„Podobné trilerom Alfreda Hitchcocka. Je to skvelá zábava, od prvej až po poslednú stranu,“ napísal prestížny denník The Washington Post o novinke Náboj. Psychotriler, ktorý sa vám dostane pod kožu. Ovládne vašu myseľ i fantáziu a donúti vás rozmýšľať nad mnohými nezvyčajnými vecami. Napríklad nad minulosťou a niečím, čo ste spravili, no už ste to vytesnili z hlavy, nespomínate si na to, alebo ste ani netušili, že je to vašou súčasťou... Pretože minulosť vás vždy dostihne!
Caroline je 40-ročná profesorka francúzskej literatúry. Jedného dňa začne mať bolesti v zápästí a pri lekárskom vyšetrení zistia neuveriteľnú vec: príčinou bolestí je náboj, ktorý má v oblasti krčných stavcov. Caroline vôbec netuší, ako sa tam ocitol. Nemá tam jazvu a nikdy ju nepostrelili. Požiada preto rodičov o vysvetlenie, no s prekvapením zistí, že je adoptovaná a jej biologických rodičov v Atlante zastrelili, keď bola ešte dieťa. Aj ju vtedy postrelili, ale prežila. Páchateľa nikdy nechytili.
Šokovaná Caroline sa rozhodne pátrať po svojich koreňoch, snaží sa zistiť podrobnosti spojené s týmto prípadom. Vyhľadá novinára, ktorý kedysi o vražde jej rodičov písal. Ten jej navrhne, že s ňou urobí rozhovor, čo by mohlo vyvolať záujem verejnosti a pomôcť jej odhaliť pravdu. Zrazu sa však z temnej minulosti vynára čoraz viac postáv, ktoré o prípade niečo vedia. Caroline pátra po vrahovi ďalej na vlastnú päsť, lebo chce stoj čo stoj zistiť, čo sa vlastne stalo a prečo. Lenže aj vrah číta noviny...
Pozrite si TRAILER k novinke Náboj:
HNonline.sk vám prináša úryvok z novinky NÁBOJ:
Myslíte si, že keď vyrastáte s nejakými ľuďmi, poznáte ich. Veď boli pri vás po celý váš život. Poznáte ich hlas, krivky rúk, viete, na čom sa radi smejú. Poznáte ich srdcia.
Ale ukáže sa, že nepoznáte ich myšlienky. Teda nie celkom, nie naozaj. Všetci ľudia majú svoje tajomstvá, a nie sú to len záležitosti, ktoré pred vami taja, ale tajomstvá o vás. A oni dúfajú, že sa ich nikdy nedozviete. Môžete s niekým bývať pod jednou strechou, prežívať s ním banálne každodenné zážitky, používať spoločné mydlo, cukorničku, topánky – a predsa by ste to nikdy neuhádli.
Myslíte si, že niekoho poznáte.
A potom jedného dňa zistíte, že bežíte. Skutočne bežíte, až vám horia pľúca, tŕpnu vám nohy. A ste priveľmi unavení, aby ste zastali a obzreli sa. Ukázalo sa, že ja som bežala celý život. Len som to nevedela.
Dovoľte mi, aby som vám povedala príbeh o strachu.
PRVÁ ČASŤ
Washington
Jeden
Volám sa Caroline Cashionová a som nepravdepodobná hrdinka tohto príbehu. Vzhľadom na všetko násilie, ktoré príde, by ste pravdepodobne čakali niekoho iného. Ženu, ako je Lara Croftová. Mladú a krásnu, s tvrdými bicepsmi a puzdrom so zbraňou na stehne, však? Priznajte sa.
No dobre, som celkom pekná. Mám dlhé tmavé vlasy, čokoládovohnedé oči a plné, pekne krojené pery. Vidím, ako na mňa hľadia muži. Ale na stehne nemám nijaké puzdro.
Mám tridsaťsedem rokov. Nie som stará, to sa nedá povedať, no dosť stará na to, aby som mala rozum.
Ide o to, ako trávim celé dni. Sedím v knižnici a študujem práce mŕtvych belochov. Som vedecká pracovníčka, učím na Fakulte jazykov a lingvistiky na Georgetownskej univerzite. Mojou témou je Francúzsko v devätnástom storočí: Balzac, Flaubert, Stendhal, Zola. Univerzita je ku mne štedrá a zhruba každý rok mi preplatí letenku do Paríža, ale väčšinou by ste ma našli v knižnici hlavného univerzitného areálu, zahrabanú v starých knihách s okuliarmi na špičke nosa. Raz za pár hodín vstanem, idem predniesť prednášku, vyhreším študenta, ktorý žiada viac času na úlohu – a potom sa vrátim ku svojim knihám. Sedím v mäkkom modrom kresle s nohou pod zadkom, kreslo sa nachádza v slnečnom kúte mojej pracovne na treťom poschodí. Našli by ste ma tam aj neskoro večer – popíjam čaj, ťukám do počítača a hodnotím testy. Už chápete, ako mi plynú dni? Žijem tak nezáživne, ako si len viete predstaviť.
Ale práve vďaka tomu, že som robila presne toto, dohodla som si termín u lekára. A tým sa všetko zmenilo.
Celé mesiace ma bolelo zápästie. Začalo sa to občasným mravčením. Postupne sa to zmenilo na ostrú bolesť, ktorá vystreľovala do prstov. Bolesti sa stupňovali, až mi napokon meraveli prsty a ruky som mala také slabé, že som ledva uniesla tašku. Lekár vyhlásil, že priveľa ťukám do počítača. Priveľmi často sedím zhrbená nad knihami. Aby som bola presná – mám rada presnosť – diagnostikoval mi SKT. Syndróm karpálneho tunela. Navrhol mi, aby som si na noc dávala na zápästie ortézu a aby som si klávesnicu zdvihla vyššie. Pomohlo to, ale nie veľmi.
A tak som sa raz ráno ocitla v čakárni Washingtonskej rádiologickej spoločnosti. Objednali ma na vyšetrenie magnetickou rezonanciou, aby „vylúčili artritídu a zistili, čo sa vlastne deje“, ako sa vyjadril lekár.
Bolo to ráno v stredu 9. októbra.
V to ráno sa všetko začalo.
Dva
Streda 9. októbra 2013
Čakáreň Washingtonskej rádiologickej spoločnosti bolo zvláštne miesto. Stál tam stojan s obchytanými časopismi ako v každej čakárni u lekára, škatuľa s vreckovkami a veľká fľaša s dezinfekčným prostriedkom na ruky. Ale vzhľadom na to, že išlo o rádiologické pracovisko, dvere do vyšetrovne boli z hrubej ocele. Na veľkej tabuli sa vynímal nápis POZOR, NEBEZPEČENSTVO! SILNÉ MAGNETICKÉ POLE. MÔŽE VÁŽNE POŠKODIŤ ZDRAVIE. Aby to pacient pochopil, na ilustráciu tam bol veľký magnet obklopený sršiacimi bleskami. Keď som tam sedela a čakala, kedy ma zavolajú dnu, cítila som sa tak trochu, akoby ma mali odviesť do jadrovej elektrárne.
Listovala som v informačnej brožúrke. Klinika ponúkala mamografiu, ultrazvukové vyšetrenie, biopsiu a čosi, čo malo zlovestný názov jadrová medicína. A ešte robili vyšetrenie magnetickou rezonanciou. Práve na to som sem prišla.
„Pani Cashionová?“
Vstala som.
Mladá žena v bielom plášti ma pustila cez oceľové dvere do kabínky. „Všetko si vyzlečte,“ kázala mi. „Zaväzuje sa to vpredu.“ Podala mi zložené papierové rúcho a topánky, potom zmizla.
Začala som sa vyzliekať. Odkladala som vrstvy kašmíru a semišu. Bývalý priateľ mi raz povedal, že som stvorená na nosenie zimného oblečenia, že aj keď som nahá, pohybujem sa, akoby som mala na sebe zamat. Niečo na tom je. Celý rok nosím oblečenie farby sliviek, tabaku a vína. Sýte farby. Nemám rada pastelové tóny.
Laborantka sa ukázala znova a vysvetlila mi, ako bude prebiehať vyšetrenie. Ľahnem si na úzke lôžko, ona ma zasunie do obrovského skenera a tam mám bez pohybu ležať štyridsať minút. Nijaké hniezdenie, nijaké žmurkanie. Dokonca mám potlačiť nutkanie zhlboka dýchať. Podala mi štuple do uší a ukázala tlačidlo pre prípad, že by sa ma zmocnila klaustrofóbia.
Nebolo to potrebné. Vyšetrenie magnetickou rezonanciou bolo božské. Prečo by sa mi nemalo páčiť, že si ukradnem štyridsať minút z pracovného dňa a iba nehybne ležím v teplom, uzavretom priestore? Prístroj vydával hlasné, rytmické zvuky. Takmer som zaspala.
Po vyšetrení ma laborantka zaviedla do kabínky. Odkašľala si a uprene na mňa pozrela. „Snímky pošleme Willovi Zartmanovi. To je váš lekár, však?“
Prikývla som. Ešte vždy na mňa zvedavo hľadela.
„Našli ste niečo?“
„Nie, nie.“ Ostýchavo sa zachichotala. „Ja len... teda, ako ste k tomu prišli?“ Zdvihla ruku a prešla si po šiji.
„K čomu?“
„No... veď viete.“ Znova si siahla na šiju.
„Prepáčte, ale neviem, o čom hovoríte.“
„O tom náboji,“ odvetila. „Ako sa vám dostal do krku ten náboj?“
---
Zvláštne, však? Život sa vám môže zmeniť vďaka niekoľkým slovám neznámej ženy. Neskôr si pomyslíte – to bolo ono. To bol okamih, keď sa život rozdelil na dve kapitoly: „Predtým ako som to vedela“ a „Potom“.
Ale tam som ešte nedospela. Stále som žila v čase predtým.
Kráčala som po K Street k univerzitnému areálu a v ten svieži jesenný deň to bola príjemná prechádzka. Potrvá mi pol hodiny, kým sa vrátim do knižnice. Nikam som sa neponáhľala. Vyučovaciu hodinu som mala mať až popoludní. Stretnutie s rádiologickou laborantkou ma skôr pobavilo, než by vo mne vyvolalo obavy. Určite nemám v krku nijaký náboj... to by ma museli postreliť. A také čosi sa mi nikdy nestalo. Na také niečo človek len tak nezabudne. Laborantka zrejme nebola veľmi skúsená. Mohla si pomýliť tieň na snímke alebo také čosi. Niekedy na večierku o tom budem môcť rozprávať ako o zábavnom zážitku.
Vybrala som mobil, aby som sa so svojimi zážitkami zdôverila Willovi Zartmanovi. Takých ako on nie je veľa: vždy zdvihol telefón, starostlivo ma vypočul a väčšinou mi telefonicky vystavil recept, ani som k nemu nemusela ísť. Zrejme ho tešilo, že som málokedy bývala chorá, a preto ho málokedy zaťažujem. Niekedy som sa s ním nerozprávala aj celé mesiace. Až kým sa neozvali bolesti zápästia.
Teraz ma znova starostlivo vypočul, potom ma požiadal, aby som počkala. O pár minút sa ozval na linke a zamyslene povedal: „Pozerám si vaše snímky. Už mi ich poslali mailom. Je tam... tá laborantka mala pravdu... niečo tam je.“
„Nejaký tieň alebo čo?“
„Nie, vyzerá to ako... ako čosi kovové.“
„To nie je možné.“
„Nachádza sa to tesne pri chrbtici. Ťažko to rozoznať. Operovali vám niekedy krk alebo plecia?“
„Čože? Nie.“
„Niekedy sa stane, že chirurgom niečo vypadne z ruky. Chirurgický nástroj, svorka, také čosi. Chirurg si to ani nevšimne a zašije ranu. Občas sa to stáva. V každom prípade by som si nerobil obavy. Zröntgenujeme to a budeme múdrejší.“
„Teraz potrebujem ešte röntgen?“ vzdychla som.
„To bude najlepšie. Dohodnem vám termín.“
Poďakovala som sa mu a rozlúčila som sa. Zápästie ma bolelo. Pri chôdzi som si ho druhou rukou masírovala. Hnevalo ma, že si musím vyhradiť čas na ďalšiu návštevu lekára. Vyšetrenie malo trvať hodinu a nakoniec zaberie aj pol dňa... Ale v tomto semestri som nemala veľa prednášok. Nejako si ten čas nájdem. A proti vlastnej vôli som bola zvedavá.
----
V ten deň som šla na večeru k rodičom.
To sa teraz stávalo častejšie, než sa možno malo, veď som dospelá tridsaťsedemročná žena. S rodičmi mám dobrý vzťah. Telefonujeme si každý deň, niekedy aj viackrát. Ráno väčšinou zavolám mame, kým sa motám po kuchyni a varím si čaj. Vymieňame si názory na správy a na knihy, pri ktorých sme zaspali predošlý večer.
Viete, žijem sama. Som stará dievka. Nie je to práve moderný výraz, ale je presný. Nie som vydatá a nikdy som ani nebola. Nikdy som nenašla muža, ktorý by sa mi dosť páčil. Tento stav mi vyhovuje, som sama sebe paňou. Nie som ostýchavá, práve naopak. Ale som introvertná. Len málo ľudí však chápe ten rozdiel.
Namiesto manžela som si vytvorila úzky kruh priateliek. Keď sa mi zažiada, nájdem si frajera. Aj to je určite staromódny výraz, ale takisto je – presný. A chodievam k rodičom. Bývajú neďaleko v Cleveland Parku, kde sú široké chodníky a noblesné domy, v ktorých žijú novinári, právnici a iní členovia washingtonských urečnených kruhov. Moji rodičia majú žltý dom obložený drevom s tienistou verandou a výhľadom na vysoké veže Národnej katedrály. V tom dome vyrástli moji bratia i ja, nachádza sa blízko školy, v ktorej sme sa všetci traja naučili čítať a písať. Moji bratia majú teraz už vyše štyridsať rokov, rodičia vyše sedemdesiat. Ale nejavia túžbu mladnúť. Myslím, že sa im páči, keď vidia deti mojich bratov pobehovať po dome a búchať lakrosovými a bejzbalovými pálkami po tých istých otlčených zárubniach, ktoré pretrpeli aj údery mojich bratov. Na pulte v kúpeľni na poschodí je vypálená stopa ešte z čias mojej puberty – v roztržitosti som naň položila rozpálenú kulmu a šla som na párty ku kamarátke, aj som u nej prespala. Skrátka a dobre, v dome mojich rodičov sa stále cítim ako doma.
A to nie je všetko. Nielenže mám rada spoločnosť mojich rodičov, ale vážnym dôvodom, prečo k nim chodím na večeru aj niekoľko ráz do týždňa, je mamina kuchyňa. Mama varí bez ohľadu na cholesterol a kalórie a naloží nám na tanier veľké porcie, varí podľa receptov z kuchárskych kníh, ktoré vyšli niekedy v sedemdesiatych rokoch. Dnes vybrala z rúry kuracie mäsko so zeleninou, zapečené v cestíčku. Poznám to, viem, že v tom ceste je celé vrecko mrazenej mrkvy a hrášku a výdatná dávka stuženého tuku a bude chutiť božsky.
Počkala som, kým sme sa usadili k stolu a otec nalial víno, potom som vyrukovala so svojou novinkou. „Nebudete veriť, čo sa mi dnes stalo u lekára. Bolo to fakt divné.“
„Ach, zase máš problémy so zápästím?“ spýtala sa mama. „Nezlepšilo sa to?“
„Nie. Ale usilujú sa zistiť, prečo tá ortéza nepomohla. Dnes ráno som bola na magnetickej rezonancii a...“
„Ktoré je to zápästie?“ skočil mi do reči otec.
„Pravé.“ Zdvihla som ruku. „Ale robili mi vyšetrenie celého tela od pása nahor, aby zistili, kde je opuch, čo nie je v správnej polohe a podobne. A keď som sa zberala na odchod, laborantka pribehla ku mne celá vzrušená. Spýtala sa ma – a to je fakt strelené –, spýtala sa: ‚Ako sa vám dostal do krku ten náboj?‘“ Dramaticky som sa odmlčala. „Mám v krku náboj. Viete si to predstaviť?“
Museli by ste dobre poznať môjho otca, aby ste pobadali, že sa zháčil a zaťal sánku. Pozrela som na mamu. Sústredene hľadela na jedlo, vidličkou naháňala hrášok po tanieri.
Obaja mlčali. Takú reakciu som nečakala.
„Bože!“ ozval sa konečne otec. „Čo si jej povedala?“
Zvláštne som naňho pozrela. „No, samozrejme, že ide o omyl. Pri tom vyšetrení musí človek ležať bez pohybu, a ja som sa zrejme pohla. Možno to vyzerá na snímke ako tieň.“
Prikývol. „Správne. Ale zdá sa, že si mala napínavý deň.“ Obrátil sa k mame. „To kurča je výborné. Môžem si ešte nabrať?“
Sedeli a prežúvali.
„To je všetko?“ spýtala som sa. „Vôbec vás to nezaujalo? Myslela som, že sa budete zachádzať od smiechu.“
„No, sama si povedala, že laborantka sa zrejme pomýlila,“ odvetil otec.
„Srdiečko, len si o teba robíme obavy,“ dodala mama. „Trápi ma, že máš bolesti. Stále dúfam, že ťa to zápästie prestane bolieť.“
Vzdychla som. „Veď aj ja. A teraz musím ísť znova k lekárovi na röntgen. Kým mi urobia všetky vyšetrenia, budem od hlavy po päty v sadre.“
Rodičia na seba pozreli.
„Len som žartovala. Je mi fajn.“
Mama otvorila ústa, akoby sa chystala niečo povedať, potom si to rozmyslela. Ďalej sme sedeli za stolom. Reč sa zvrtla na starý film s Marlonom Brandom, ktorý nedávno pozerali. Ale keď nám otec dolieval víno, ruka sa mu triasla. Všimla som si to a on to zbadal, sklonil sa, že pohladí psa. „Staroba,“ zmraštil tvár a vystrel sa. „Onedlho nastúpi senilita.“
Keď sme vstávali od stola, mama s otcom znova na seba pozreli. Dlhoroční manželia majú vlastný jazyk, ktorý si nevyžaduje slová. Nevedela som rozlúštiť, čo si povedali, vedela som len, že sa rozhodli niečo predo mnou zatajiť.
Pripravené v spolupráci s bux.sk.