Ako dvadsaťročný publikoval svoju prvú poviedku. Pokúšal sa študovať filozofiu, zarábal si ako baník, písal poviedky, romány, básne, divadelné hry, filmové a televízne scenáre a dokonca napísal aj dve knižky pre deti. A takmer celý svoj život prežil v Devínskej Novej Vsi. Toto sú fakty o jednom z najvýznamnejších slovenských spisovateľov druhej polovice dvadsiateho storočia Rudovi Slobodovi (1938 -- 1995).
To, o čom písal, je literatúra. Hoci je často taká presvedčivá a prešpikovaná skutočnými menami a faktami, že pôsobí ako denník či vlastná biografia. Balansovanie medzi mystifikáciou a nekompromisnou reflexiou sveta, v ktorom žil, je najprovokujúcejším a hádam aj najdiskutovanejším prvkom jeho diela. Hľadanie hranice medzi pravdou a fikciou by pravdepodobne mohlo byť nahradené konštatovaním, že jeho majstrovstvo leží mimo týchto pólov, ale spočíva v mystifikácii vlastného života. Totiž už v prvej publikovanej poviedke -- Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou -- naznačil okruh základných tém, s ktorými sa Rudo Sloboda vyrovnával celý život a ktoré predznamenali aj jeho vzťah k ženám, alkoholu a dobrovoľný odchod zo sveta. Strata viery v Boha, myšlienky na samovraždu, žiarlivosť, silne libidózny vzťah k ženám, nevyrovnané vzťahy k matke a otcovi a alkohol sa stali témami, ku ktorým sa takmer pravidelne vo svojich poviedkach a románoch celý život vracal. Veľmi jasne to vidieť v prvom zväzku zobraných poviedok Rudolfa Slobodu, ktorých prvú časť, nazvanú po jeho poviedkovej prvotine, vydalo vydavateľstvo L.C.A. Kolomana Kertézsa Bagalu. Chronologicky je v ňom usporiadaná jeho tvorba z rokov 1958 až 1968, teda roky, v ktorých sa zaradil do úzkeho okruhu slovenských spisovateľov, ktorí majú čo povedať nie iba slovenským čitateľom.
Jeho tvorba bol nepretržitý vnútorný dialóg. Nekonečným rozpitvávaním vzťahu muža a ženy sa dostáva k najuniverzálnejšej vrstve ľudských emócií. "Nevedel si predstaviť, koho by si našiel na trápenie po rozvode. Že by Viera cítila, ako ju má rád, a zneužívala chudobného muža? Musím ju získať... Stanem sa zas človekom, zaumieňuje si. Stanem sa jemným... napriek možnému utrpeniu. Jemnosť je spojená s pokorou. A pokorím sa! Pokorím sa. Ak už nemôžem byť nijako šťastný -- ani slobodný, ani ženatý, ani mŕtvy, aspoň ukážem svetu, čo znesiem," pripisuje svoje duševné rozpoloženie hlavnej postave Ivovi v poviedke Zosurovenie. Okrem nej je v zbierke ešte ďalších dvadsaťdva rôzne dlhých poviedok, publikovaných pôvodne v rôznych slovenských a českých literárnych časopisoch.
Postupné vydávanie všetkých poviedok Rudolfa Slobodu je v slovenskom literárne sklerotickom prostredí skutočne záslužný čin, obzvlášť, ak sa na takúto úlohu podujal súkromný vydavateľ, bez akejkoľvek podpory štátu. Toho štátu, ktorý sa svojou oficiálnou, žiaľ, takmer chromou končatinou, ministerstvom kultúry, vraj stará o sprístupňovania kultúrneho dedičstva svojim občanom.
StoryEditor