Pred päťdesiatimi rokmi, keď Hana Hegerová ešte nebola ikonickou speváčkou a Josef Koudelka fotografom, ktorému by svet ležal pri nohách, spojili sily a vznikol šansonierkin skvostný debutový album. Dočkal sa typického osudu odvážnych a kvalitných diel. Na dvadsaťtri rokov ho socialistické autority zamkli do prítmia sejfu. V roku 1989 vyšla trezorová edícia platne. Dnes môžu nahrávku s replikou originálneho obalu vziať do rúk aj poslucháči, ktorí v čase jej zrodu ešte ani len matne netušili, že raz budú na svete.
Album pozostávajúci z dvanástich remastrovaných piesní, ktoré dôverne nepoznajú len úplní hudobní analfabeti, je zmesou všeličoho možného a dobre že nie aj nemožného. Má napríklad neistý názov, starý vzhľad a nový zvuk (pričom oboje máme chápať ako pozitívum) a nemôže chýbať ani obligátna pohnutá história. Od roku 1966, keď nahrávka na krátky čas uzrela do červena sfarbené svetlo socialistického československého sveta, nie je nikomu úplne jasné, ako sa vlastne volá. Čo pohľad na nosič, to možnosť výberu. Nazýva sa cédečko Hana Hegerová, ako hlása titulná strana? Alebo jeho pravé meno znie Zpíva Hana Hegerová, ako tvrdí zadná časť obalu? Či by sme mali výber piesní volať Šansóny s Hanou Hegerovou, ako pre zmenu hovorí etiketa LP? Vyberte si sami. A, b aj c je správne.
Na vzhľade záleží
Nemenej zábavy než pátranie po „najpravšom“ z troch pravých uvádzaní nahrávky ponúka história (alebo skôr historka) jej vizuálu. Neradno vyvyšovať formu nad obsah, no príbeh obalu nie je na tom o nič horšie než tituly, ktoré ho zdobia. Stredobodom prebalu je dramatický dobový portrét. Dobový preto, že ho v roku 1966 na žiadosť Hany Hegerovej vytvoril spomínaný fotograf Josef Koudelka. Od čias, čo album vyšiel prvýkrát, vyrástli z oboch nespochybniteľné legendy. „V období, keď som nahrávala prvý album, ma zaujal výborný súbor fotografií Josefa Koudelky Cikáni. Romantika týchto snímok mi doslova učarovala. Povedala som si, že Koudelka by mohol byť ten pravý, kto by vystihol atmosféru mojich piesní a zároveň mi urobil nápaditý portrét pre LP. To sa nakoniec aj stalo,“ spomína Hegerová na vznik titulnej fotografie debutového albumu.
Napokon sa platňa vo vkusnom balení namiesto hudobného výslnia a žiary reflektorov dočkala povinnej trezorovej tmy. Samotnému portrétu začalo na povstanie z popola po prvýkrát svitať v roku 2002. „Zavolal mi už svetoznámy fotograf Josef Koudelka a požiadal ma o stretnutie. Vraj bude na chvíľu v Prahe a potrebuje so mnou nutne hovoriť. Na stretnutí mi predviedol návrh plagátu pre Národnú parížsku operu k predstaveniu Medea. Použil na ňom portrét z môjho prvého albumu! Pýtal sa, či by som súhlasila. Nemala som dôvod byť proti. Predstava, že plagáty s mojím portrétom visia po Paríži, sa mi zdala celkom pekná,“ dopĺňa Hegerová. O štyri roky a dvetisíc kilometrov na východ môžeme Koudelkovu fotografickú podobizeň Hany Hegerovej na vlastné oči vidieť a do vlastných rúk vziať aj my na Slovensku.
História je učiteľkou života
Keby mal osud končatiny, príbeh Koudelkovho portrétu by si mohol ruku podať s celou históriou albumu. Platňa si v hudobninách veru dlho nepožila. Hneď v roku vydania ju komunistická cenzúra zakázala a nahrávka putovala na čiernu listinu. Keď sa po dvadsaťtriročnom odpočinku v roku 1989 dočkala opätovného vydania, znamenalo to aj obal v tradičnej grafike edície Trezor. Paralelným vývojom od radikálneho zaznávania cez neisté akceptovanie po otvorené uctievanie však prešiel aj samotný žáner a jeho predstaviteľka. Šansón, „to trojjediné umenie slova, hudby a hereckého výrazu, ktoré nemôže existovať, ak mu nie je obetované všetko – duša i telo speváčky,“ sa podľa slov Lea Jehneho na obale albumu pomaly dožíval prijatia aj v slovanských krajinách.
Takisto povolanie šansónovej speváčky prestalo byť krok za krokom a rok za rokom vnímané ako pofidérna činnosť nešťastnice, čo nevie v živote robiť nič lepšie než sa živiť akýmsi elegickým vyspevovaním o večných krivdách tohto sveta. „Označenie šansoniérka malo v sebe nedefinovateľný pejoratívny nádych – pripomínalo možno trochu zostarnuté subrety s ich dosluhujúcimi hlasmi, ktoré na záver svojej kariéry boli zlou atrakciou koncertných kaviarní,“ uzatvára tému šansónu a šansonierok Leo Jehne. Staronový album Hany Hegerovej? Popravde, šansón v Česku a na Slovenku ani nemohol vstať z mŕtvych lepším spôsobom.
Chcela nová starou zostať
Aké plastické operácie boli vykonané na obsahu remastrovanej verzie albumu s pestrým názvoslovím a fotografiou, čo sa raz bude dražiť za milióny? Nakoľko hudobné zásahy zjazvili túto päťdesiatročnú, no stále utešenú tvár nahrávky? Máme pre vás prekvapenie. Nová tvár sa stále ponáša na pôvodnú podobizeň. A to dokonca natoľko, že pri hľadaní spoločných znakov medzi „pred“ a „po“ sa ani netreba na dvakrát po desať minút úmorne snaživo zadívať (respektíve započúvať). No skrátka, za ostatných päťdesiat rokov sme si síce privykli na všeličo, vrátane lietania na Mesiac, no na novú Hanu Hegerovú si zvykať nemusíme.
Album je nahratý nezmenene, s pedantskou prísnosťou sa drží pôvodných aranžmánov a zachováva si originálny výraz. Pri modernizácii platne sa majstrom remesla našťastie nepodarilo spolu s patinou a zvukovou nečistotou zbrúsiť aj charakteristickú hegerovskú precítenosť a emotívnosť. Napríklad židovská ľudová pieseň Noc je stále bôľna, Hapkovo Kázaní v kapli betlémské zostáva pôsobivé a pri počúvaní skladby Petr a Lucie nohu rovnako spoľahlivo berie do rytmu. Môžeme si vydýchnuť. Remastrovaná Hana Hegerová aj naďalej zostáva Hanou Hegerovou a nevykľula sa nám z nej nijaká na nepoznanie esteticky vylepšená úplne nová Hana Hegerová roku pána 2016.
Mašličkou na balíčku zachovanej originality je vyváženosť a čistota albumu. Zvukovú „špinavosť“, typickú pre nahrávky spred niekoľkých desiatok rokov, nahrádza krištáľovo zreteľné znenie každého nástroja. V protestnom poľskom šansóne Madony na kolotoči sa napríklad jasne vyníma basa. Silné úvodné violončelo a rýdzi zvuk huslí cengajú v uchu pri počúvaní Židovskej mámy. V skladbe Jiřího Suchého Blázen a dítě zase podčiarkuje atmosféru nezakalený zvuk flauty. Zrátané a podčiarknuté, aj po kozmetických úpravách je Hegerovej album s takmer filmovým príbehom hudobným ťahom na bránu, a to v tom najlepšom zmysle.