Nemôžete večer zaspať? Prevaľujete sa v posteli? Využite tento čas na niečo, čo rozhodne nebudete ľutovať. Radio 4 označilo vlani túto knihu za najkrajšie čítanie pred spaním. A je pravdou, že takúto knihu ste ešte nečítali. MINIATURISTA je kniha mysteriózna, dojímavá a unikátna v mnohých ohľadoch. Príbeh je natoľko zamotaný, že do posledných stránok nebudete vedieť, ako sa osudy postáv skončia.
"Miniaturista je jedna z tých vzácnejších kníh. Báječne napísaná, presvedčivá, pútavá. Je magická, plná prekvapení. Je to kniha, ktorá vám pripomenie, prečo ste sa zamilovali do čítania.“
S.J.Watson (autor hitu Skôr než zaspím)
Píše sa rok 1686.
18-ročná Nella v snahe utiecť nude a chudobe vidieka prichádza do Amsterdamu za svojím novým manželom Johannesom, úspešným podnikateľom a najbohatším mužom v meste. V dohodnutom sobáši nebolo ani zrnko lásky.
Mladučká vidiečanka sa má ujať roly manželky, ale keďže Johannes je na služobnej ceste, privíta ju len jeho odmeraná sestra Marin, čierny sluha Otto a drzá slúžka. Nella sa cíti ako nepozvaný hosť a túžobne čaká na príchod svojho nového manžela. Toho stretne až na druhý deň a Nella zisťuje, že je celkom pohľadný a asi aj milý. Aj keď o dvadsať rokov starší.
No Johannes sa manželským povinnostiam vyhýba, Nelline pokusy o zblíženie ignoruje a bočí od nej.
Johannes preto v snahe odpútať Nellynu pozornosť jej venuje zvláštny svadobným dar. Dokonalú zmenšeninu ich honosného sídla. Veľkú ako skriňová vitrína. Nella si do nej objedná zariadenie od tajuplného miniaturistu a od tej chvíle sa začnú diať zvláštne veci.
Drobné výtvory do detailov kopírujú skutočný život rodiny – až desivo verne. Na Nellu je v celom dome až priveľa záhad, tajomstiev a nezrovnalostí. Aj keď si pomaličky zvyká, prispôsobuje sa čudnej famílii, stále sa cíti cudzia. A nevítaná. Preto sa ponorí do sveta miniatúrneho domčeka a postupne zisťuje, že tajomný umelec zjavne pozná životy jej členov lepšie, než oni sami. A dokonca drží ich osudy vo svojich rukách. Navyše, miniaturista neskôr začne Nelline želania plniť ešte skôr, ako o nich napíše v liste.
Zdá sa, že iba záhadný miniaturista pozná pravdu, ktorú ukrýva podivná domácnosť...
„Ďalší úžasný kúsok... Miniaturista je neuveriteľne dobre napísaný a nádherne vykreslený.“
Evening Standard
Jessie Burtonová študovala na Oxfordskej univerzite a na Centrálnej škole prednesu a drámy, kde hrala v predstaveniach Dom Bernardy z Alby, Othello, Hra a Macbeth. V apríli 2013 sa jej prvý román Miniaturista vyšiel v desiatkach krajín po celom svete.
HNonline.sk vám prináša úryvok z novinky Miniaturista:
Všetko naopak
Nella Oortmanová stojí na schodoch domu svojho novomanžela a rozpačito klope klopadlom v tvare delfína. Nikto neprichádza, hoci vie, že ju čakajú. Čas vopred dohovorili a listy odišli, papier jej matky obyčajný, tenký, v porovnaní s Brandtovým drahým pergamenom. Nie, myslí si, keď si spomína na sobáš pred mesiacom, toto nie je najlepšie privítanie. Žiadne vence, žiaden zásnubný pohár, žiadna svadobná posteľ. Nella položí na schod kufrík a vtáčiu klietku. Vie, že tu musí neskôr vyčariť domov, ale až keď sa dostane hore a nájde svoju izbu, svoj stôl.
Keď začuje smiech lodníkov od tehlovej budovy oproti, zvedavo sa obráti ku kanálu. Drobný chlapec vrazil do akejsi ženy s košíkom rýb a napoly mŕtvy haring skĺzne po širokej sukni predavačky. Jej ostrý primitívny krik sa zarýva Nelle pod kožu. “Zlodej! Zlodej!“ jačí žena. Chlapec je slepý, šmátra v prachu po haringovi, akoby to bol strieborný prívesok, no jeho obratné prsty sa nezdráhajú hmatať aj okolo. Nájde ho, so smiechom uteká po chodníku, v jednej ruke úlovok, druhú má vztýčenú a pripravenú, keby niečo.
Nella sa potichu teší a nastavuje tvár nezvykle teplému októbrovému slnku, kým ešte hreje. Táto časť Herengrachtu je známa ako Zlatý oblúk, ale dnes je široký pás vody hnedý a všedný. Domy sa črtajú nad vodou blatovej farby ako zvláštny úkaz. Kochajú sa vo vlastnom symetrickom odraze na vode, sú majestátne a nádherné ako šperky vsadené do stredu pyšného mesta. Nad ich strechami sa príroda usiluje nič nepokaziť, ale oblaky šafranovej a marhuľovej farby odrážajú iba rozmazaný obraz pokladov slávnej republiky.
Nella sa znova obráti k dverám, už trochu pootvoreným. Boli takto aj predtým? Nie si je istá. Potisne ich, nazrie do prázdna, odkiaľ sa z mramoru dvíha chlad. „Johannes Brandt!“ zvolá hlasno, trochu zmätená. Je to nejaká hra? pomyslí si. Budem tu stáť do súdneho dňa? Jej papagáj Peebo sa končekmi pierok dotýka klietky, chabé vtáčie zapišťanie zamrie na mramore. Dokonca aj tichý kanál za jej chrbtom akoby odrazu zadržal dych.
Keď sa Nella pozrie hlbšie do tmavého vnútrajška, v jednom má istotu. Niekto ju sleduje pohľadom. Pozbieraj sa, Nella Elisabeth, hovorí si a prekročí prah. Jej mladomanžel ju objíme, pobozká, alebo jej azda podá ruku, akoby uzatvárali obchod? Pri svadobnom obrade, kde bola prítomná len jej nepočetná rodina a z jeho rodiny nikto, nič také neurobil.
Aby predviedla, že aj vidiecke dievčatá majú spôsoby, zohne sa a vyzuje si topánky – jemné, kožené, samozrejme najlepšie, čo má – hoci ani nevie, čo tým chce dokázať. Dôstojnosť, vravela jej matka, ale dôstojnosť je taká nepohodlná! Hodí topánky na zem v nádeji, že niekoho vyburcuje, alebo možno odstraší. Matka vravieva, že má priveľkú predstavivosť, Nella-v-oblakoch. Topánky ležia nehybne a sklamane a ona sa cíti ako hlupaňa.
Vonku na seba volajú dve ženy. Nella sa obráti, ale cez otvorené dvere vidí len chrbát jednej, ktorá nemá nič na hlave, je zlatovlasá a vysoká, a kráča za poslednými lúčmi slnka. V ľahkom vánku sa Nelle cestou z Assendelftu uvoľnili vlasy. Znervózňuje ju, že si ich musí zastrkovať naspäť, radšej ich nechá, aby jej šteklili tvár.
„Budeme tu mať zverinec?“
Z tmy vyrazí rázny, ostrý hlas. Nella sa zamračí, že sa jej podozrenia ukázali pravdivé a nevie sa zbaviť mrazenia na chrbte. Sleduje, ako sa z tieňa vynára postava s natiahnutou rukou – ťažko povedať, či na protest alebo privítanie. Je to žena, vystretá, chudá a celá v čiernom, čepiec na hlave má naškrobený a vyžehlený, bez poškvrny biely. Ani jeden pramienok vlasov nemá uvoľnený. Okolo nej sa šíri neurčitá, zvláštna aróma muškátového orieška. Oči má sivé, pery stiahnuté. Ako dlho ma pozorovala? Peebo pri jej príchode zaškrieka.
„To je Peebo,“ ukáže naňho Nella. „Môj papagáj.“
„Vidím,“ odtuší žena a stále sa na ňu uprene pozerá. „Vlastne počujem. Dúfam, že ste nepriniesli žiadne ďalšie zvieratá.“
„Mám malého psíka, ale zostal doma…“
„Dobre. Len by v izbách robil neporiadok. Poškrabal by nábytok. Takých malých mávajú len afektovaní Francúzi a Španieli,“ pokračuje žena. „Sú rovnako frivolní ako ich majitelia.“
„A vyzerajú ako potkany,“ ozve sa hlas odkiaľsi z haly.
Žena sa zamračí, na chvíľku prižmúri oči. Nella je zaskočená, nevie, kto ešte sleduje tento rozhovor. Určite som od nej mladšia o takých desať rokov, myslí si, hoci má hladkú pleť. Keď žena prejde okolo Nelly k dverám, v jej pohyboch sa črtá určitý pôvab, je sebavedomá a suverénna. Vrhne krátky uznanlivý pohľad na pekné topánky a potom nazrie do klietky, pery má pevne zovreté. Peebo od strachu našuchorí perie.
Nella chce odpútať jej pozornosť podaním ruky, ale žena sebou pri dotyku mykne.
„Silné kosti na sedemnásť,“ poznamená žena.
„Som Nella,“ predstaví sa a odtiahne ruku. „A mám osemnásť.“
„Viem kto ste.“
„V skutočnosti sa volám Petronella. Ale doma ma každý volá…“
„To som už počula.“
„Ste tu gazdiná?“ pýta sa Nella. Z tmavej haly sa ozve pridusený chichot. Žena ho ignoruje, pozerá sa von do perleťového súmraku. „Je tu Johannes? Som jeho manželka.“ Žena stále mlčí. „Stali sme sa manželmi pred mesiacom, v Assendelfte,“ vytrvalo pokračuje Nella. Nič iné jej ani nezostáva, len tvrdošijne pokračovať.
„Brat nie je doma.“
„Váš brat?“
Z tmy sa znova ozve smiech. Žena sa pozrie Nelle do očí. „Som Marin Brandtová,“ predstaví sa, akoby Nella nechcela chápať. Marinin pohľad je možno tvrdý, ale Nella počuje, ako sa jej chveje hlas. „Nie je tu.“
„A kde je?“
Marin sa znovu pozrie na oblohu. Urobí vo vzduchu vejárovité gesto a z tmy pod schodmi sa vynoria dve postavy. „Otto,“ ukáže.
Blíži sa k nim muž; Nella prehltne, studené nohy stoja pevne na zemi.
Otto má tmavú pleť, je tmavohnedá všade, z goliera mu vyčnieva tmavohnedý krk, z rukávov tmavohnedé zápästia a ruky, celé telo bez výnimky pokrýva tmavohnedá pokožka. Vysoké lícne kosti, brada, široké obočie, každý centimeter. Takého človeka Nella ešte v živote nevidela.
Marin ju sleduje pohľadom, chce vedieť, čo urobí. Pohľad Ottových veľkých očí nenaznačuje, že by si všimol Nellin zle skrývaný úžas. Pozdraví ju kývnutím hlavy a ona sa dievčensky pokloní, hryzie si pery, až kým jej chuť krvi nepripomenie, že sa má ovládať. Jeho koža svieti ako vyleštený orech, čierne vlasy sa krútia rovno od hlavy. Sú ako obláčik mäkkej vlny, nie sú rovné a mastné, aké mávajú iní muži. „Ja…“ zašepká.
Peebo sa dá do škreku. Otto natiahne ruky, na jeho širokých dlaniach spočíva pár drevákov. „Pre vás,“ ponúkne jej ich.
Má amsterdamský prízvuk, ale prevaľuje na jazyku slová, takže sú teplejšie a šťavnatejšie. Vezme od neho dreváky, prstami sa obtrie o jeho ruku. Ťarbavo si nasunie na nohy vyvýšené topánky. Sú priveľké, ale neodváži sa namietať, aspoň jej nebude od chladného mramoru zima. Kožené remienky si upevní neskôr, hore, ak sa tam niekedy dostane, ak jej vôbec dovolia prejsť cez halu.
„Otto je sluha môjho brata,“ vysvetľuje Marin a nespúšťa z Nelly oči. „A to je Cornelia, vaša slúžka. Bude sa o vás starať.“
Cornelia predstúpi. Je trochu staršia než Nella, možno dvadsať, dvadsaťjeden, a o niečo vyššia. Cornelia jej venuje neprívetivý úškľabok, jej modré oči mieria kamsi ponad mladú nevestu, ktorej, ako vidí, sa trasú ruky. Nella sa usmieva, zvedavosť slúžky jej je nepríjemná, chcela by vysloviť nič nehovoriace slovko vďaky. Je napoly vďačná, napoly zahanbená, keď ju Marin vyruší z myšlienok.
„Dovoľte aby som vás odprevadila hore,“ ponúkne sa jej. „Asi chcete vidieť svoju izbu.“
Nella prikývne a v Corneliiných očiach zabliká veselosť. Bezstarostný škrek z klietky sa odrazí od stien a Marin mávnutím ruky naznačí Cornelii, že vták musí ísť do kuchyne.
„Ale kuchynské výpary...“ namieta Nella. Marin a Otto sa k nej obrátia. „Peebo má rád svetlo.“
Cornelia zdvihne klietku a hojdá ňou ako vedrom. „Dávaj pozor, prosím ťa,“ požiada ju Nella.
Marin zachytí Corneliin pohľad. Slúžka kráča do kuchyne sprevádzaná tenkým, ustarosteným Peebovým pišťaním.
xxx
Nellu zaskočí prepych jej novej izby. Marin však nie je spokojná. „Cornelia príliš veľa vyšívala,“ hnevá sa. „Ale dúfajme, že Johannes sa ožení len raz.“
V izbe sú vankúše s iniciálkami, nová posteľná prikrývka a dva páry nedávno kúpených závesov. „Ťažký zamat je potrebný, aby sa dnu nedostala vlhkosť z kanála,“ poučuje ju Marin. „Bola to moja izba,“ dodá, podíde k oknu a pozerá na hviezdy vychádzajúce na oblohu. Ruku položí na okenné sklo. „Je z nej lepší výhľad, preto sme ju dali vám.“
„To nie,“ protestuje Nella. „Musíte si ju nechať.“
Stoja tvárou v tvár, okolo nich množstvo všakovakých výšiviek, ľanové tkaniny sú zdobené veľkým B ako Brandtová, písmeno je okrúžené vínnymi listami a vsadené do vtáčích hniezd, vystupujúcich z kvetinových záhonov. Béčka zhltli Nelline dievčenské meno, ich brušká sú tučné a napuchnuté. Rozpačito ale s pocitom povinnosti prejde prstom po všadeprítomnej vlne, s ktorou už pociťuje duševnú spriaznenosť.
„Veľkolepé sídlo vašich assendelftských predkov je teplé a suché?“ pýta sa Marin.
„Niekedy je tam vlhko,“ pripúšťa Nella, skloní sa a upravuje si veľké, nešikovne priviazané dreváky. „Hrádze nie vždy fungujú. Ale nie je veľkolepé…“
„Naša rodina možno nemá taký starobylý rodokmeň, ale čo je to oproti teplému, dobre postavenému domu,“ preruší ju Marin. V tom má nespornú pravdu.
„Veru“
„Afkomst seyt niet. Rodokmeň nič neznamená,“ pokračuje Marin, slovo nič zdôrazní štuchnutím do vankúša. „Minulú nedeľu to povedal pastor Pellicorne, a ja som si to zapísala na predsádku Biblie. Voda nás zaleje vždy, keď si nedáme pozor. Akoby už vyčerpala túto tému, prejde na inú: „Písala nám vaša matka. Trvala na tom, že vám zaplatí cestu sem. To sme nemohli dovoliť. Poslali sme náš druhý najlepší čln. Neurazilo vás to?“
„Nie. Nie.“
„Dobre. Druhý najlepší v našom dome je ešte vždy nanovo natretý a kajutu má obtiahnutú bengálskym hodvábom. Johannes používa prvý.“
Nella uvažuje, kam asi jej manžel išiel na svojom najlepšom člne, keď sa nevrátil načas, aby ju pozdravil. Myslí na Peeba samého v kuchyni, v blízkosti ohňa a medzi panvicami. „Máte len dvoch sluhov? “ pýta sa.
„To stačí,“ odsekne Marin. „Sme obchodníci, nie povaľači. Biblia nám káže, že človek nikdy nemá vystavovať na obdiv svoje bohatstvo.“
„Nie. Pravdaže nie.“
„Totiž, ak je ešte čo obdivovať.“ Marin na ňu uprene hľadí a ona odvráti zrak. Svetlo v izbe začína slabnúť, Marin zapáli tenké sviečky. Sú lojové, lacné. Nella dúfala, že budú z voňavého včelieho vosku. Prekvapuje ju, že používajú tento nevábne páchnuci, čmudiaci variant. „Cornelia tuším vyšila vaše meno na všetko,“ prehodí Marin cez plece.
Skutočne, pomyslí si Nella a spomenie si na Corneliin zlovestný, skúmavý pohľad. Prsty bude mať celé dopichané a koho za to potrestá?
„Kedy príde Johannes, prečo tu nie je?“ pýta sa.
„Vaša matka povedala, že túžite po živote váženej manželky v Amsterdame,“ odpovie Marin. „Je to tak?“
„Áno. Ale k tomu žena potrebuje manžela.“
V mrazivom tichu, ktoré zavládne, si Nella kladie otázku, kde je Marinin manžel. Možno ho ukryla v pivnici. Potlačí neovládateľné nutkanie zasmiať sa, ale iba trochu sa usmeje a ukáže na vankúš. „Tento je krásny,“ pochváli ho. „Nemuseli ste.“
„Všetko to povyšívala Cornelia. Ja som sa toho ani nedotkla.“
„Určite to nie je pravda.“
„Svoje obrazy som zvesila. Domnievala som sa, že tieto sa vám budú páčiť viac.“ Marin ukáže na stenu, kde je olejomaľba a na nej párik loveckých vtákov visiacich na háku, samé perie a pazúry. Ďalej je na stene obraz obeseného zajaca, cena lovca. Vedľa neho je na tanieri s čínskym vzorom kopa ustríc, v pozadí je rozliaty pohár vína a misa prezretého ovocia. Na ustriciach je čosi znepokojujúce, akási vyzývavá otvorenosť. V jej starom domove rozvešala matka po stenách krajinky a scénky z Biblie. „Tento patrí bratovi,“ ukazuje Marin na vázu plnú kvetov, na pohľad veľmi ťažkých, hýriacich farbami, a na spodku rámu je pol granátového jablka.
„Ďakujem.“ Nella uvažuje, ako dlho jej bude trvať, kým ich pred spaním poobracia k stene.
„Dnes asi budete jesť tu,“ hovorí Marin. „Cestovali ste štyri hodiny.“
„Áno. Bola by som vám vďačná.“ Nelle sa chveje celé vnútro pri pohľade na zakrvavené zobáky vtákov a ich sklenené oči, čo vyvolávajú predstavu krvavého mäsa. Zrazu dostane chuť na niečo sladké. „Máte kúsok marcipánu?“
„Nie. Cukor je… cukru nespotrebujeme veľa. Chorie z neho ľudská duša.“
„Moja matka z neho vykrajovala všelijaké tvary.“ V komore bol vždy marcipán, jediný pôžitok, ktorý pani Oortmanová dožičila svojmu manželovi. Morské panny, lode a náhrdelníky zo sladkej pochúťky. Mandľové cesto sa rozpúšťalo na jazyku. Už viac nepatrím matke, myslí si Nella. Jedného dňa budem ja vaľkať a vykrajovať cukrové figúrky pre iné dolepené rúčky, pre hlásky, čo budú drankať dobroty.
„Poviem Cornelii, aby doniesla herenbrood a goudu,“ vytrhne Marin Nellu z myšlienok. „A pohár rýnskeho.“
„Ďakujem. Neviete, kedy príde Johannes?“
Marin vtiahne nosom vzduch. „Čo je to za vôňu?“
Nelle inštinktívne vystrelia ruky ku kľúčnej kosti. „To ja?“
„To vy?“
„Mama mi kúpila parfum. Ľaliový olej. To ste zacítili?“
„To,“ prikývne Marin. „Je to ľalia.“ Jemne si odkašle. „Viete, čo sa vraví o ľaliách.“
„Čo?“
„Rýchlo rozkvitnú, rýchlo zhnijú.“
Potom Marin zabuchne dvere.
Pripravené v spolupráci s: