Otec novej ruskej literatúry Viktor Jerofejev ich nazýva generáciou malých Montaignov. Pokolenie poetov, ktorí prišli, keď sa všetko skončilo. Títo nemusia vdychovať život socialistickému ideálu v podobe statočnej dojičky či neúnavného stachanovca ani skrývať medzi riadky posolstvá zrozumiteľné len cibrenému umu ruskej elity. Taký je Andrej Rodionov, punker Vladimir Kozlov, škandalózny Vladimir Sorokin a posledný prírastok do rodiny divokých pravnukov Leninových -- 23-ročná študentka žurnalistiky Irina Denežkinová. "Shooting star" súčasnej ruskej literatúry prezentuje svoje sexuálne vášne s rovnakou naliehavosťou ako jej rodáčky z Tatu lesbické sklony a kategorizovaná ako "divoká krv z východu" sľubuje byť komerčne úspešná -- jej prvotinu odkúpili významné západné vydavateľstvá Random House a Schuster and Simon.
Enfante terrible uverejňovala svoju prózu -- v súlade s duchom doby -- na internetovej adrese proza.ru. Odtiaľ sa prebojovala až do finále prestížnej súťaže Národný bestseller. "Chlapci, chlapci a čo sa s nimi dá robiť, láska, sex a všetko ostatné," opisuje svoje témy Jekaterinburčanka, ktorá debutovala zbierkou poviedok Daj mi! Jej príbehy sú o láske, sexe, drogách; nočnom živote mladých Rusov, ktorí v duchu amerického filmu Kids predovšetkým udržujú čulý telesný kontakt. Občas zatieni veľký flám nejaká tá tragédia, ani spisovateľka, ani čitateľ však necíti potrebu vyvodzovať z napísaného morálne posolstvo. Denežkinovej "klipové" poviedky sa dobre čítajú, cesta do hlbín ruskej duše sa však nekoná. Hrdinovia a hrdinky na hony vzdialené Nataši Rostovovej sa na zmysel života nepýtajú. Svet sa scvrkáva na mikrokosmos, kde majú miesto len kamaráti, aktuálne lásky, oddávanie sa náklonnosti a všetkoprenikajúca hudba.
"Oleg po mejdane niekam zmizol a vytriezvení basák a bubeník ho hľadali dva dni. Na tretí ho našli. Ukázalo sa, že šiel do iného mesta s nejakou babou. Meno si nepamätá. A možno si ho pamätá, ale nepovie ho. Potom sme šli celý ročník na koncert Olega a jeho kapely v nejakom zasratom klube. Všetci sa zasa strieskali. Váľali sa po kútoch."
Denežkinová vraví, že píše o tom, čo vidí okolo seba a takým jazykom, akým sa okolo nej rozpráva. Nazýva veci pravým menom, cítiť však, že poviedky písala žena, miestami sentimentálna a rozcítená.
"Šepkal mi do ucha pesničky ako básne. Svoje aj cudzie. Aj keď som sa neveľmi vyznala v dnešných rockových skupinách a všetky piesne mi pripadali, ako keby ich zložil on. A bolo mi dobre, ako v protileteckom kryte. A potom som zaspala. Aj Oleg zaspal. A tuším aj v spánku spieval ďalej."
Denežkinová rada provokuje. Aj názvom knihy. Nakoniec sa ukáže, že to, čo si vyzývavo pýta, je "len pár kvapiek slnka a studenej vody".
StoryEditor