Boh stvoril človeka k obrazu svojmu, bez toho aby tušil, ako sa mu Hollywood odvďačí. Starozákonný Noe, vyvolený spravodlivý, ktorý na arche uchránil rodinu a páry zvierat pred potopou, predvádza vo filme hysterickú psychodrámu. Veľkofilm obišiel americký prepis antických bájí či dejín staroveku vrátane Pompejí. Aj režisér Darren Aronofsky sa kryje obvyklým štítom, že vyšiel z komiksu, ktorý legendu "poupravil" už pred ním. A tiež mu to nepomôže, hoci v porovnaní s režisérom Pompejí rozpráva stokrát obratnejšie.
Pretože niečo asi bude zle, keďže sa kino smeje, keď archu stavajú digitálni obri, keď sa do nej hrnú digitálne zvieratká, keď Russell Crowe spieva malej osirelej chránenkyni uspávanku, aj keď hrozí krvilačne nožom novonarodeným vnučkám, lebo ľudstvo predsa nesmie pokračovať. Aj Noe spĺňa pokrytectvo katastrofických filmov: pri Pompejách sa čaká, kedy to buchne, tu zase, až to svet spláchne, ale pre zachovanie tváre sa pred efektami navŕši niečo ako príbeh. Pokiaľ možno dlhý, Noe začína doslova od Adama (a Evy), pričom zrodenie sveta sa potom vyrozpráva ešte raz v zaujímavo štylizovaných siluetách ako z reklamy.
Tiež sa musí jasne odlíšiť dobro čiže vegetariáni a zlo čiže jedáci mäsa; "flákotu" si neodpustí ani čierny pasažier na arche, čím narušia rovnováhu druhov. Zlo je nutné, aby sa Crowe mal s kým biť, padlí anjeli nosia podobu kamenných kolosov tiež z bojového dôvodu. Nehovoriac o tretej príčine: zlo a dobro si povinne vymieňajú kvetnaté polemiky o vine, nevine, treste. Viac ako hodinu hľadí divák nedočkavo k filmovej oblohe, hovoriac si v duchu - nezaprší a nezaprší; teda zápletka hľadá ešte jednu odbočku a hrá sa s hormónmi hrdinových synov. Podľa Biblie ich Noe nalodil všetky tri vrátane ich manželiek, bodka. Vo filme im však tatko ženy upiera, a preto sa jeden trápi kvôli dievčaťu z nepriateľského tábora, druhý kvôli inej.
Kto išiel na počítačovo zdvihnuté vlny, žasne, pretože akonáhle je konečne spláchnuté, na palube archy sa rozpúta rafinovaná telenovela plná kriku, hystérie, burácania aj sklonov k otcovražde či vnučkovražde. A Crowe ako Noe rozorvaný medzi Bohom a rodinou predvádza vyumelkovanú psychodrámu. Do deja zasahuje aj prapredok Matuzalem, v podaní Anthonyho Hopkinsa vrtošivý starček, ktorý večne zháňa čučoriedky.
Výplach mozgu je dokonalý, zostáva bezduché kochanie. To režisér zvláda vcelku elegantne, pokiaľ hrdinovia nedostanú šancu hovoriť. Kamera sa vyžíva v postapokalyptickej krajine opustených baní a hromád lebiek; zvuk pracuje s naliehavosťou masového náreku; hrdinovo videnie budúcej skazy ako by vypadlo z hororu. Avšak je to um v službách nespočetných klišé od holubíc po jablko hriechu a od iných akčných naháňačiek sa pokrik "rýchlo, idú po nás" líši len tým, že útek končí v arche. Ťažko nájsť dôvod, prečo Noe vznikol. Obria digitálna potopa zaliala kiná už vo filme 2012 a biblickú látku vykreslil Jan Werich vo Stvorení sveta hravejšie ako Crowe rozochveným "chraplákom" spasiteľa.
idnes.cz