Stopy vedú do najvyšších kruhov. Sú tu Prízraky od Jo Nesba

Jo Nesbo je kráľom škandinávskej detektívky, čo dokazuje každou novou knihou. Vo svete milióny predaných výtlačkov a na chuť mu prišli aj desaťtisíce Slovákov. Jedným z hitov tohto leta je novinka Prízraky, ktoré podľa Amazonu patria k tomu najlepšiemu.

Inšpektor Harry Hole sa po troch rokoch strávených v Hong Kongu vracia do Nórska. Žiada bývalého policajného nadriadeného, aby mu umožnil vyšetriť takmer uzavretý prípad vraždy. Dostane povolenie navštíviť vo väzení údajného vraha, 18-ročného chlapca, s ktorým ho však spája vlastná minulosť. Ide o Olega, syna jeho životnej lásky Rachel. Podľa nej ho dokáže zachrániť jedine Harry Hole.

Harry sa púšťa do vyšetrovania vraždy, ktorá spočiatku nesie typické znaky násilia z drogového prostredia, ale rozrastie sa do rozmerov, o ktorých sa mu ani nesnívalo. Väčšina stôp totiž vedie do vyšších kruhov, a inšpektor sa takisto stáva nepohodlnou osobou, ktorú treba bezpodmienečne odstrániť.

HNonline vám prinášajú úryvok z novinky PRÍZRAKY od Jo Nesba:

1. kapitola

To pišťanie jej trhalo srdce. Prenikalo zvukmi večerného Osla ako zvukový šíp, prehlušovalo ustavičný hukot motorov áut za oknom, vzdialenú policajnú sirénu, ktorej tón stúpal a klesal, kostolné zvony, čo práve začali biť. Za jedlom sa vydávala vždy takto večer a potom krátko pred východom slnka. Privoňala k špinavému linoleu na kuchynskej podlahe. Pachy bleskovo zadelila do troch kategórií: jedlé, nebezpečné a nedôležité na prežitie. Kyslý zápach cigaretového popola. Sladká cukrová chuť krvi na chumáči vaty. Horký závan piva na vrchnáku fľaše značky Ringnes. Plynové molekuly síry, čpavku a oxidu uhličitého stúpali z prázdnej kovovej nábojnice s priestorom na olovenú guľku deväťmilimetrového kalibru. Volali ju Malakov podľa pištole, do ktorej bola určená. Dym z ešte nevyhasnutého ohorku so žltým filtrom a čiernym papierikom so symbolom ruského dvojhlavého orla. Tabak sa dá jesť. A ďalej: závan alkoholu, kože, mastnoty a asfaltu. Topánka. Privoňala k nej. A usúdila, že nie je tak ľahko stráviteľná ako bunda v skrini, páchnuca benzínom a mŕtvym zvieraťom, z ktorého bola ušitá. Mozog hlodavca sa sústredil na to, ako zdolať prekážku, čo mu leží v ceste. Z oboch strán skúšal pretlačiť svoje telo, dlhé dvadsaťpäť centimetrov a vážiace pol kilogramu, no márne. Prekážka ležala na boku, chrbtom pritlačeným k stene zakrývala dieru, čo viedla k hniezdu, kde sa jej osem čerstvo narodených slepých mláďat zúfalo dožadovalo mlieka. Hora mäsa páchla soľou, potom a krvou. Bol to človek. Ešte živý, lebo jej citlivé uši v hladnom pišťaní mláďat zachytávali slabý tlkot srdca.
Bála sa, no nemala na výber. Povinnosť nakŕmiť mláďatá bola nadradená všetkým hrozbám, všetkej námahe, všetkým ostatným inštinktom. A tak vetrila a čakala na riešenie.

Kostolné zvony bili do taktu s údermi srdca. Jeden úder, dva. Tri, štyri...
Vycerila hryzáky.

Júl. Doriti. V júli by človek ozaj nemal zomrieť. Skutočne počujem kostolné zvony, alebo bol v tých prekliatych guľkách halucinogén? Okej, takže tu sa to končí. Tu, alebo tam. Teraz, alebo neskôr. Ale naozaj som si zaslúžil zomrieť v júli? Sprevádzaný vtáčím štebotom, štrnganím fľašiek, smiechom od rieky a neskutočnou letnou pohodou za oknom? Zaslúžil som si ležať na dlážke v nakazenom narkomanskom brlohu s dierou v tele, z ktorej vyteká život, sekundy a útržky obrazov, čo ma sem priviedli? Všetky malé a veľké okamihy, celá kopa náhod a udalostí, čo som si vyberal, alebo ku mne prišli. Som to ja? Je to všetko? Je toto môj život? Mal som plány, však? A teraz sa zmenili na vrece prachu, vtip bez pointy, taký krátky, že by som ho stihol dopovedať skôr, ako prestanú odbíjať tie pekelné zvony. Ach, prekliate plameňomety! Nikto mi nepovedal, že smrť tak bolí. Si tam, otec? Neodchádzaj, teraz nie. Vypočuj si môj vtip: Volám sa Gusto. Mám devätnásť rokov. Bol si zlý chlap, pretiahol si zlú ženu a o deväť mesiacov som z nej vypadol ja. Odviedli ma k adoptívnym rodičom, skôr ako som stihol zakričať tato. Kričal som vždy, keď sa dalo. A oni ma vtedy len tesnejšie zabalili do dusivej deky a pýtali sa ma, čo mi je. Chcem zmrzlinu? To vážne? Vôbec nechápali, že takých ako ja treba na mieste zastreliť, vykynožiť ako škodnú zver, lebo šírime nákazu, úpadok a pri náznaku šance sa množíme ako potkany. Môžu si za to sami. Ale aj oni niečo chcú. Každý niečo chce. Keď som mal trinásť, videl som to v očiach svojej adoptívnej mamy prvý raz.

„Gusto, si krásny chlapec,“ povedala. Vošla do kúpeľne. Nechal som dvere pootvorené a nepustil som sprchu, aby som ju neodradil. Stála tam o sekundu dlhšie, než mala. Musel som sa smiať, lebo už som vedel. Otec, toto je môj talent. Vidím, čo ľudia chcú. Zdedil som to po tebe? Keď odišla, zadíval som sa na seba do zrkadla. Nebola prvá, čo mi povedala, že som krásny. Dospieval som rýchlejšie než ostatní chlapci. Bol som vysoký, štíhly, už v tom veku plecnatý a svalnatý. Čierne vlasy sa mi ligotali, odrážalo sa v nich svetlo. Výrazné lícne kosti. Široká rovná brada. Veľké vyzývavé ústa s dievčenskými perami. Hnedá hladká pokožka. Tmavé, takmer čierne oči. Spolužiak ma nazval hnedým potkanom. Nevolal sa Didrik? Chodil na klavír. Mal som pätnásť, keď zakričal na celú triedu. „Hnedý potkan ani nevie poriadne čítať!“

Smial som sa. Presne som vedel, prečo to povedal. O čo mu ide. Kamila, dievča, do ktorého bol tajne zamilovaný, celkom neskrývane ľúbila mňa. Na večierku mi dovolila vyskúšať, čo skrýva pod svetrom. Nebolo toho veľa. Pochválil som sa pred niekoľkými spolužiakmi, donieslo sa to Didrikovi, ktorý sa ma rozhodol šikanovať. Niežeby mi záležalo na pomste, no šikanovať sa nemá. A tak som išiel za Tutuom z motorkárskeho gangu. Už na škole som pre nich díloval hašiš. Vysvetlil som im, že ak mám pracovať v pokoji, potrebujem rešpekt ostatných. Tutu mi sľúbil, že sa o Didrika postará. Didrik neskôr odmietal prezradiť, ako sa mu podarilo strčiť dva prsty za horné pánty dverí chlapčenských záchodov. Nikdy ma však už nenazval hnedým potkanom. A – správne – ani sa nikdy nestal klaviristom. Bože, to muselo bolieť! Nie, otec, nepotrebujem útechu, potrebujem dávku. Poslednú dávku a sľubujem, že celkom potichučky odídem zo sveta. Zasa znejú zvony. Otec? Si tam?

2. kapitola

Už sa schyľovalo k polnoci, keď lietadlo s číslom letu SK-459 z Bangkoku na letisku Gardermoen v Osle odbočilo k príletovej bráne štyridsaťšesť. Kapitán Tord Schultz stlačil brzdu, a keď Airbus 340 celkom zastal, vypol prívod benzínu. Kovové hvízdanie motorov sa postupne zmenilo na veselé mrmlanie, potom celkom stíchlo. Tord Schultz si automaticky zapamätal presný čas. Tri minúty a štyridsať sekúnd od chvíle, keď sa kolesá dotkli pristávacej dráhy, dvanásť minút pred plánovaným pristátím. Spolu s druhým kapitánom rýchlo vybavili všetky formality. Lietadlo tu zostane stáť cez noc. Aj s nákladom. Otvoril fascikel. September 2011. V Bangkoku ešte zúri obdobie dažďov. Mesto sa dusí vo vlhkej horúčave. Túžil po prvých chladných jesenných večeroch. Oslo v septembri. Najlepšie miesto na zemi. Vyplnil riadok s údajom o zvyšnom palive. Prekliata byrokracia. Občas im to musel zdôvodňovať. Napríklad po letoch z Amsterdamu alebo z Madridu, keď letel rýchlejšie, než bolo ekonomicky výhodné, a spálil tisícky korún zbytočne, len aby stihol, čo treba. Vtedy si ho šéf zavolal na koberec.
„Kam si sa ponáhľal?“ zaručal. „Nemal si na palube nikoho s nadväzným letom!“

„Sme najpresnejšia letecká spoločnosť na svete,“ so sklonenou hlavou odcitoval reklamný slogan.
„Chceš povedať, že sme letecká spoločnosť, čo je najviac na mizine! Lepšie vysvetlenie nemáš?“
Tord Schultz mykol plecom. Nemohol mu predsa povedať pravdu, že sa ponáhľal kvôli sebe. Kvôli letu, ktorý mal pilotovať do Bergenu, Trondheimu či Stavangeru. A veľmi mu záležalo na tom, aby v kabíne sedel on a nie iný pilot.
Bol pristarý na to, aby ho vyhodili. A tak mu len nadávali. Vyhýbal sa vážnym chybám, odbory sa oňho starali a do chvíle, keď dovŕši dve päťky, päťdesiatpäť rokov a odíde na dôchodok, mu nezostávalo veľa. Tord Schultz si vzdychol. Nezostáva mu veľa času na to, aby sa zabezpečil na starobu a neskončil celkom na mizine.
Podpísal správu, vstal a vyšiel z kokpitu, aby cestujúcim ukázal dva rady svojich bielych zubov na opálenej tvári. Ten úsmev ich presviedčal, že je stelesnená bezpečnosť. Pilot. Povolanie, ktoré ho kedysi v očiach ľudí radilo o stupienok vyššie. Vtedy naňho ľudia, ženy aj muži, mladí aj starí ihneď hľadeli inak a obdivovali jeho charizmu, nonšalantný chlapčenský šarm, ale aj chladnú precíznosť a rozhodnosť, prenikavý intelekt a odvahu, čo sa prieči fyzikálnym zákonom a vrodenému strachu človeka. Tie časy sú však dávno preč. Teraz ho vnímajú rovnako ako šoféra autobusu, pýtajú sa ho na najlacnejšie letenky do Las Palmas a prečo majú pri letoch Lufthansou viac miesta na nohy.
Doriti. Doriti so všetkými.

Tord Schultz sa postavil k východu vedľa letušiek, vystrel chrbát, usmial sa a širokou texaskou američtinou, akú ich učili na škole v Shepparde, niekoľkokrát zopakoval svoje welcome back, miss. Občas mu niekto opätoval úsmev. Kedysi mu táto chvíľa a úsmev stačili, aby si dohodol rande. Od Kapského Mesta až po Altu v severnom Nórsku. Ženy. Problém. A riešenie. Ženy. Ďalšie ženy. Nové ženy. A teraz? Vlasy mu ustupovali pod čiapku, na mieru šitá uniforma zvýrazňovala široké plecia. Práve v širokých pleciach hľadal vinníka, prečo ho v leteckej škole nezobrali medzi pilotov stíhačiek a posadili do nákladného lietadla Hercules, tučnej kobyly oblohy. Doma všetkým tvrdil, že bol o pár centimetrov vyšší a kokpity starfighterov, stíhačiek F-5 a F-16 vyrábajú pre trpaslíkov. V skutočnosti sa však len nepresadil v konkurencii. Telo mal tak akurát. Vždy bolo také. A práve o to ešte neprišiel. Na rozdiel od manželstiev. Rodiny. Priateľov. Ako sa to stalo? Kde bol, keď sa to dialo? Zrejme v hotelovej izbe v Kapskom Meste, alebo v Alte s kokaínom v nose, aby tak kompenzoval drinky z barov zabíjajúce potenciu, s vtákom zapichnutým do nejakej baby, aby tak kompenzoval všetko, čím nebol a nikdy sa nestane. Not-welcome-back-Miss.
Pohľad sa mu zastavil pri mužovi, ktorý sa k nemu blížil pomedzi sedadlá. Kráčal so sklonenou hlavou, no aj tak prevyšoval ostatných. Bol štíhly a plecnatý ako Schultz. Krátke svetlé vlasy mu odstávali na všetky strany. Zrejme bol trochu mladší, vyzeral ako Nór, no nie ako turista vracajúci sa z dovolenky, skôr expat s matnou hnedou pokožkou, typickou pre bielych, čo sa dlho zdržujú v juhovýchodnej Ázii. Hnedý ľanový oblek, nepochybne šitý na mieru, budil dojem kvality a dôležitosti. Možno obchodník. No veľmi sa mu nedarí, cestoval ekonomickou triedou. Schultza však neupútal ani oblek, ani mužova výška. Od ľavého kútika úst až k uchu sa mu tiahla jazva v tvare kosáka. Škaredá a neskutočne dramatická.

„See you.“
Schultz sa strhol, no nestihol opätovať pozdrav. Muž bol už v chodbe, vedúcej z lietadla. Mal drsný, zachrípnutý hlas, červené oči svedčili o tom, že sa zobudil tesne pred pristátím.
Lietadlo sa vyprázdnilo. Na pristávacej ploche už zastal mikrobus s upratovacou čatou. Posádka vystupovala z lietadla. Schultz si všimol, že ako prvý z mikrobusu vyskočil malý Rus v žltej reflexnej veste s logom Solox a vybehol po schodoch.
See you.

Schultzov mozog si opakoval tie slová, keď kráčal chodbičkou k služobnej miestnosti.
„Nemal si aj tašku?“ spýtala sa letuška s pohľadom upretým na Tordov kufor Samsonite. Nepamätal si jej meno. Mia? Maja? Niekedy v minulom storočí ju pretiahol počas medzipristátia kdesi v Ázii. Alebo sa mýli?
„Nie,“ odvetil Schultz.

See you. V zmysle uvidíme sa? Alebo v zmysle vidím, že na mňa hľadíš?
Prešli okolo nízkej steny pred vstupom do služobnej miestnosti, kde teoreticky mohol sedieť colník. V deväťdesiatich deviatich percentách prípadov bola stolička prázdna. A Schultza nikdy – ani raz za tridsať rokov práce v leteckej spoločnosti – nezastavili.
See you.
V zmysle vidím ťa. A vidím, kto si.
Tord Schultz rýchlo vošiel do dverí.

Sergej Ivanov ako vždy vyskočil z mikrobusu prvý a vybehol po schodíkoch do prázdneho airbusu. Vzal si do kokpitu vysávač a zamkol za sebou dvere. Natiahol si latexové rukavice až po tetovanie, odskrutkoval vrchnák vysávača, otvoril kapitánovu skrinku. Vytiahol tašku značky Samsonite, rozopol zips, odskrutkoval kovové dno a overil si, že v taške sú štyri kilové tehličky. Tašku vopchal do vysávača a natlačil ju medzi hadicu a prázdne vrecko, ktoré vysypal, skôr, ako vyrazili. Zaklapol vrchnák, odomkol dvere do kabíny a pustil vysávač. Stačilo mu na to niekoľko sekúnd.

Keď upratali lietadlo, modré vrecia s odpadkami naložili do mikrobusu a vrátili sa naspäť do služobnej miestnosti. Do zatvorenia letiska pristane už len pár letov. Ivanov sa pozrel na vedúcu zmeny Jenny. Potom na monitor s časmi odletov a príletov. Nič nemešká.
„Beriem si Bergen na dvadsaťosmičke,“ ponúkol sa Sergej. Hovoril nezameniteľným ruským prízvukom, no aspoň komunikoval po nórsky. Mnohí jeho krajania bývali v Nórsku desať rokov, a naďalej sa museli uchyľovať k angličtine. Keď však Sergeja pred dvoma rokmi priviezli do Nórska, strýko rozhodol, že sa musí naučiť jazyk. Utešoval ho tým, že možno zdedil jeho talent na cudzie reči.
„Na dvadsaťosmičke mám ľudí,“ odvetila Jenny. „Počkaj na Trondheim na dvadsaťdvojke.“
„Vezmem Bergen,“ trval na svojom Sergej. „Nick nech zoberie Trondheim.“
Jenny sa naňho pozrela. „Ako chceš, Sergej, ale nezoder sa na smrť.“

Sergej prešiel k stoličkám pri stene a sadol si. Opatrne sa oprel. Pokožku medzi lopatkami mal ešte citlivú po návšteve tetovacieho štúdia. Ako predloha mu poslúžili obrázky, ktoré mu poslal Imre, tetovač z väzenia v Tagile. Ešte ho čaká veľa práce. Sergej si spomenul na tetovania strýkových vojakov Andreja a Petra. Bledomodré pásy na koži dvoch kozákov z Altaja svedčili o dramatickom činorodom živote. Veď aj Sergej už čosi dokázal. Vraždil. Bola to len drobná vražda, no ihla a atrament ju už zachytili v podobe anjela. A možno ho čaká ďalšia vražda. Veľká vražda. Ak bude musieť urobiť, čo treba. Strýko ho vyzval, aby sa pripravil, mentálne aj fyzicky. Vraj príde nejaký muž. Nie je isté, že príde, no je to pravdepodobné.
Pravdepodobné.

Sergej Ivanov sa zadíval na dlane. Nestiahol si rukavice. Táto pracovná pomôcka sa len šťastnou náhodou postarala o to, aby na balíkoch nezanechával odtlačky prstov. Ruky sa mu však netriasli. Robili to už tak dlho, že si musel často pripomínať riziko, aby nepoľavil v ostražitosti. Veril, že bude rovnako pokojný, aj keď vykoná to, što nužno. Keď si vyslúži tetovanie, čo si už objednal. Opäť si predstavil, ako si doma v Tagile rozopína košeľu, všetci urkovia naňho hľadia a obdivujú jeho nové tetovanie. Nepotrebuje nič vysvetľovať, netreba slová. Preto ani nič nepovie. V ich pohľadoch si však prečíta, že už nie je Serjožka. Celé týždne sa po večeroch modlil, aby jeho muž konečne prišiel. A aby sa nutné stalo nutným.

Vo vysielačke zachrapčala výzva na upratanie lietadla do Bergenu.
Sergej vstal a zazíval.
V tomto kokpite to bolo ešte jednoduchšie.
Otvoriť vysávač, tašku vložiť do kapitánovej skrinky.
Keď vychádzal, pri schodíkoch už čakala posádka. Sergej Ivanov sa prinútil nedívať na kapitána, len sklopil zrak a konštatoval, že má taký istý kufrík ako Schultz. Samsonite Aspire GRT. Rovnaká červená farba. Bez malej červenej tašky, ktorá sa dá pripevniť na kufor. Nič o sebe nevedeli, nepoznali dôvody, pre ktoré sa zapojili, pozadie ani rodinu. Spájali ich len telefónne čísla neregistrovaných mobilných telefónov kúpených v Thajsku, z ktorých si v prípade nečakaných zmien mohli esemeskovať.

Sergej pochyboval, že Schultz a kapitán o sebe vedia. Andrej cielene obmedzoval ich kontakt na minimum. Preto ani Sergej nepoznal ďalší osud balíkov. Mohol iba hádať. Lebo keď pilot vnútroštátneho letu medzi Oslom a Bergenom prechádzal letiskovou halou, nečakali ho tam ani colníci, ani bezpečnostná kontrola. Pilot si vzal tašku do hotela v Bergene, kde posádka nocovala. Diskrétne zaklopanie na dvere uprostred noci – a štyri kilogramy heroínu zmenili majiteľa. Hoci nová droga violín trochu stlačila cenu heroínu, na ulici sa dávka predávala minimálne za dvestopäťdesiat korún. Gram za tisícku. A za predpokladu, že sa látka – už raz riedená – ešte zriedila, hodnota tovaru sa vyšplhala na osem miliónov. Vie počítať. Dosť na to, aby vedel, že mu neplatia dosť. Vie však aj to, že si zarobí viac, keď urobí to, čo je nutné. A za tie peniaze si kúpi v Tagile dom, nájde si pekné sibírske dievča, možno sa k nemu na starobu nasťahujú aj rodičia.
Sergej Ivanov cítil svrbenie medzi lopatkami.
Akoby sa aj pokožka tešila na pokračovanie.


Pripravené v spolupráci s: