Filmový festival Diagonale je tradičnou udalosťou rakúskeho filmu. Odohráva sa každoročne v marci v Grazi na juhu Rakúska. Trvá päť dní (tento rok od 8. do 13. marca) a ponúka celoročnú bilanciu rakúskeho filmu a rakúskych koprodukcií za uplynulý rok podobne ako Slovenský filmový týždeň alebo český festival Finále.
V rakúskom prípade ide o približne dvadsať celovečerných filmov, dvadsaťpäť celovečerných dokumentárnych filmov, tridsať krátkometrážnych hraných a dokumentárnych filmov a širokú programovú sekciu takzvaných inovatívnych filmov, ktoré sú v Rakúsku dotované z osobitného fondu. Okrem inovatívnych filmov, ktoré u nás zvláštne podporné schémy nemajú, sú to počty podobné ako v slovenskej alebo českej kinematografii. Rakúske inovatívne filmy sú vyslovene experimentálne, nemávajú bežnú distribúciu a je možné ich uvádzať len v rámci rôznych filmových seminárov alebo filmových festivalov, prípadne v špecializovaných kanáloch v televízii.
Festival Diagonale začínal ako odborná prehliadka pre rakúskych filmových profesionálov a postupne sa transformoval do festivalu pre bežných divákov. Zásadné kroky v smere diváckeho festivalu podniklo nové vedenie festivalu v roku 2015 - dvaja mladí filmoví kurátori a producenti Sebastian Höglinger a Peter Schernhuber. Na festivale bežalo okrem žánrových filmov pre širšie publikum aj veľa filmov, ktoré sa nedostanú do širokej distribúcie. Sú to predovšetkým tzv. Festivalové filmy.
Senzácia s Rómami
Skutočnú senzáciu spôsobil v Grazi rakúsko-nemecký dokumentárny film režiséra Stefana Ludwiga Rozhnevaný Budha (Der Zornig Budha). Film bol od roku 2012 do súčasnosti natáčaný v maďarskej obci Sajókaza, a to predovšetkým medzi rómskou populáciou. V tejto obci bola totiž pred ôsmimi rokmi otvorená budhisticky orientovaná škola pre Rómov - Ambedkar School. Škola bola pomenovaná po bývalom indickom politikovi a osvietencovi Bhímráo Rámdží Ámbédkarovi, mužovi, ktorý bojoval za rovné sociálne práva medzi Indami a jeho pomoc smerovala predovšetkým k najnižšej a diskriminované kaste - Dalitom. Ambedkar sa stal uznávaným politikom a pôsobil ako minister spravodlivosti v kabinete premiéra Džaváharlál Néhrúa. Sieť Ámbédkarových škôl zvaná Jai Bhim (podľa budhistického pozdravu) funguje nielen v Maďarsku, ale aj v iných krajinách, napríklad vo Veľkej Británii. V maďarskom prípade ide o školy tzv. Druhej šance, určené predovšetkým pre Rómov vo vylúčených alebo veľmi chudobných oblastiach, ktorí nemôžu nájsť v spoločnosti uplatnenie. Ámbédkarove školy majú za úlohu tiež sociálnu prácu, výučbu budhizmu, rôzne kultúrne aktivity ako sú koncertné, tanečné a divadelné vystúpenia obyvateľov rómskych osád. Ámbédkarove školy expandujú v posledných rokoch aj na Slovensko. Ich cieľom je rozšíriť obzor chudobných Rómov, vzdelávať ich a integrovať do väčšinovej spoločnosti.
Veľká časť filmu Rozhnevaný Budha sa odohráva na okraji obce Sajókaza v severovýchodnom Maďarsku, kde Rómovia žijú v deravých stavbách, slumoch a medzi odpadkami. Niektorí sa živia kradnutím, iní tzv. triedením kovov, ďalší len tak prechádzajú medzi bielou a cigánskou časťou obce. Jeden zo zakladateľov a učiteľov školy János Orsós hovorí, že je extrémne ťažké ponúknuť alternatívny život ľuďom, ktorí nemajú ani stôl a jedna miestnosť je pre nich izbou, spálňou, kúpeľňou a kuchyňou. Orsós sám je sympatický ako človek, pochádza z maďarského kraja Borsod, je Róm, ale vyzerá ako Ind.
V škole učia napríklad angličtinu. Niekoľko Rómov napriek svojim predispozíciám skutočne začne v škole Ámbédkara študovať, hoci prevažná väčšina z nich nemá ani základné vzdelanie a nie je ani schopná sa učiť. Ich rodičia sú navyše proti vzdelávaniu svojich detí, pretože nechcú mať v rodine stredoškoláka, ale manuálne pracujúceho. Základný problém maďarského školstva je v tom, že od roku 1995 sa v Maďarsku základnej školy zmiešali, tj. biela a rómska populácia navštevuje rovnaké triedy. Kvôli tomu rodičia bielych žiakov začali masívne protestovať. Ámbédkar sa snaží svojich žiakov motivovať. Vyberá tých, ktorí síce pochádzajú zo slumov, ale chcú niečo dosiahnuť, chcú mať regulárnu rodinu a chcú slušne bývať. Najlepší žiaci školy sú schopní dosiahnuť na štipendium 600 eur, takže jedna zo študentiek si nechá v priebehu filmu opraviť zuby. Film v jednej epizóde ukazuje aj výlet Rómov do Rakúska, ktorý je súčasťou výchovného procesu. V Rakúsku Rómovia navštevujú družobné školy a obdivujú Alpy. Časť Rómov však nemá pre prírodné krásy príliš zmysel a v zahraničí radšej vyberá kontajnery alebo žobre. Proti zakladaniu budhistických škôl v Maďarsku začína v roku 2013 protestovať nacionalistická politická strana Hnutie za lepšie Maďarsko Jobbik, následne bolo niekoľko škôl zatvorených. Útoky sú vedené predovšetkým proti Jánosovi Orsósovi: "Ako dlho povedie našu školu Cigán budhista?" pýta sa jeden z politikov Jobbiku.
Výsledky pedagogického procesu na škole pre Rómov sú ťažké: maďarská spoločnosť je stále viac nacionalistická, exponenti nacionalizmu volajú, aby ich krajina bola vrátená do maďarských rúk. Medzi rokom 2007 a 2015 síce prešlo školou Ámbédkar sto študentov, neviditeľný múr medzi bielymi a Rómami však odstránený nebol. Rómska komunita sa stáva terčom útokov a sami Rómovia tvrdia, že stredoškolské vysvedčenie je pre ich deti k ničomu, pretože rómski absolventi strednej školy s maturitou rovnako nezoženú prácu. Výnimky ale sú: jedna z protagonistiek filmu nakoniec získa prácu v call centre.
A záver film je pôsobivý: budhistický učiteľ János Orsós sa vypraví do Indie, kde ho aktivisti za ľudské práva z kasty Dalitov prezentujú ako svojho blízkeho priateľa, ktorý žije v ďalekej neznámej krajine. Orsós porovnáva situáciu Cigánov a Indov a hovorí, že na rozdiel od rómskych komunít v Maďarsku majú Indovia silu viery. Film sa v Grazi stretol s veľkým záujmom, pretože sa presne trafil do doby vzrastajúceho nacionalizmu a xenofóbie. Režisér sa jasne vyslovil pre sociálnu spravodlivosť a šancu menšín v majoritnej spoločnosti a preniesol tak myšlienky dávneho indického politika do súčasnosti.
Jednou z tých, ktoré zaujali, bola tento rok aj snímka Win Win v réžii Daniela Hoesla. Je to film o skupine investorov z rôznych krajín, ktorí prichádzajú do Rakúska a chcú ta minúť peniaze. Je im jedno, čo kúpia, či lesy, stavebné pozemky alebo veterné elektrárne. Investori sú v priebehu filmu oblečení do rôznych, väčšinou extravagantných šiat, takže vlastne nevieme, či ide pri rôznych obchodoch o rovnaké osoby alebo o odlišné skupiny finančníkov. Investori sa držia jednej zásadnej premisy: "Pravda je lož a lož je pravda." Politici im zdvorilo načúvajú, umelci pre nich tvoria, vo vysokých poschodiach mrakodrapov nad Dunajom organizujú medzinárodné konferencie. Investori vytvárajú plutokraciu, ktorá vo svojich rukách sústreďuje neuveriteľnú moc. Svet im leží pri nohách, všetko je im k dispozícii, ich finančná politika určuje, ako budú vyzerať zákony. Celý film je štylizovaný v žltej farbe, vo farbe zlata a peňazí.
Zaujímavé tiež je, že postavy komunikujú iba pomocou dialógov prevzatých z rôznych firemných školení a príručiek ako napríklad "obnova musí prísť zvnútra," prichádza vietor inovácie "," máme prvotriedny vývojový potenciál ", prípadne obľúbené úslovie" hlavná je príroda ". Postavy sú schopné dorozumieť sa pomocou týchto dialogických polotovarov, živý rozhovor tu nemá miesto. Rakúskemu režisérovi Danielovi Hoeslovi sa podarilo aspoň trochu pootvoriť svet takzvanej firemnej kultúry, ktorý inak býva uzavretý a svet filmu z neho prakticky nečerpá.
Z Grazu Radovan Holub