Filmový festival Crossing Europe v Linzi, ktorý skončil tento týždeň, je už tradične známy ako stretávanie východoeurópskej a západoeurópskej kultúry. Je tu najväčší záujem o filmy, o ktoré v krajinách, kde vznikli, veľký záujem nebýva. Len trochu odbočím - ako je to so slovensko-českým filmom Deti? Na Slovensku má film zatiaľ 3-tisíc divákov, ale pred niekoľkými dňami dostal tri hlavné ceny festivalu v Pekingu - festivalu s prísnou výberovou komisiou a prísnymi porotcami. Ani slovensko-český film Koza možno nebude mať oslnivé výsledky v kinách, pritom zbiera jednu medzinárodnú cenu za druhou, teraz na na festivale GoEast vo Wiesbadene. Chuť divákov na filmových festivaloch je jednoducho úplne iná ako záujem mainstreamového publika. Festival znesie trpké aj temné témy lepšie ako multiplexové kino.
Fotodokumentáciu z festivalu nájdete tu.
Diváci si obľúbili politický film
V Linzi získal cenu divákov hraný moldavský film Aký nádherný svet (Ce Lume Minunata). Teda film z filmársky takmer neznámej krajiny. Odohráva sa počas nepokojov v Moldavsku v apríli 2009. Moldavský študent Petru, ktorý študuje toho času v Bostone, sa na chvíľu vracia domov do Kišineva a ide si ku kamarátovi požičať počítačový monitor, aby sa mohol cez skype porozprávať so svojou priateľkou v Amerike. Cestou (to už demonštranti vnikli do parlamentu a polícia ich začala prenasledovať) Petra odchytí hliadka polície, odvlečie ho a obviní, že rabovali v parlamente a monitor tam ukradol. Nič mu nepomôže. Je vypočúvaný v povestnej pivnici policajného prezídia v Kišiňove a nakoniec, zbitého a na pokraji smrti, ho policajti v civile odvezú za hranice z mesta a vyhodia z auta.
Režisér Anatol Durbale (Študoval v Moskve) pri diskusii s divákmi povedal, že napätie medzi proeurópskym a proruskými silami v postsovietskych krajinách je v súčasnej dobe oveľa silnejšie ako za moldavských nepokojov. "Nikto nevie odhadnúť, ako to bude ďalej, ale situácia je veľmi nebezpečná," povedal. "Ale som presvedčený, že film by mal vedieť niečo povedať o nás, o svete, v ktorom žijeme. "Na film o moldavských nepokojoch sa diváci doma v Moldavsku príliš netlačia. Majú svojich starostí dosť. Diváci na festivaloch ale hľadajú alternatívne filmy a alternatívne témy. A tak sa mohlo stať, že politický film o neznámej krajine "medzi Černobyľom a Drakulom" mohol získať srdce divákov.
Láskavý bezdomovec
Dôležitou témou tohtoročného festivalu bolo, ako žiť na okraji civilizácie, bez vymožeností konzumnej spoločnosti. Prvým z týchto prorokov antikonzumismu sa stal bieloruský maliar a bezdomovec Valerij Liaškevič vo filme Križovatky (Perekrestok). Je to človek, ktorý žije už dvadsať rokov na ulici, ale zachováva pritom noblesu. Pôsobí slušne, až bezbranne. Tridsaťtriročná bieloruská režisérka Anastasia Mirošničenko na svojom prvom dokumentárnom filme o maliarovi bezdomovci pracovala niekoľko rokov. Financovala ho zo svojich našetrených peňazí, neskôr našla švédskeho koproducenta, ktorého materiál zaujal. Liaškevič pochádza z Gomelu, študoval v Petrohrade, ale nikdy sa neuchytil lepšie ako vrátnik. Maľuje jednak koláže, jednak politicky orientované maľby. Sám seba nazýva Symbolist. Maliarske potreby a jedlo skladuje na stanici v meste Gomel v zamykacom boxe. V lete spí na lavičke, v zime pod dekami pod mostom. "Môj najväčší nepriateľ je dážď," hovorí. Za dažďa nemôže usušiť bielizeň, ktorú perie v rieke, vystavovať maľby v parku ani spať na lavičke. Lavička v parku je totiž bezpečnejšie miesto než most.
Najlepšia časť filmu je o tom, ako Liaškevič predáva maľby okoloidúcim. Rozvešia ich na šnúre na peších zónach alebo na okraji parku. Okoloidúci sa zastavujú, tu a tam chce niekto niečo kúpiť. Cena je približne sedem eur za jednu maľbu. Maliar však presviedča tých, ktorí chcú dať viac, aby si to rozmysleli. Je to človek, ktorému slovo trh hovorí veľmi málo. V lete sa vracia do Petrohradu, kde zarobí pomerne slušné peniaze medzi rôznymi vystavovateľmi a predajcami na bulváre, pretože Rusi sú umeniamilovní alebo tak chcú vyzerať. Niekoho maľby skutočne zaujali, niekto mu chce len pomôcť. Tím, ktorý na filme pracoval, založil dokonca konto, s ktorého pomocou chce maliarovi nájsť bývanie.
Liaškevič ale predsa len trochu svetskej slávy zažil. Nedávno mal výstavu v Národnom múzeu v Minsku. Jeho túžba po pozemských radostiach, sláve a peniazoch je ale minimálna. Svet vysvetľuje ako nekončiaci boj protikladov a on sám chce byť protikladom k svetu konzumizmu.
Z Linzu Radovan Holub,
programový spolupracovník MFF Bratislava