Na život jedného človeka je to neuveriteľný výkon - viac ako päťdesiat románov a tristo päťdesiat miliónov predaných výtlačkov kníh. Čitatelia ho milujú, literárni kritici berú na milosť a filmárom od čias Carrie a Osvietenia slušne zarába. Napriek tomu alebo práve preto sa americký spisovateľ Stephen King na verejnosti objavuje zriedkavo. A keď, tak skôr ako basový gitarista v literárnej kapele The Remainders. Po roku 1999 sa na dlhé roky vytratil úplne. Vtedy keď sa jedna z jeho pravidelných popoludňajších prechádzok premenila na scénu z jeho hororov. Kúsok od jeho letného domu v Maine ho zrazila modrá dodávka a skoro ho zabila. Až teraz sa prvýkrát vydal na oficiálnu návštevu Európy.
Pozvanie na tlačovú konferenciu so Stephenom Kingom v Paríži som najskôr považovala za ďalší z osvedčených PR lstí. Veľkým písmom pozývate na Stretnutie so Stephenom Kingom a malinkým písmom dodáte, že páni Múdry a Premúdrelý tam budú dekonštruovať falošnú katarziu konzumenta hororových textov v kontexte mentálnej farmakológie. Ale tentoraz to bolo inak. Patrím medzi čitateľov, ktorí romány Stephena Kinga prežívajú, a tak som zajasala, keď mi prišlo potvrdenie účasti od Kingovej agentky. Len ma trochu zamrazilo, keď som sa dočítala, že sa nás so Stephenom stretne minimálne 150 novinárov: "Bude nemožné, aby sme vám miesta rezervovali dopredu, preto si Európsko - americký tlačový klub musí vystačiť s pravidlom: kto skôr príde, ten skôr melie..."
Plachý spisovateľ
Všade chodím neskoro, ale do onej konferenčnej miestnosti s vydýchaným vzduchom kúsok od Víťazného oblúka dobieham s hodinovým predstihom - a najlepšie miesta sú už dávno preč. Teda až na pár VIP sedačiek v prvých troch radoch s ceduľkou Réserve. Usadené kolegyne zvierajú kolenami posledný Kingov román Doktor Spánok a škodoradostne ma pozorujú. Čo by sa asi tak stalo, keby som sa tam proste hodila do prvého radu a akoby nič prehodila nohu cez nohu? Lenže v tejto miestnosti je už kingovská telepatia evidentne zapnutá: moje úmysly okamžite vycíti drobná organizátorka a vyštekne na mňa: "Z akej krajiny prichádzate?" A je to v háji, Česko je malé a v Európe pôsobí len problémy, ale vtom mi naskočí taktická lož: "Som z najväčšieho českého média." Asi som organizátorku zmiatla sebaistým tónom alebo si Čechy s niečím pomýlila - ukazuje na tretí rad. Hlavne nesmiem dať najavo veľa nadšenia. Takže teraz sa zase škodoradostne usmievam ja. Ďalšiu hodinu sa okolo mňa googluje, čatuje, podčiarkuje v knihe a vymýšľajú čo najoriginálnejšie otázky.
Stephen King vbehne do miestnosti ako boxer do ringu. Za svojimi sekundantmi zo CNN a francúzskej televízie nie je na chvíľu vidieť. Keď sa posadí za pultík a usrkne si Colu Light, tak je to ten známy muž z knižných obálok, len neskrýva bradu za golier koženej bundy a do tváre mu padá šedivé rockerské háro.
"Mr. King, please!"
Prichádza búrka bleskov, clony fotoaparátov cvakajú a King nervózne prižmuruje oči, ako by sa modlil, aby mal toto všetko čo najrýchlejšie za sebou. To Dan Brown, ktorý má vo svetovej literatúre v popularite rovnakú váhu, sa nedávno vo Florencii správal úplne inak. Hral nám v božskom paláci na piano, dával nám hádanky a rozdával jeden autogram za druhým. Stephen King v sebe očividne obchodníka nemá.
Neviem, čo ma to pochytilo, ale aj ja som podriadená davovej psychóze a hrniem sa s mobilom k pódiu, aby som cez hlavy malých francúzskych fotografov ulovila aspoň šmuhu Kingovej tváre. Mám šťastie, fotograf podo mnou zakričí "Mr.King, please!" a Mr. King sa vydesene pozrie priamo na mňa. Zazriem unavenú tvár a pár jaziev. Nevisí mu pravý kútik úst trošku k strane? A sú to všetko následky zrážky s modrou dodávkou alebo si to len vsugerujem? King ju opísal majstrovsky v mojej obľúbenej knihe "O písaní". Istý Bryan Smith si raz popoludní ide kúpiť pár tyčiniek Mars a vzadu vezie svojho rotvajlera Guľku, ktorý sa začne vrhať do prenosnej chladničky s mäsom. Smith sa otočí, bojuje s ním o mäso a vôbec si nevšimne, že vpredu na krajnici naberá slávneho spisovateľa. Keď ním hodí prudký náraz, myslí si, že nabúral do jeleňa, ale vtom zahliadne na prednom sedadle niečie skrvavené okuliare... Tie okuliare, už s novými obrúčkami, nosí Stephen King dodnes. Zrejme ich má na sebe aj tu v Paríži, keď sa od nás odvracia za ďalším výkrikom "Mr. King, here! Here, please! Mr. King..." A máte ešte tie problémy s alkoholom? Muž zo CNN, ktorý Kinga uvádza, je vecný: "Toto bude najkratší úvod na svete, pretože keby ste nevedeli, kto Stephen King je, tak by ste tu neboli."
A ďalej už hovorí len sám spisovateľ: "V supermarkete na Floride ma oslovila jedna starenka sa skoliózou. Tlačila pred sebou nákupný vozík a hovorí: Vy ste Stephen King a píšete tie horory, áno? Ja horory nemám rada. Mám rada knihy, ktoré povznášajú. Ako napríklad Vykúpenie z väznice Shawshank. A ja jej hovorím: Ale pani, to je tiež odo mňa! A ona na to: Tak to teda nie je." Na rozdiel od floridských supermarketov má náš rozhovor pevné pravidlá. Organizátori nám v dvojstránkovej inštruktáži určili okruh povolených tém, na ktoré sa máme pýtať. Je to predovšetkým Kingov posledný román Doktor Spánok, čo je pokračovanie jeho bestselleru Osvietenie, ďalej kniha Dallas 63 o atentáte na Johna Kennedyho, a keď ostane čas, tak možno zvládneme aj román Pod Kupolou.
Ja som samozrejme najviac zvedavá na osobné veci, takže horúčkovito premýšľam, ako elegantne tieto pravidlá porušiť. Trápiť sa tým nemusím dlho. Hneď prvá otázka od belgického televízneho reportéra zmetie všetky mantinely: "Pán King, som váš obrovský dlhoročný fanúšik. Keď ste písal román Osvietenie a mali ste problémy s alkoholom, tak bol alkohol hlavnou postavou vašej knihy. Teraz v pokračovaní románu Doktor Spánok je tiež hlavnou postavou alkohol. Ale pozerám, že teraz pijete skôr ľahkú Coca-Colu ako Budvar. Píše sa vám o alkohole lepšie triezvemu - alebo pod jeho vplyvom? A máte ešte nejaké problémy s alkoholom?" Z publika zaznie nervózny smiech a ja čakám, ako Stephen King otázku na telo zostrelí. Ale on si usrkne z Coly Light a ide: "Keď som písal Osvietenie, pil som dosť. Ak som bol alkoholik alebo nebol, to posudzovať nebudem. Ale tému alkohol poznám dobre. Avšak hnacím motorom Doktora Spánku alkohol nebol. Chcel som sa prepojiť s postavou malého chlapca z Osvietenia, Dannym Torranceom. A vzhľadom k tomu, že alkoholizmus sa odovzdáva v rodinách, tak som chcel zistiť, či si s tým syn poradí lepšie ako jeho otec."
Ďalšiu otázku číta z nejakého ťaháku moderátor: "Je pravda, že vás k najslávnejšej knihe Osvietenie inšpirovali strašidelné zážitky v hoteli Stanley?" "To je totálna hovadina. Aké strašidelné zážitky?" neveriacky potriasa hlavou King. "Vtedy sme s manželkou štyri roky nemali voľno, žili sme v Colorade, dve malé deti, nepísal som vtedy nič zvláštne. Manželkina sestra nám navrhla, že nám deti postráži, nech si vezmeme víkend len tak pre seba. Tak sme vzali auto a odišli do hotela Stanley. A prišli sme tam práve v čase, keď všetci už odišli a my sme tam boli jediní hostia. Vonku fičal vietor, v obrovskej jedálni boli všetky stoličky na stoloch a my sme jedli fantastickú večeru úplne sami. Manželka potom odišla na izbu a ja som v tej jedálni ešte zostal, aby som nasal tú prízračnú atmosféru. Keď som sa vrátil za manželkou, tak som mal v hlave celý román."
King sa na nás usmieva, občas si premasíruje svoje dlhé prsty, ale zároveň je jasné, že ako rafinovaný rozprávač si toho necháva dosť pre seba. Na druhej strane dobre vie, ako pracovať so sugesciou. Napríklad keď sa len tak mimochodom zmieni, že postava šialeného Jacka Torrancea z Osvietenia bola čiastočne autobiografická...
Boj o žezlo
Tú dobu sa už dobrých pätnásť minút hlásim o mikrofón. Je vzácny ako kráľovské žezlo. Prvý rad význačných VIP-ákov ešte neopustil. Už to vzdávam, keď si všimnem, že na mňa z boku od konca radu gestikuluje organizátorka. Nadšene sa chytám mikrofónu, ale ona mi s ním na poslednú chvíľu ucukne. "Z ktorej krajiny pochádzate?" šepká, zatiaľ čo Stephen King práve odpovedá na otázku, či si pri písaní svojich kníh stále ešte púšťa heavy metal. Už dávno nie, teraz už má najradšej ticho. "Česká republika, Praha, Praha, Československo," skúšam všetky možnosti a som konečne odmenená žezlom. "Keby vám nevadilo si trochu zašpekulovať, Mr. King," zrevem príliš hlasno do mikrofónu," čo by sa asi stalo, keby rukopis vašej prvej knihy Carrie vtedy vaša žena nezachránila z odpadkového koša?" Tá otázka ma napadla, keď som sa dočítala o dramatickom okamihu v Kingovom živote. Začiatkom sedemdesiatych rokov, kedy Stephena Kinga poznali len študenti, ktorých učil angličtinu na strednej škole a čitatelia pánskych časopisov, ktorým predával svoje poviedky, aby mal na nájom, sa pustil do písania románu. Bol to príbeh škaredej Carrie White a King z neho napísal len prvé tri stránky. Potom sa ho zmocnil pocit, že o dievčenských pocitoch a problémoch vlastne nič nevie, a tak papiere skrčil a vyhodil do koša. Tam ich našla jeho manželka Tabby a presvedčila ho, že musí Carrie napísať. "Bola to veľmi šťastná náhoda," usmeje sa King. "Neviem, čo by sa stalo, keby manželka tie papiere nevytiahla a neoprášila z nich ten prach z cigariet. Tri mesiace predtým, ako mala Carrie vyjsť, mi zrazu zavolal editor z vydavateľstva Doubleday. Hovorí, že predali paperbackové práva za 400-tisíc dolárov. Myslel som, že som prepočul. Pardon, hovorili ste 40-tisíc? Nie, 400-tisíc dolárov. Musel som sa na to posadiť. Vtedy sme žili ako štvorčlenná rodina zo šesť a pol tisíc dolárov ročne."
A potom rozpráva ďalej, ako vybehol, že svojej žene kúpi darček za to, že Carrie zachránila, lenže ten deň bola nedeľa a otvorené mali len v drogérii, tak sa musela uspokojiť s fénom. Stačil bohato - Tabby aj Stephen sa potom nad ním a nad šťastnou správou dojatím rozplakali. Dnes je Carrie súčasťou americkej kultúry, dočkala sa niekoľkých filmových verzií i muzikálu. "No tomu poslednému remaku," King trochu povytiahne obočie nad najnovšou verziou jeho príbehu," sa v amerických kinách moc nedarí."
Ako by som umrieť nechcel
Čas tlačovej konferencie sa kráti a úmerne tomu sú aj Kingove odpovede. Miesto historiek často nastupujú bonmoty. Chcel by po nevalnom úspechu svojho filmu Maximum Overdrive, ktorý režíroval ešte niekedy niečo natočiť? "Možno, tentoraz ale triezvy." Zároveň King konštatuje, že čím je človek starší, tým ťažšie je ho vydesiť nejakým románom. "Možno aj preto, že tie ozajstné horory už prežívame v skutočnosti. Čoho sa teraz bojím najviac? Demencie a Alzheimera," hovorí a zrazu pôsobí neisto a zraniteľne. "Človek už nemá toľko nápadov, ako keď som mal tridsať, vtedy mi s nimi hlava doslova vybuchovala." Žezlo práve drží muž zo CNN: "Ste majster v hororových zápletkách. Je nejaká smrť, ktorú by ste si sám pre seba rozhodne nenaplánoval?" King si odpoveď chvíľu premýšľa. "No, či by som nejako umrieť rozhodne nechcel, tak by to bolo teraz tu pred vami. Že by som tu naživo dostal infarkt..." Vzápätí sa však rozjasní a smečuje: "Pravdaže keby ten infarkt predo mnou dostal niekto z vás, tak to by bol pre mňa literárny materiál!"
Takže všetci máme jedinečnú šancu nechať sa zvečniť najpredávanejším spisovateľom sveta, ale nikto ju nevyužíva. Tlačovka končí, organizátorka balí žezlo a ja vyrážam na cintorín Pére Lachaise. Možno tam na majstra narazím a "ukecám" ho na exkluzívne interview. Vraj sa tam chystá pobozkať hroby Oscara Wilda a Jima Morrisona. "Som autor hororov. Kam inam by som v Paríži chodil ako na cintorín?!"
Alice Horáčková, idnes.cz