Posledné tango nebolo posledné

Obscénne erotické scény s Marlonom Brandom postihnutým počiatočnými štádiami obezity a neustále obnaženou Mariou Schneider vtedy vyvolali rad právnych sankcií. Postavy, ktoré sa v Poslednom tangu stretávali v prenajatom byte bez toho, aby poznali aspoň svoje mená, sú takmer o tri desaťročia neskôr oveľa konkrétnejšie. Zatiaľ čo Bertolucci nakrútil Posledným tangom svojbytný film, jeho Snílci sú už zároveň filmom o filme. Nijak prevratným a vzhľadom na liberálnosť dnešného sveta ani poburujúcim, aj keď podivné podoby erotiky režiséra zaujímajú dodnes. Iba jeho mladistvé vzrušenie možno vystriedal začínajúci starecký voyerizmus...
Namiesto odcudzenia režiséra tentoraz zaujíma skôr zbližovanie, ľudské aj sexuálne. Kulisou je Paríži v roku 1968, kde práve prebieha vlna štrajkov a demonštrácií. Pravdepodobne na prvej z nich sa americký študent Mathew spoznáva s Isabelle a Theom. Hoci spočiatku pôsobia skôr dojmom mileneckej dvojice, sú v skutočnosti súrodencami, aj keď na počiatočnom dojme bolo čosi pravdy. Súrodenci pozývajú Mathewa do svojho parížskeho bytu, z ktorého práve rodičia odchádzajú na dovolenku, takže sa pozvanie predĺži na niekoľko dní. Mathewa priťahuje Isabelle, znepokojuje ho však čudesný súrodenecký vzťah s nadštandardnými dávkami intimity a podivných hier. Akási obdoba známej hry "vadí-nevadí" má v tomto prípade vysoko intelektuálnu príchuť, trojica sa zabáva prehrávaním scén z rozmanitých filmov a hádaním ich pôvodu. Ich herecké výkony režisér ilustruje zábermi z napodobovaných filmov, na čom sa môžu baviť predovšetkým ich znalci. Vzhľadom na typ citovaných filmov ich asi nebude mnoho, ale každého snoba poteší, ak aspoň jeden citovaný film spozná skôr, než mu to trojica filmových hrdinov odhalí sama.
Kontrast filmu je jednoduchý. Zatiaľ čo po uliciach mesta chodia demonštrujúce javy, za zatvorenými dverami si mladá trojica vytvára vlastný svet. Zásoby jedla sa míňajú, zásoby fantázie však nie a ich hry majú čoraz odvážnejší nádych. Šesťdesiate roky sa predsa vyznačovali veľkou uvoľnenosťou a v kombinácii s atmosférou kozmopolitného mesta z toho nemohlo vyjsť žiadne prudérne dielko o kláštornej morálke. Aj keď je priestor rozľahlého parížskeho bytu zdanlivo uzavretý, všetko dianie, ktoré v sebe skrýva pred okolím, iba odráža nálady v spoločnosti. Hoci filozof Raymond Aron o májových nepokojoch v Paríži napísal ako o revolúcii, ktorá sa nedala nájsť, určite sa dala ľahko vypátrať aspoň jej sexuálna vetva, ktorú si všíma aj samotný Bertolucci. Nevieme celkom presne, proti čomu protestuje ulica (s výnimkou zatvorenia jedného kina), ale vieme celkom presne, na čo túto atmosféru generačnej vzbury využíva trojica mladých ľudí.
Spojenie pohľadných tvárí mladých hercov, obnažených tiel, napätých vzťahov a pocty filmovému umeniu sa Bertoluccimu vydarilo, i keď zaň nezíska deväť Oscarov ako za príbeh o poslednom cisárovi. Aj keď si Snílci našli na Slovensku komerčného distributéra, svojím duchom patria skôr do filmových klubov. Fotogenickú kombináciu intelektuálstva a občas aj samoúčelných prasačiniek mali ich návštevníci vždy radi.