Toto nie je obyčajná kniha. Je to príbeh, do ktorého sa zamilujete. Je o mužovi, ktorý vedie naozaj čudesný život. Pracuje ako operátor supermoderného stroja na šrotovanie kníh. Každé ráno o 6:27 cestuje do práce vlakom a cestujúcim číta stránky z kníh, ktoré zachránil pred zničením. Nerobí to pre ľudí, predčítavaním vyslobodzuje slová z ukoristených stránok kníh, aby tak zavŕšil ich krutý osud...
Čitateľ z vlaku je nádherný príbeh o neviditeľných ľuďoch, mimoriadne ľudský, zábavný a dojímavý. Zahraničné médiá prirovnali tento výnimočný román k dielam Jonasa Jonassona, autora svetoznámeho Starčeka, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Na francúzskom trhu spôsobila kniha malé zemetrasenie a práva následne kúpilo 25 krajín vrátane Slovenska. Autora začali obliehať filmári a producenti.
Hlavný hrdina Ardlo má naozaj čudesný život. Pracuje ako operátor supermoderného stroja na šrotovanie kníh. Každé ráno o 6:27 cestuje do práce vlakom a cestujúcim číta stránky z kníh, ktoré zachránil pred zničením. Nerobí to pre ľudí, predčítavaním vyslobodzuje slová z ukoristených stránok kníh, aby tak zavŕšil ich krutý osud.
A nie je jediný, kto slovám prejavuje úctu.
Vrátnik z tejto skazonosnej továrne recituje verše klasikov i vlastné a umravňuje nimi nespratníkov.
Toaletárka na verejných WC Julie píše texty, ktoré povznášajú i zabávajú, ale zároveň si bez ľútosti podávajú všadeprítomnú hrubosť, hlúposť a ľahostajnosť. Práve USB kľúč s jej textami náhodou Ardlo nájde a rozhodne sa vypátrať tajomnú Julie...
Začítajte sa do úryvku z novinky Čitateľ z vlaku o 6:27:
1
Niektorí ľudia sa narodia hluchí, nemí alebo slepí. Iní svoj prvý detský plač vyrazia vystrojení ohyzdnou škuľavosťou, zajačím pyskom alebo škaredým vínovočerveným fľakom na najviditeľnejšej časti tváre. Stáva sa, že poniektorí prídu na svet s konskou nohou alebo nebodaj s končatinou odumretou skôr, než začali žiť. Ardlo Buret prišiel na svet s bremenom zákernej prešmyčky. Umožnilo ju skríženie prvej časti priezviska s druhou časťou krstného mena a druhej časti priezviska s prvou časťou krstného mena: Ardlo Buret – Bulo Retard. Táto nechutná slovná hračka mu zunela v ušiach od prvých krokov a prischla mu na celý život.
Rodičia akiste ani nenazreli do Poštového kalendára na rok 1976, keď mu, bohvie prečo a s akým úmyslom, vybrali práve meno Ardlo. Ktovie, skadiaľ ho nabrali, veď to ani nie je krstné meno. „Ardlo!“ Isto im ani na chvíľu nezišlo na um, koľké nešťastie spôsobí ich ľahkomyseľná voľba. Napodiv, Ardlo sa nikdy neodvážil spýtať na príčiny ich rozhodnutia. I keď bol zo svojho mena vyľakaný, a neraz ho pochytila mučivá zvedavosť na jeho pôvod. Možno to však neurobil len preto, aby ich neuviedol do rozpakov. No zaiste v tom bol aj strach z banálnej odpovede, ktorú by dostal. Rodičovská odpoveď by sotva ukojila jeho hlad po pravde. Občas sa zabával myšlienkou, aký mohol mať život, keby mu boli dali meno Lucas, Xavier alebo Hugo. No i poctivé francúzske meno Arthur by mu bolo stačilo ku šťastiu. Arthur Buret by mohlo byť to správne meno, s ktorým mohol telom i duchom rásť v bezpečí štyroch neškodných slabík. Namiesto toho sa musel celé detstvo pretĺkať s neodlučiteľným a potupným Kainovým znamením, umožňujúcim vražednú prešmyčku: Bulo Retard. V tridsiatich šiestich rokoch života už vedel, ako dať na seba zabudnúť, ako sa stať nezbadateľný, ako nepripustiť lavínu úsmeškov a úškľabkov, ktorá sa strhne zakaždým, keď sa niekde ukáže. Nebyť ani pekný, ani škaredý, ani tučný, ani chudý. Byť iba bezvýrazný, sotva badateľný tieň kdesi na okraji zorného poľa. Rozpustiť sa v priestore, zaprieť samého seba, zostať územím nikoho. Celé tie roky Ardlo Buret akoby vlastne ani nežil, len prosto trávil svoj prázdny čas. Neplatilo to však na nástupisko pošmúrnej vlakovej stanice, na ktoré ráno statočne dokráčal každučký pracovný deň. Deň čo deň o tom istom čase čakal na spoj RER s nohami nalepenými na bielej čiare, čo ohraničovala zakázaný priestor, kde hrozilo nebezpečenstvo pádu na dráhu. Obyčajná biela čiara natretá na betóne mala však akúsi upokojujúcu moc. Len tu sa akoby zázrakom rozplynul pach bitúnku, ktorý sa mu neprestajne vznášal v hlave. Tých niekoľko minút, čo ho delilo od príchodu vlakovej súpravy, prešľapoval na čiare, akoby chcel s ňou splynúť. Dobre však vedel, že je to iba klamlivý odklad trestu, že jediný spôsob, ako uniknúť barbarstvu, ktoré naňho neúprosne číhalo tam dolu za obzorom, bolo vykašľať sa na celú čiaru, prestať na nej bezducho prešľapovať z nohy na nohu, a vrátiť sa domov. Áno, jednoducho by stačilo vrátiť sa do postele a upelešiť sa v ešte stále teplej priehlbine, ktorú tam cez noc zanechalo jeho telo. Zaspať, a tak utiecť. No mladý muž nakoniec zakaždým predsa len zostal stáť na bielej čiare, započúvaný do rozhovorov hlúčika stálych pasažierov za chrbtom, ktorí mu hľadeli na šiju. Mierna páľava z ich pohľadov mu pripomínala, že je ešte vždy nažive. Spolucestujúci sa rokmi naučili preukazovať mu zhovievavú úctu, aká sa zvykne prejavovať neškodným magorom. Veď Ardla mali predsa len za akéhosi dobrého ducha, čo ich na dvadsaťminútovej ceste vlakom aspoň na chvíľu vytrhával z beztvárnej každodennosti.
2
Vlaková súprava naplno zaškrípala brzdami a zastala na nástupišti. Ardlo sa odpútal od čiary a vystúpil po schodíkoch do vozňa. Vpravo od dverí naňho čakalo uzučké sedadlo. túto Tvrdú pomarančovú sklápaciu dosku vedľa dverí mal radšej než hebké lavice vo vnútri vozňa. Časom sa sklápanie sedadla stalo súčasťou Ardlovho rituálu. V sklápaní bola istá symbolika, a tá mu dodávala istotu. Len čo sa vagón pohol, vytiahol z koženej aktovky, ktorú nosil vždy so sebou, kartónový obal. Opatrne ho roztvoril a spomedzi dvoch cukríkovo ružových pijakov, vybral prvý papierový list. Napoly roztrhnutý a v ľavom hornom rohu rozstrapkaný papier mu na okamih odvisol medzi prstami. Bola to stránka z knihy formátu 13 x 20. Mladý muž si ju chvíľu prezeral, potom ju položil späť na pijak. Vozeň pomaly tíchol. Podchvíľou zaznelo káravé „pssst!“, aby umlčalo rozhovory, ktoré nie a nie prestať. Ardlo si, ako každé ráno, naposledy odkašľal a mocným hlasom spustil:
„Dieťa stuhlo od hrôzy a nemo hľadelo na metajúce sa zviera, visiace na dverách stodoly. Muž natiahol ruku k hrdlu zvieraťa, v ktorom pulzoval život. Tenký nôž sa nehlučne zaboril do bielej kožušiny, z rany vytryskol teplý gejzír a rukoväť postriekali červené kvapky krvi. Otec s rukávmi vykasanými až po lakte niekoľkými presnými pohybmi narezal kožušinu. Potom silnými rukami pomaly sťahoval kožu, ktorá sa poddávala ako obyčajná handra. Čoskoro sa ukázalo v plnej nahote jemné svalnaté telíčko mŕtveho králika. Ešte vždy sa z neho parilo. Namiesto hlavy z neho bezvládne visela iba jej nepekná, zošúverená kostra. Bez najmenšieho náznaku výčitky z nej civeli do prázdna dve vypúlené oči.“
Kým sa rodiaci deň predieral cez zahmlené okenné tabule, z Ardlových úst plynul text v dlhých reťazcoch slabík, miestami prerušovaných odmlkami, ktoré zapĺňali zvuky idúceho vlaku. Pre cestujúcich vo vozni bol čítačom, zvláštnou bytosťou, čo každý deň v týždni zvučným hlasom zreteľne a nahlas prečítala niekoľko stránok vybratých z aktovky. Boli to útržky z kníh, ktoré nemali navzájom nič spoločné. Kuchynský recept sa mohol pokojne ocitnúť vedľa štyridsiatej ôsmej strany posledného goncourtovca, kapitola z policajného románu vedľa stránky z historického diela. Ardla neveľmi zaujímalo, o čom sa v tých knihách písalo. V jeho očiach bol najdôležitejší sám akt čítania. Všetky texty prednášal rovnako presvedčivo. A zakaždým zaúčinkovala mágia: slová opúšťajúce jeho pery odnášali so sebou kus zhnusenia, ktoré ho až zadúšalo, ako sa približoval k továrenskej prevádzke, čo bola jeho pracoviskom.
„Napokon čepeľ noža otvorila dvere tajomstva. Otec dlhým rezom otvoril brucho zvieraťa, z ktorého sa vyvalili pariace sa črevá. Klbko vnútorností sa vychrlila von, akoby sa nevedelo dočkať, kedy už konečne dostane von zo svojho väzenia. Z králika zostalo len zúbožené krvavé telíčko zabalené do kuchynskej handry. V nadchádzajúcich dňoch príde na rad iný králik. Iná biela guľka kožušiny, hopkajúca si v slnkom rozpálenej klietke s takými istými krvavými očami, aké pozerali na dieťa z kráľovstva mŕtvych.“
Ardlo ani nezdvihol hlavu, len pozorne vybral druhý list papiera:
„Ľudia si podvedome zaryli tváre do hliny v urputnej túžbe navždy uniknúť čo najhlbšie do lona láskavej zeme. Poniektorí sťa šialené psy hrabali prsť holými rukami. Iní sa zvinuli do klbka a ponúkali svoje krehké chrbty úderom, lietajúcim zo všetkých strán. Všetci sa podvedome tlačili na seba, ako im prikazoval reflex, pestovaný od stvorenia sveta. Všetci, okrem Jozefa, ktorý zostal v tej haravare sám, vzpriamený a pochabo oblápajúci kmeň veľkej bielej brezy, čo stála oproti nemu. Cez praskliny brázdiace kmeň stromu presakovala hustá živica. Na kôre sa nazberali veľké perlivé slzy miazgy, ktoré sa pomaly kotúľali nadol. Strom sa vyprázdňoval práve tak ako Jozef. I jemu stekal po stehnách horúci moč. Breza sa mu po každom výbuchu zachvela pri líci a otriasla sa v jeho náručí.“
Pripravené v spolupráci s:
