi hrdo si to odfotili.
Vnímali ste politickú situáciu u nás?
V štrnástich nás mama poslala do Rakúska, nebolo to tu totiž príliš ružové, taký kapitalizmus mafiánskeho typu a Viedeň bola vtedy extrémna bezpečná. Ale namiesto toho, aby sme sa tam zaoberali tým, že sme tie dievčatá niekoho slávneho, sme riešili, že sme dievčatá z východného bloku. Keďže vtedy to bolo ešte veľmi čerstvé a trávili sme kolóny na hraniciach, sme skôr ako slávne boli tie „chudery“ z Východu. Rodičom sa však veľmi uľavilo.
Ako sa to prejavovalo?
Otec sa podľa mňa veľmi zmenil povahovo k lepšiemu, predsa len v 80. rokoch mal stále určité obmedzenie tvorby, bol často doma, bol z toho smutný a frustrovaný. Často ležal na gauči, kde sme sa s ním hrávali, a tam vymýšľal svoje hry. Po revolúcii, keď sme boli preč, zostal v Bratislave, ale vie, že keď sme prišli, mal veľa práce, bolo vidno, že ho to baví, že môže hrať v divadle, začal hrať golf a začal sa zaujímať o módu. (Smiech)
A mama?
Mama sa tiež tešila, že sa môže venovať tomu, čo vyštudovala. Pamätám si na život na veľvyslanectve vo Viedni, to bola veľká vec. Ten prechod zo socialistickej krajiny do kapitalistickej bol pre nás neuveriteľný, drobnosti každodenného života boli luxusnejšie, ako sme si vedeli predstaviť. Aj keď sme doma pozerali ORF každý deň, nevedeli sme si predstaviť každodenný život, kam to až siaha, že sa napríklad dajú kúpiť maliny v obchode alebo krištáľové veci od Swarovského alebo celofánové balóny. V rezidencii sa usporiadavali bankety a chodila tam viedenská spoločnosť. Vtedy som už chápala, že sme boli federatívna republika a mama bola prvá ženská veľvyslankyňa.
Politika bola u vás dôležitá téma.
Áno, veľmi často. Je to mamin veľký koníček, a otcov tiež, tak to sa u nás veľmi rozoberalo. Na rozdiel od umeleckého sveta.
Ale literatúru ste asi neobchádzali.
Otec s nami často hrával slovné hry a viedol nás k literatúre, áno. Ja som sa ho často pýtavala, čo si mám prečítať, a potom som si to brala na internát do Viedne. Už ako malá som teda čítavala náročnejšiu literatúru. V čase, keď aj vo Viedni napríklad riešili komiksy, ja som prišla s knihou Deti kapitána Granta alebo Sandokan na veľké zdesenie učiteľky (Smiech). Vždy som sa mohla na otca spoľahnúť, čo sa týka literatúry.
Ako ste mu však napríklad predstavili prvého frajera?
(Smiech) Asi prirodzene, nebola to situácia, ktorá vyžadovala nejaké ironické poznámky. Myslím si, že môj otec je perfektný v tom, že sa nestará do života druhých. Riešila som s ním napríklad aj ostatné referendum u nás a či si myslí, že by sa gejovia mali medzi sebou brať a on povedal, že je mu to jedno. Myslím si, že takýto postoj je veľmi správny. Asi tak to bolo aj nás – vedela som, že si musím spraviť vlastný život a zažiť vlastné chyby.
Pri písaní kníh vás teda asi podporoval?
Áno, človek ide predsa s kožou na trh, s vlastnými myšlienkami a pocitmi, ale podporovali ma obaja a zaslúžili sa o to, že to vyšlo. Vždy som si myslela, že mi všetko zoškrtajú, ale nechali ma ísť vlastnou cestou. Otec len povedal, však to píšem ja, nikto iný. Rodičia nás vždy tlačili, aby sme rozvíjali naše čiastkové talenty, takže keď som už dlho niečo nepísala, povedali mi, že už by som mala niečo napísať.
Koncom minulého roka ste vydali knihu rozhovorov s názvom Všetko o mojom otcovi, bolo niečo, čo vás vyslovene prekvapilo?
Veľa vecí, je to naozaj prekvapivé, ale vôbec som napríklad nevedela, ako zomrel môj starý otec a podobne. Som rada, že sme sa takto porozprávali, či už to vyšlo alebo nie, je lepšie, keď človek vie odkiaľ prišiel, môže si ľahšie predstaviť, kam ide. Otec mi len povedal, však rozprávajme sa o niečom a trvalo to štyri roky. Možno to ešte nevieme teraz oceniť, ale druhá generácia to ocení určite.
Bolo niečo, čo nechcel zverejniť?
Áno, ale len povedal toto áno, toto nie, toto nejako preformulujeme, ako správny editor. (Smiech)
Takže téme rodina sa budete venovať aj ďalej?
Ani nie tak rodine, ale tomu, ako vnímame minulosť. Ak dvaja zažijú jednu vec, ale inak si na ňu spomínajú a inak ju prežijú, stáva sa niečím iným pre každého. Aj moji rodičia sú toho príkladom, vždy rozprávajú príhody inak, môj otec však tvrdí, že ich rozpráva lepšie, lebo má lepšiu pamäť. Podľa mňa má triezvejší pohľad, ale mama ich zase rozpráva tak kvetnato, že sa tomu nedalo odolať. Ale čo sa týka rodiny a minulosti, je dôležité takto sa rozprávať. Mame je napríklad ľúto, že jej rodičia nepovedali viac o druhej svetovej, no nikdy o tom nechceli hovoriť, jej otca predsa len viedli na popravu Nemci. A ja veľmi ľutujem, že som sa neporozprávala s mojou starou mamou a nevypýtala si aspoň recept na zapraženú polievku, ktorú neviem spraviť a ktorú ona tak dobre robila.
Varíte rada?
Nie. (Smiech) Som katastrofálna v kuchyni, ale to je taká moja vlastnosť, že sa mi zdá zbytočné držať sa presne receptu, vážiť si to presne, aj keď potom je váha len špinavá, a jedlá, ktoré sa robia aj dva dni, to je už úplne mimo mňa. Ten proces sa mi jednoducho zdá náročný a výsledok malý (Smiech). Ale keď to niekoho baví, to chápem, no nie je to pre mňa.
Varili ste už niečo vášmu otcovi, čo má od vás rád?
Varila, no odo mňa nemôže mať rád nič, nie som na takom leveli, aby som varila aj pre iných (Smiech).
Prejavuje sa teda aj váš spoločný záujem – pôžitok z odriekania?
Áno, to sú také veci, čo sa dedia, a je to tiež typická evanjelická vlastnosť. V minulosti mi to bolo ešte oveľa bližšie, ale teraz, keď mám deti, som podľahla už aj ja konzumu. Ale mám napríklad hrôzu z módy a z módnych trendov. Ja by som nosila napríklad topánky aj 30 rokov, preto som smutná, že ich každých päť rokov musím potom vyhodiť. (Smiech)
Ale váš otec sa, naopak, veľmi zaujíma o módu.
No áno, on má veľmi rád módu a veľmi rád chodí po obchodoch. Takže keď ide s nami nakupovať, vždy nám poradí, čo si máme kúpiť. (Smiech)
Rodina v skratke
Kto je Hana Lasicová
Narodila sa v Bratislave pred 34 rokmi. Vyštudovala ekonómiu na Ekonomickej univerzite vo Viedni a komparatívnu literatúru na univerzite Sorbone v Paríži. Žila vo Viedni, Varšave, v Manchestri a Paríži. Po návrate zo zahraničia pracuje ako personálna manažérka. Jej prvotinou bola v roku 2005 kniha Sedím si v Manchestri na kameni a je mi...?. Vo vydavateľstve Evitapress vydala štyri knihy – Pravdivý príbeh lži, Diagnóza: rodina, Slúžka a Všetko o mojom otcovi. Má dve deti.
Kto je Milan Lasica
Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 v Pliešovciach, kde strávil časť detstva. Vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdia začal vystupovať v Tatre, kde spolu s Júliusom Satinským predvádzali svoje autorské dialógy. V rokoch 1964 až 1967 pracoval ako dramaturg Československej televízie. Bol členom Divadla na Korze, českého divadla Večerní Brno a divadla Nová scéna. Od roku 1982 pôsobí v Štúdiu L+S, kde je dnes riaditeľom. Predstavil sa hlavne ako herec, komik a glosátor. Je autorom desiatok hier a predstavení, z ktorých niekoľko vyšlo knižne. Hral v množstve slovenských i českých filmov, napríklad Srdečný pozdrav ze zeměkoule. Na svedomí má niekoľko režijných počinov. Žije v Bratislave, je ženatý a má dve dcéry.
Kto je Magda Vášáryová
Magda Vášáryová sa narodila 26. augusta 1948 v Banskej Štiavnici. Strednú školu však absolvovala už v Bratislave. Od roku 1964 sa objavila v množstve filmov, no napriek hereckým úspechom sa rozhodla pre štúdium sociológie na Univerzite Komenského v Bratislave, ktoré úspešne ukončila v roku 1971. Po prevrate v roku 1990 sa stala veľvyslankyňou Slovenska v Rakúsku. Neskôr na Slovensku založila medzinárodnú spoločnosť pre zahraničnú politiku, stala sa veľvyslankyňou v Poľsku. Bola poslankyňou Národnej rady SR za SDKÚ-DS, pred dvomi rokmi zo strany vystúpila. Ovláda angličtinu, nemčinu, ruštinu, poľštinu, srbčinu, chorvátčinu.