Filmov o ponorkách existuje hneď niekoľko, sú tak o druhej svetovej (Ponorka), ako i studenej vojne (Honba na červený október). Najnovší prírastok do podmorskej filmovej rodiny s názvom K-19: Výrobca vdov patrí do tej druhej skupiny.
Ide o príbeh nakrútený na základe skutočných udalostí z roku 1961, ktoré boli predmetom utajenia až do pádu komunizmu. V čase vrcholiacej studenej vojny Rusi potrebovali zareagovať na prvú jadrovú ponorku, ktorej existenciu potvrdila ich špionážna služba. Predstava, že pri vlastných brehoch môže beztrestne operovať nepriateľské plavidlo plné jadrových rakiet, bola pre sovietske velenie oveľa neprijateľnejšia ako argumenty o neodskúšaní vlastného prototypu, a tak posádka s ponorkou musela na more. Po sérii nepriaznivých znamení (nahradenie kapitána a veliteľa reaktora tesne pred vyplávaním, tragická smrť doktora, nepodarený krst šampanským) bolo len otázkou času, kedy príde ku katastrofe. Stalo sa: 4. júla, zhodou okolností blízko základne NATO, sa poškodil jadrový reaktor a začala hroziť radiačná explózia. S vedomím potenciálnej zámienky na vojnu medzi veľmocami a nemožnosťou prijať americkú pomoc, bola posádka K-19 donútená za cenu straty vlastných životov opraviť poruchu sama. Mimochodom, práve túto ponorku po oprave prenasledovala smola naďalej (požiar).
"Našou snahou bolo zachytiť vznešenosť ich obete," povedala režisérka filmu Kathryn Bigelowová na margo námorníkov, ktorých smrť však zachránila svet od pravdepodobnej jadrovej konfrontácie. Mala ideálne podmienky: vďaka zlepšeniu rusko-amerických vzťahov sa filmári dostali do autentických priestorov v Moskve, podarilo sa zohnať vernú kópiu pôvodnej ponorky, kostyméri sa prekonali v zachovaní pôvodného interiéru, produkcia zabezpečila veľkorysé možnosti filmovania priamo na mori. Už však jej úvodné vyznanie (a predchádzajúce filmy Bod zlomu či Chladná oceľ) naznačuje, že sa sústredila hlavne na emocionálny rozmer príbehu a konflikt dvoch protikladných veliteľov. Akčnosť podčiarkuje ručná kamera a dynamická hudba, ktoré dokážu udržať diváka stále v napätí. Bigelowová vie pútavo narábať s emóciami a vtiahnuť do utrpenia námorníkov. Pátos filmu je preto v zásade celkom únosný. Profesionálne zvládnutá snímka však trpí nepochopením rozdielov v mentalite: neprekáža, že námorníci nehovoria po rusky, ale anglicky. Problémom sú naivné motívy, ako napríklad kniha Dostojevského na stole kapitána, vysvetľovanie sebaobety ako akt humanizmu namiesto poslúchnutia rozkazu, politruk na jednej strane premietajúci propagandistické filmy vzápätí zatkne kapitána, ktorý odmieta pomoc Američanov. Našinec nedokáže celkom uveriť ani Harrisonovi Fordovi v hlavnej úlohe, jeho herecká minulosť s plejádou amerických patriotov trochu prekáža.
K-19 nie je zlý film. Výšiny či presnejšie hlbiny ponoru kultovej snímky Wolfgana Petersena Ponorka z roku 1981 však nedosahuje. V súvislosti s nedávnou tragédiou ponorky Kursk je však veľmi aktuálny. A navyše aj v druhej lige sa občas hrá špičkový futbal.
StoryEditor