Ateliér, traja mladí fotografi, modelka a majster. To nie je scenár k filmu pre dospelých, ale výjav z pražského Walk studia. Workshop uznávaného módneho fotografa slovenského pôvodu Roberta Vana sa tu odohrával pred pár dňami v rámci projektu Nad čiarou. Posledným pilierom boli práve workshopy, na ktorých sa záujemcovia mohli stretnúť s umením z iného pohľadu. Vyskúšali si napríklad, ako sa robí knižná väzba alebo ako vzniká 3D tlač. "Konkrétne v prípade Roberta Vana mi išlo o príležitosť sa s ním stretnúť. A tento workshop pre nás urobil zadarmo," vysvetľuje spoluautorka projektu Alena Bartková.
Z desiatok zaslaných snímok si Vano vybral autorov tých najlepších a im sa potom celý deň venoval. Hlavnou náplňou práce bol akt. "Tam nie je veľmi čo vymýšľať. Keď si rukou zakrýva "pipinu", budete mať Botticelliho Venušu, keď si ľahne, Modiglianiho, a keď bude hýbať rukami, Velázqueza," vysvetľuje trojici účastníkov, ktorí nie sú fotografickými začiatočníkmi. Potom necháva každého, nech si modelku "šteluje" podľa svojho gusta.
Diskutuje sa najskôr o čiernobielom fotení. Fotiť krásnu ryšavku čiernobielo je rúhanie, šepkám si pre seba, ale nikto na moje pripomienky nedbá. A potom sa rieši denné svetlo. Vano pripomína, že kým prišli na svet blesky a reflektory, fotilo sa len počas dlhých dní od jari do jesene. Cez zimu tvorcovia snímky vyvolávali. A teda vôbec nevadí, keď vonku prší: "Každé svetlo je pekné. Ak vám to nevychádza, máte možno len zlý objektív. S jedným objektívom sa nedá urobiť zázrak, ako ani nevznikne symfónia, keď budete na klavíri hrať stále len dva tóny. V niektorých štúdiách majú dokonca pevne nastavené svetlá. Je jedno, kto príde - Pán Boh alebo štetka. Takto nemôže vzniknúť nič nové. Warhol hovoril, že veľký talent začína každé ráno znova. " Vano vyzdvihuje aj dôležitosť expozimetra. "Foťák dneska vie všeličo vypočítať, ale vie len to, čo do neho nejaký Okamura v Tokiu naládoval. Preto to poriadne nefunguje. Čo chcete urobiť, viete iba vy," tvrdí. Podľa Vaňa vlastne nie je dôležité, aký má kto fotoaparát. "Pán Tichý mal mydlovú krabicu a je v Centre Pompidou. Nevyhnutné sú tri veci - objektív, svetlo a expozimeter."
Mladých tvorcov tiež zaujímalo, ako to má slávny fotograf so zákazkami. Nie každý si môže fotku od Vaňa dovoliť: "Keď na to niekto nemá, hovorím, že si musí našetriť. Ja tiež na veľa vecí nemám." Vano hovorí, že fotí to jediné, čo vie - teda ľudí, módu. "Nejde mi architektúra, nejdú mi autá. Nemám ani vodičák, všetky vyzerajú rovnako, podľa mňa," smeje sa. Najväčším prekliatím je podľa neho fotograf, ktorý musí pre peniaze brať kšefty, ktoré mu nesedia. "Nemám ženu, deti, psa, bazalku, Porsche, chatu ani lietadlo. Takže môžem zákazky odmietať. Keď som začínal, kúpil som si Májku a rožky a stačilo mi to," opisuje.
Asi najviac sa v jeho očiach premenila práca pre módne magazíny. Skôr chodil fotky obhajovať pred šéfredaktorom, dnes komunikuje s grafikom, ktorý má často rozhodujúce slovo. "Idem sa s ním hneď zoznámiť, aby tá dohoda bola ľahšia. Povie mi, aký chce formát a aké rozlíšenie. U nás je štandard 300 dpi, teda obrazových bodov na dĺžku jedného palca. Nemci si myslia, že sú nadrasa, tam chcú 400 dpi, hoci v tom podľa mňa skoro nie je rozdiel. Zato Talianom stačí dvesto," opisuje. A Robert Vano je vraj hanblivý. Ťažko povedať - akonáhle sa rozhovorí o fotení, je nezastaviteľný. Workshopy organizuje pravidelne. Pre tých, ktorých fotenie baví, je možnosť zveriť sa na jeden deň majstrovi remesla takmer povinnosťou.