Vo štvrtok ide na našich kín nový slovenský film 5. pluk – Misia Afganistan o pôsobení našich vojakov v tejto vojnou zmietanej krajine. Nakrúcanie a vôbec pobyt v týchto zónach bol nebezpečný v každej sekunde, tvrdí režisér snímky Peter Kaštíl.
Do kín tento týždeň vstupuje váš najnovší film 5. pluk – Misia Afganistan. Kto sa postaral o získanie materiálov z tejto krajiny?
Priamo v Afganistane bola možná účasť len ľudí z armádneho prostredia. Preto tam šiel ako kameraman a spoluscenárista Milan Vanga – vtedy ešte hovorca slovenských ozbrojených síl a Viktor Cicko, kameraman ministerstva obrany. Tento dvojčlenný štáb vycestoval s rotáciou 5. pluku na desať dní na severovýchod Afganistanu. Ja som ako režisér filmu celé nakrúcanie koordinoval.
Čo všetko sa podarilo nakrútiť? Zobrazuje film skutočnú drsnú realitu každodenného života misie v Afganistane?
Štáb bol po celý čas s jednotkou a zúčastnil sa takmer na všetkých akciách, ktoré sa v tom období pod velením slovenského kontingentu udiali. Takisto boli pri akciách koordinovaných s americkou jednotkou. Mimoriadne zaujímavý materiál sme však získali od samotných príslušníkov 5. pluku, z ich osobných archívov či priamo z ostrých akcií. V relatívnom bezpečí základne boli nakrúcané len výpovede jednotlivých predstaviteľov. Každá akcia vo filme je nefalšovanou realitou ostrých zásahov mimo základní na územiach ovládaných rôznymi povstaleckými skupinami, nielen Talibanom.
Stretli ste sa pri práci s nejakými obmedzeniami, čo sa týka zverejnenia nakrútených materiálov?
Po návrate z Afganistanu sme museli kompletný materiál dať na posúdenie spravodajským službám. V tejto súvislosti musím vyzdvihnúť ich korektnú spoluprácu, pretože jediný záznam, ktorý sme nemohli použiť, sa týkal taktických porád na základni. Bolo na ňom vidno vybavenie, mapy a zabezpečenie. To sme, pochopiteľne, rešpektovali. Žiaden záznam z ostrých akcií, ktorý sa nám podarilo nakrútiť alebo získať, však nepodliehal cenzúre.
Dostal sa štáb blízko k bežným Afgancom? Nemali ste obavy, či to nie sú prívrženci Talibanu?
To, či sa tvárou v tvár rozprávate s bežným Afgancom, alebo s človekom napojeným na Taliban, nikdy nezistíte, pokiaľ sa niečo nezomelie. Ľudia v tejto krajine sú vo vojne nepretržite už takmer 40 rokov. Bojovníci vedia, kedy riskovať a kedy nie. Navyše, zvyky v tomto teritóriu sú také, že vás bez problémov pozvú do svojho príbytku. Pohostia vás, sú k vám milí, a keď odchádzate a ste mimo ich obydlia, desaťročný chlapec vytiahne zo skrýše kalašnikov a bez váhania na vás vystrelí.
Navštívil štáb pri nakrúcaní aj Kábul?
Hoci je tento film venovaný dvom slovenským vojakom, ktorí zahynuli pri útoku z 27. decembra 2013 práve v Kábule, filmárska misia bola spojená s pôsobením špeciálov zo žilinského pluku len na severovýchode Afganistanu.
Zažili ste počas nakrúcania aj nejakú skutočne nebezpečnú situáciu?
Keby ste sa opýtali niektorého z vojakov, povie, že je to štandard. Ale nakrúcanie a vôbec pobyt v týchto zónach je nebezpečný v každej sekunde. Rozdiel medzi životom a smrťou je vytýčený napríklad tým, o koľko milimetrov minie alebo neminie vaše auto nástražný výbušný systém, ktorý je dokonale maskovaný pod povrchom ciest. Alebo je to o tom, či včas dokážete zareagovať na hrozbu, ktorá prichádza z monitorovacích letov. Keď však prehľadávate obydlia miestnych a hľadáte povstalcov či ukryté zbrane, tú hranicu medzi životom a smrťou predstavuje každý vchod, okno, diera v zemi, chliev pre dobytok či sklad obilia.
Dostal sa štáb do kontaktu aj priamo s povstalcami?
Keď prebiehala akcia vysoko v horách v jednej z dedín, kde naši vojaci objavili zbrane a komponenty na výrobu nástražných výbušných systémov, všetko z bezpečnej vzdialenosti monitorovali povstalci z protiľahlého kopca. Zdanlivo boli ďaleko, ale neustále museli byť na muške našich vojakov, pretože ak by čo i len na sekundu mali čas vytiahnuť RPG, vzdialenosť by bola zrazu šialene malá. A v tejto súvislosti treba dodať, že je ťažké určiť, či je nebezpečnejšie pri súčasnom výstroji a výzbroji našich chlapov v Afganistane čeliť priamemu útoku, alebo je väčšie riziko prehľadávať budovy na nepriateľskom území či viezť sa v aute po cestách územia ovládaného povstalcami.
Ako trávili slovenskí vojaci na základni Vianoce?
V rámci možností sa snažili priblížiť si naše sviatky čo najviac. Ak je čas, využívali tieto momenty na komunikáciu s rodinami. Keďže si však vojna nevyberá, často boli v pláne akcie aj na Štedrý deň.
Hrajú vo filme aj nejakí profesionálni herci?
Áno, hrajú – Táňa Pauhofová a Marek Majeský, ktorých som sa v rámci dokumentu pýtal na ich názor a pohľad na celú problematiku. Film trvá bezmála hodinu a ich výpovede, vrátane ďalších osobností slovenského spoločenského života, tvoria zhruba štyri minúty celého filmu. Napriek tomu som chcel konfrontovať názory rešpektovaných ľudí s tým, čo sa tam naozaj deje a čo môžeme vnímať prostredníctvom skutočných slovenských vojakov v tejto vojnovej zóne. Všetci vojaci, vystupujúci vo filme, sú totiž skutočnými príslušníkmi 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny.
Film má tento týždeň slovenskú premiéru. Chystáte sa ísť s ním aj do zahraničia, prípadne na festivaly?
Paradoxom je, že my sme chceli tento film nakrútiť, keď sa naskytla príležitosť. Ale nik z nás, ktorí sme sa na ňom podieľali, to nerobil s cieľom, že pôjdeme do kín. Problém totiž je, že pri takomto filme nikdy neviete, čo nakrútite, či vôbec niečo a či to bude stáť za to. Ale keď prišiel materiál priamo z bojiska a film nám v postprodukcii začal rásť pod rukami, uvedomili sme si, že to nie je bežná záležitosť. Teraz štartujeme slovenskú časť prezentácie a uvidíme, ako zareaguje publikum. V každom prípade by sme chceli zabojovať aj na niektorých festivaloch. Čo sa týka zahraničia, to by som ešte nepredbiehal.
Krátko po skončení nakrúcania došlo k útoku Talibanu, pri ktorom zahynuli aj dvaja Slováci. Poznali ste ich?
S Edom a Patrikom (Edmund Makovník a Patrik Fraštia, pozn. red.) sme nenakrúcali. Pôsobili v Kábule a náš film sa odohrával v iných dňoch a inom prostredí. To však nemení nič na tom, že to bola obrovská rana pre všetkých zúčastnených. Podobných útokov je veľmi veľa. Vo filme môže divák vidieť viacero odhodlaných príslušníkov miestnej armády a polície, ktorých naši vojaci školili a trénovali, boli s nimi v ostrých akciách. A po odchode rotácie, v ktorej sme točili, bol na základňu spáchaný útok autom plným výbušnín. Počas neho zahynulo viac ako desať týchto chlapov. Oni boli priamymi účastníkmi filmu.
Zostali ste s vojakmi v kontakte naďalej? Prídu na premiéru filmu a vytvorili sa medzi vami priateľské vzťahy?
Premiéra filmu je preto naplánovaná do Žiliny, aby sa na nej mohlo zúčastniť čo najviac chalanov z pluku. Treba povedať, že všetci tvorcovia sme im vďační za všetko. Snažili sme sa vytvoriť dielo, ktoré bude trochu búrať nezmyselné mýty o týchto ľuďoch v našej spoločnosti. Oni sú však veľmi skromní, nečakajú ovácie ani publicitu. Robia si svoju prácu a tvoria uzavretý kruh ľudí. Nemohli ani nechceli sme doň vstupovať spôsobom, ktorý by túto spoločnosť narúšal. A osobne si myslím, že ak by tam existovali nejaké veľmi priateľské väzby, neboli by sme schopní priniesť autentický a objektívny film.
Zmenila práca na filme váš pohľad na konflikt v Afganistane?
Ja som si svoj názor na problematiku konfliktu v Afganistane vytvoril. Ale ako režisérovi filmu mi neprináleží hodnotiť to. Aj tento film sme robili s tým, že každý divák si po jeho vzhliadnutí vytvorí vlastný pohľad. Buď zotrvá na pôvodnom, alebo si ho pozmení. Do toho ja už vstupovať nechcem. Jediné, čo ma mrzí, je to, keď ľudia na Slovensku tvrdia, že naši vojaci sú len žoldnieri, idú tam kvôli peniazom zabíjať, či dokonca že sú to okupanti. Najhoršie na tom je totiž to, že ľudia to tvrdia na základe informácií z médií alebo na základe toho, že niečo niekde od niekoho počuli. Neboli tam, nevedia presne, čo sa tam deje a za akých okolností, vôbec netušia, koľko tí chlapi zarábajú a čo všetko tam riskujú. To je na slovenskom vnímaní profesionálnych vojakov v porovnaní s inými krajinami podľa mňa dosť veľkou chybou.
V čom sa toto nakrúcanie najviac líšilo od vašich predchádzajúcich prác?
Z dielne produkčnej spoločnosti VANTAGE, ktorej som súčasťou od jej vzniku, vzišiel aj predchodca tohto filmu, Sám vojak v poli. Ten bol venovaný pôsobeniu našich jednotiek v Kandaháre a Tarin Kowte. To boli vojaci, ktorí nepodliehajú až takému utajeniu ako špeciáli. Preto sme nemuseli ukrývať obrazovo ich tváre a mohli sme v rámci filmu komunikovať s ich rodinami. Okrem toho však tvorím väčšinou pre televízie relácie, ktoré sú tematicky i žánrovo od tohto filmu na míle vzdialené.