Rakúsky filmový festival Crossing Europe v Linzi, ktorý skončil v nedeľu, sa pohybuje medzi kinofilstvom a aktuálnym posolstvom o stave európskej spoločnosti.
Tento rok venoval mimoriadnu pozornosť českej dokumentaristke Helene Třeštíkovej a uviedol v retrospektíve všetky jej doterajšie dokumentárne filmy vrátane najnovšieho dokumentu Lída Baarová - Zkáza krásou. Třeštíková viedla v Linzi svoj master class a jej tvorbe sa venovali miestne médiá aj odborné publikácie. Podobnej pocty sa na Crossing Europe žiadny český filmár ešte nedočkal. Na festivale s úspechom bežal aj slovensko-český film Eva Nová a česko-slovensko-poľsko-francúzsky film Já, Olga Hepnarová. V rámci projektu East Silver Caravan boli uvedené aj ďalšie české filmy ako dokumentárny road movie o trampingu Amerika v réžii Jána Foukal, Nebezpečný svět Rajka Dolečka Kristíny Bartošovej a televízny film z roku 2013 Jenica & Perla Rozálie Kohoutovej.
Celkovo venoval festival mimoriadnu pozornosť téme migrácie a utečencov. Podľa riaditeľky festivalu Christine Dollhofer je úlohou Crossing Europe upozorniť, že veľkolepý európsky projekt zjednocujúci európsky kontinent je ohrozený xenofóbiou, nacionalizmom, zátarasami a kvótami. Po festivale Berlinale sa Crossing Europe stal úpenlivým volaním po tolerancii v radikalizujúcej sa Európe. Z reakcií publika a politikov je jasne viditeľné, že priepasť medzi svetom umelcov a svetom bežnej populácie sa pomaly ale iste prehlbuje. Niektoré filmy dokonca predvídali, ako utečenecká kríza zmení Európu. Belgický režisér Laurent van Lancker vo svojom sci-fi filme Úhor (Brak) vyjadril obavy o celú európsku civilizáciu, pretože obyvatelia predtým bohatého severu sú nútení sťahovať sa na juh, mestá sa vyľudňujú, životná úroveň razantne klesá. Film bol natočený v skutočných utečeneckých táboroch v Belgicku a v belgickom "meste duchov" Doel, ktorého časti sú opustené vrátane atómovej elektrárne a mestu hrozí, že bude zrovnané so zemou.
Zrejme najsilnejším filmovým príspevkom o migrácii bol dánsky dokument s pôvodným francúzskym názvom Tí, ktorí skáču (Les Sauteurs). Film režíroval nemecký dokumentarista Moritz Siebert, čilská strihačka a dokumentaristka Estephan Wagner a občan Mali Abou Bakar Sidibe, sám utečenec, ktorého pomoc sa v priebehu natáčania ukázala ako nevyhnutná, pretože ako jediný dokázal nemecko-dánskemu filmovému štábu sprostredkovať prístup do tábora a sám dokonca niektoré sekvencie natočil. Sidibe je jeden tých utečencov, ktorému sa nakoniec podarilo prekonať zátarasy a žije teraz v južnom Nemecku. Film Tí, ktorí skáču nie je natočený ako ďalší príspevok o utečeneckých táboroch ako o zaujímavom sociologickom predmete, ale všetko je videné iba očami utečencov. Odohráva sa v úkrytoch na hore Gurugu v Maroku, v miestach, ktoré sú v bezprostrednej blízkosti španielskej enklávy Melilla v severnej Afrike a je odtiaľ veľmi dobrý prehľad o dianí dole pri štátnej hranici.
Africký kontinent a Európa sú tu oddelené nie morom, ale tromi pásmi osem metrov vysokých zátarás a kontrolných komunikácií. Zátarasy sú zabezpečené elektronickým bezpečnostným systémom a kontrolnú komunikáciu na španielskej strane stráži silný policajný kontingent. Príbeh filmu rozpráva o hrdinovi menom Abou (je to jeden z režisérov filmu). Ten žije už pätnásť mesiacov na hore Gurugu a mnohokrát sa pokúsil "skákať", teda prekonať hraničné zátarasy.
Film rozpráva o tom, ako utečenci z Afriky trávia čas, ako plánujú ďalšie pokusy o prechod hranice, čo jedia a ako si jedlo zaobstarávajú. Vo voľných chvíľach hrajú radi futbal medzi borovicami. Hora Gurugu je pre nich kľúčové miesto, pretože dostať sa do Melilly znamená dostať sa pod európske zákony s možnosťou práva na azyl. Hlavnou činnosťou utečencov je zaobstarávať si vodu a jedlo. Zostupujú preto do blízkeho marockého mesta Nador, kde hľadajú medzi odpadkami v kontajneroch. Hľadaným tovarom sú najmä prázdne fľaše od oleja. Využívajú ich ako nádoby na vodu. Niektorí utečenci veria, že na hore Gurugu pôsobia démoni a že Európania používajú mydlo, ktoré vybieľuje čiernu kožu. Utečenecký tábor likviduje v pravidelných intervaloch marocká polícia, zatiaľ bezúspešne. Berie migrantom zásoby a vypaľuje kroviny, v ktorých utečenci žijú.
Celý tábor je pomerne prísne organizovaný, je tu veliteľ, väčšinou neškolení zdravotníci a obchodníci. Tábor má svoju správu. Úlohou veliteľa je vypracovať plán na útek. Dôležitým poradcom pri úteku sú miestne psy. Podľa spôsobu a frekvencie ich štekotu sa správa tábora orientuje. Najväčším zločinom je vyzradiť čokoľvek o organizácii tábora marockej polícii. Zradca je prísne potrestaný, buď exkomunikáciou z tábora alebo zabitím. Afričania príliš nechápu, prečo ich Európa nechce. "Desaťročia nás vykorisťovali, brali si naše nerastné bohatstvo a teraz tam nesmieme ísť?" pýta sa jeden z nich. Pred každým pokusom o prekonanie hranice sa utečenci snažia zatĺcť do podrážok kovové tŕne, aby boli schopní šplhať po zátarasách. Niektorí sa zraňujú, aby ich španielski policajti boli nútení odovzdať do lekárskej starostlivosti. Úteky sú vždy naplánované ako davové. Počíta sa s tým, že muži na okrajoch davu padnú za obeť španielskej polícii, zatiaľ čo tí v stredu sú mnohokrát schopní utiecť až do Melilly. Individuálne pokusy nemajú šancu na úspech.
Tento dokumentárny film je jeden z mála, ktoré ukazujú situáciu utečencov zvnútra. Migranti väčšinou neradi hovoria o tom, ako sa na sever Afriky dostali, kto ich previedol, ako sú medzi sebou organizovaní. Režisérom tohto filmu sa podarilo dostať sa do ich stredu a vidieť situáciu ich očami. Ide o ojedinelý pokus, aký sa napríklad podaril redakcii medzinárodného spravodajského a spoločenského časopisu Vice v utečeneckom tábore v Líbyi alebo uprostred sýrskeho povstaleckého mesta Rakka, ovládaného islamskou republikou.
Z rakúskeho Linzu Radovan Holub