Nekonečná láska sa už pri prvom vydaní v roku 1979 stala jedným z najslávnejších románov svojich čias a jednou z najpôsobivejších kníh o mladej láske, aká bola kedy napísaná. Denník Chicago Tribune napísal, že je to „dojímavý príbeh o prvej láske, ktorá je taká intenzívna, že si myslíte, že vás môže úplne zlomiť.“ Od tohto týždňa sa o tom môžete presvedčiť v slovenských kinách, ale ešte lepšie vďaka knižnej predlohe, ktorá zožala obrovské úspechy.
Príbeh Nekonečnej lásky je napohľad bežný - David a Jade sú spolužiaci, čerství absolventi strednej školy, ale to je to jediné čo majú spoločné. Jade vyrastala v prepychu so starostlivými rodičmi, ktorí jej nalinkovali kariéru doktorky. David má za sebou jeden drobný stret so zákonom, pracuje s otcom v jeho autodielni a na budúcnosť radšej nemyslí.
Keď medzi nimi pri náhodnom stretnutí preskočí iskra, nepozerajú sa napravo ani naľavo a s ružovými okuliarmi na očiach kráčajú v ústrety šťastnej spoločnej budúcnosti. Neuvedomujú si pri tom, že existujú ľudia, ktorí im ich vzťah neprajú a urobia všetko preto, aby ho zničili.
Keď otec Jade zistí, že ich vzťah pokročil oveľa ďalej ako len k nevinným bozkom, zakáže Davidovi sa k ich domu čo i len priblížiť. Vášnivú lásku dvoch zaľúbencov zachvátených sexuálnou túžbou však nič nezastaví. Ich city sú nekontrolovateľné a hrozí, že ich celkom prevalcujú. Keby sa Davidovi podarilo docieliť, aby ho Jadin otec vnímal ako hrdinu a záchrancu, určite by zmenil názor. A tak nešťastne zaľúbený chlapec založí v honosnom rodinnom sídle „bezpečný“ požiar...
HNonline.sk vám prináša úryvok z knižnej predlohy hitu Nekonečná láska:
Keď som mal sedemnásť rokov a riadil som sa naliehavými rozkazmi svojho srdca, zišiel som z cesty normálneho života a za jediný okamih som zničil všetko, čo som miloval – a miloval som to naozaj hlboko, ale keď tá láska bola prerušená, keď sa nehmotné telo lásky zhrozene odtiahlo a moje vlastné telo bolo pod zámkou, ostatným sa zdalo ťažké uveriť, že taký mladý život môže tak nezvratne trpieť. Hoci odvtedy prešli roky, večer dvanásteho augusta 1967 je ešte vždy medzníkom v mojom živote.
Bol horúci, dusný chicagsky večer. Na oblohe neboli oblaky, hviezdy ani mesiac. Trávniky akoby boli čierne a stromy ešte černejšie. Reflektory áut mi pripomínali odvážne svetlá baníkov, ktorí chodia hore-dolu v tesnom priestore šachty. A v ten dusný a bežný augustový večer som podpálil dom, kde boli ľudia, ktorých som zbožňoval väčšmi než kohokoľvek na tomto svete a ich domov som si cenil väčšmi ako domov svojich rodičov.
Prv než som podpálil ten dom, skrýval som sa na ich veľkej drevenej polkruhovej verande a nakúkal som im do okna. Sužoval ma žiaľ. Bol som rozrušený, užialený chlapec a môj dlhý strhujúci príbeh zostal nepochopený. City som mal rozjatrené a Butterfieldovcov som pozoroval cez záhyby záclon so slzami pravdivej a bezmocnej túžby v očiach. Videl som (a miloval som) tú dokonalú rodinu, ktorá spokojne trávila večer po svojom a nevidela ma.
Bol sobotný večer a boli tam všetci spolu. Ann a jej manžel Hugh sedeli pri kozube, v ktorom sa nekúrilo, na holej borovicovej dlážke. (Obdivoval som ich, že nedali na svoju dobrú drevenú dlážku koberec.) Ann a Hugh sedeli vedľa seba, listovali v nejakej knihe o výtvarnom umení, mimoriadne pomaly a starostlivo obracali stránky. V ten večer ani čo by boli unesení jeden druhým. Niekedy mi ich vzťah pripadal ako večné dvorenie, váhavé, ohnivé, nepokojné. Málokedy brali jeden druhého ako samozrejmosť. Nikdy som nevidel manželov, ktorých okamihy blízkosti mali takú auru triumfu a úľavy.
Keith Butterfield, môj rovesník, bol ich najstarší syn a do domácnosti Butterfieldovcov som sa dostal len vďaka tomu, že bol na mňa zvedavý. Keith teraz sedel na dlážke neďaleko rodičov a piplal sa vo vnútornostiach stereoprijímača – snažil sa ho zložiť. Zdalo sa mi, akoby sa aj Keith pohyboval pomalšie než inokedy, a uvažoval som, či ich všetkých nevnímam cez bezzubú agóniu sna. Keith vyzeral presne taký, aký bol – najmúdrejší chalan na strednej škole Hyde Park. Keith sa nevedel ubrániť tomu, aby sa naučil všetko, čo mu prišlo do cesty. Mohol ísť na ruský film, a hoci sa sústredil na titulky, aj tak pochytil dvadsať alebo tridsať ruských slov. Nedokázal sa dotknúť hodiniek, aby ich nezatúžil rozobrať; nedokázal pozrieť na jedálny lístok, aby si ho nevryl do pamäti. Bol bledý, mal okrúhle okuliare, neposlušné vlasy, džínsy, čierne tielko a na nohách beatnické sandále. Teraz Keith položil ruky na rozložené súčiastky, akoby nechcel to stereo zostrojiť, ale vyliečiť. Nato vzal do ruky malý skrutkovač a cez plastovú rúčku farby manga pozrel do svetla nad hlavou. Našpúlil pery – Keith niekedy vyzeral starší ako jeho rodičia –, vstal a vyšiel hore schodmi.
Mladší syn Butterfieldovcov Sammy mal dvanásť rokov a teraz ležal polonahý na gauči, mal na sebe iba kaki šortky. Bol takmer komicky konvenčne pekný – modrooký, dobronzova opálený blondiačik – vyzeral presne ako chlapec, ktorého fotku si dievčatá strkajú za rám zrkadla. Sammy sa trochu vymykal z rodinnej muštry. V rodine, ktorá si pestovala osobnú jedinečnosť a svojráznosť, pôsobil Sammy veľmi tradične. Bol športovec, tanečník, doručovateľ novín, krvný brat a lámač dievčenských sŕdc – z celej rodiny najmenej uzavretý do seba. Už v čase, keď mal dvanásť rokov, sme všetci verili, že jedného dňa bude prezidentom.
A ešte tam bola Jade. Sedela schúlená v kresle vo voľnej staromódnej blúzke a nelichotivých šortkách, ktoré jej siahali takmer po kolená. Pôsobila cudne, ospalo a vyzerala presne ako šestnásťročné dievča, ktoré trávi sobotný večer doma s rodinou. Neodvážil som sa na ňu ani poriadne pozrieť – bál som sa, že sa vrhnem dnu cez okno a vyhlásim, že je moja. Pred sedemnástimi dňami ma vyhodili z toho domu a radšej som sa nezamýšľal nad tým, aké zmeny tam nastali v mojej neprítomnosti. Jade hľadela na stenu – tvárila sa neprítomne, tvár akoby mala z vosku. Koleno jej neposkakovalo od nervozity – vyliečili ho tým, že ma vykázali? – a sedela absolútne nehybne, čo ma znervózňovalo. Medzi úzkym bokom a krajom kresla mala zastrčenú podložku na písanie, v ruke držala tučné trojfarebné večné pero s čiernou, modrou a červenou tuhou.
Ešte vždy verím, že moje duševné rozpoloženie v ten večer možno vyjadriť tak, že som založil požiar, aby Butterfieldovci boli nútení vyjsť z domu a postaviť sa mi zoči-voči. Na výhovorkách je najhoršie to, že ak sa použijú viac ráz, dosť ťažko im niekto uverí. Je to čosi ako detská slovná hra: ak sa slovo opakuje stále znova a znova, stratí význam. Noha, noha... Sto ráz poviete noha, a napokon – čo je vlastne noha? Hoci pravda o tom, aký som mal motív, je trochu riedka (cez jej priehľadný stred vidím iné možné motívy), stále môžem povedať, že keď som škrtol zápalkou, mal som v hlave jasnú myšlienku, že ak založím požiar na verande, bude to asi lepší spôsob, ako vytrhnúť Butterfieldovcov z ich exkluzívneho večera, než keby som na nich vykrikoval z chodníka alebo im hodil do okna kameň – či vyslal iný zúfalý, potenciálne degradujúci signál. V duchu som si ich predstavil – zacítia dym z horiacej kopy starých novín, pozrú jeden na druhého a vyjdú von, aby zistili, čo sa deje.
Moja stratégia bola asi takáto: len čo sa noviny chytia, zoskočím z verandy a utečiem na koniec bloku. Keď budem v bezpečnej vzdialenosti, zastanem, aby som sa vydýchal, a vykročím naspäť smerom k domu Butterfiedlovcov – dúfal som, že sa mi podarí načasovať si príchod tak, že práve vybehnú z domu. Nie som si istý, čo som plánoval urobiť potom. Buď by som skočil dnu a pomáhal im uhasiť požiar, alebo by som len fascinovane stál, akoby prekvapený, že ich vidím, a v nádeji, že ma Jade alebo Ann uvidia, zakývajú mi a pozvú ma dnu. Nechcel som im dovoliť, aby prežili čo len deň bezo mňa. Išlo mi len o to.
Nespomínam si, ako som premýšľal nad svojím akčným plánom. Bol som taký vynervovaný a nešťastne zaľúbený, že mi to jednoducho skrslo v hlave a vzápätí som škrtol zápalkou. Počkal som chvíľu (nohy sa mi až triasli od túžby zoskočiť z verandy a uháňať preč), kým som si nebol istý, že oheň sa chytil. Plamene nadvihovali kopu novín stránku za stránkou a prenikali do hĺbky, nie do šírky. Mohol som po nich podupať a zadusiť oheň a už som to takmer urobil, nie z predvídavosti, ale v panike. Spomínam si, že som si zároveň pomyslel – to by nezabralo.
Keď oheň spálil niekoľko vrstiev novín, prenikol až do stredu kopy – akoby našiel dokonale suchú cestičku, ktorou prebehol. Ale stále to nebol pôsobivý oheň. Určite by ste si na ňom neupiekli pstruha, a vo chvíli, keď som ho ponechal svojmu osudu, by ste mali problémy opekať na tom slabom plamienku marshmallows. Ale oheň sa chytil; nebolo pravdepodobné, že ho udusí jemný závan vetríka ani že zhasne sám. Bol skutočný, živý, a tak som zoskočil z verandy do vysokej trávy pri dome Butterfieldovcov. Na chvíľu som sa obzrel na excentrický gotický dom, tradičnú novoanglickú drevenú stavbu uprostred Chicaga, potom na tlmené svetlo za oknom v obývačke, v ktorom ešte vždy neboli vystrčené zvedavé tváre, a napokon na kopu novín, teraz mierne zastretých dymom a korunovaných jazýčkom plameňov. A ušiel som.
Dom Butterfieldovcov sa nachádzal na Dorchester Avenue v chicagskej štvrti Hyde Park. Rozbehol som sa severne smerom k Päťdesiatej siedmej ulici. Pokiaľ si spomínam, nikoho som nestretol. Popri dome Butterfieldovcov neprechádzal nijaký okoloidúci, ktorý by si všimol horiace noviny. Hyde Park vtedy ešte nebol zo strachu pred zločinnosťou uzavretou spoločnosťou. Ešte vždy ste mohli na ulici náhodne stretnúť ľudí, a hoci Chicagska univerzita už mala vlastnú policajnú jednotku a autobusovú linku na prepravu študentov po okolí, Hyde Park bol ešte aj v noci rušnou štvrťou. (Keď som chodil s Jade, prv než sa jej rodičia zmierili s naším ľúbostným vzťahom a so všetkými jeho nemennými požiadavkami, často sme chodili po tých uliciach aj o druhej, tretej či štvrtej nadránom, opierali sme sa o zaparkované autá a bozkávali sme sa, objímali, či dokonca ležali na tmavých verandách domov a nikdy sme sa necítili ohrození – báli sme sa iba toho, že nás niekto vyruší.) Ale v ten večer, keď jeden pozorný chodec mohol všetko zmeniť, som mal celý dlhý blok len pre seba.
Pripravené v spolupráci s:
