Dovedna stosedemdesiatosem rokov života. Milióny stlačení spúšte, aby vznikli tisícky fotografií zachytávajúcich Slovensko a okolitý svet tak, ako ich už nepoznáme. Stovky výstav a knižných publikácii. Desiatky ocenení doma i v zahraničí. Karol Kállay a Karol Plicka si v množstve aj kvalite odvedenej práce môžu merať sily s málokým. Iba ak sami medzi sebou.
Napriek tomu zabúdame ľahko. Spomienky na Karola Kállaya a Karola Plicku, dve významné osobnosti slovenskej fotografie (a nielen jej), našťastie oprašujú zaujímavé projekty. A ľudia, ktorí ich dôverne poznali. Koncom apríla by fotograf Karol Kállay oslávil deväťdesiat rokov. Pri tej príležitosti mu Galéria mesta Bratislavy pripravila výstavu Karol Kállay 90 Retrospektíva. Začiatkom mája uplynulo dvadsaťdeväť rokov, odkedy zanechal slovenskú ľudovú kultúru bez ochrannej ruky jej mecenáš Karol Plicka. V rovnakom čase vychádza jedinečná monografia venovaná všetko mapujúcemu, no dosiaľ málo zmapovanému umelcovi.
Spoločná duša
Najprv sa vďaka knihe vážiacej niekoľko kilogramov staneme súčasťou maestrovho sveta. Karola Plicku stretneme napríklad na výlete v Amerike alebo na Slovensku, kde dovolenkoval s rodinou. Alebo skôr dovolenkovala rodina a on pracoval. „Bol dobrým otcom. Bol však nesmierne zaneprázdnený. Fyzicky mu nezostával čas na nič iné. Nechodili sme na prechádzky po meste ani sme sa spoločne nevenovali klasickým rodinným kratochvíľam. Prirovnal by som ho k chirurgovi, ktorý žije tým, čo robí,“ spomína Plickov prvorodený syn Ivan. „Keď sme išli na prázdniny, cestovali sme spolu s knihami, fotoaparátmi, záznamami, ktorým sa otec potom venoval. Aj na prázdninovom pobyte v Štôly otec hlavne cestoval po okolí, fotografoval, filmoval. Takže naše dovolenky nakoniec vždy dopadli podobne," dokresľuje atmosféru fotografií, ktoré môžeme obdivovať v publikácii, bez najmenšieho náznaku trpkosti Ivan Plicka.
Dušou oboch „akcií“, kurátorom Kállayovej výstavy aj autorom Plickovej monografie, je publicista, historik a teoretik fotografie Marián Pauer. Ku Karolovi Plickovi chodieval takmer desať rokov, s Karolom Kállayom spolupracoval viac ako tri desaťročia. „S Karolom Kállayom som dlhé roky kurátorsky pripravoval jeho výstavy, spolu sme vytvorili knihu Súvislosti, boli sme veľmi dobrí priatelia, mohol som sa na neho spoľahnúť vždy, keď som potreboval pomoc,“ spomína dnes.
Buď svetlo
Umelcov, hoci rozdelených veľkým vekovým rozdielom, predsa len spájalo zopár nití. „Hoci ich tvorba kulminovala v odlišných časových obdobiach, Plickova v medzivojnovom, Kállayova od polovice päťdesiatych rokov, u oboch bol v centre pozornosti človek so svojimi radosťami i starosťami. Zobrazovali ho s porozumením pre jeho ľudské konanie, akoby v druhom pláne oceňovali jeho človečinu. Kállay ju hľadal a nachádzal po celom svete, Plicka na malom Slovensku,“ vysvetľuje Marián Pauer.
Ako fotografi boli Karolovia fascinovaní svetlom a jeho možnosťami. Či už Kállay fotil modelky, ktoré vyviedol z ateliérov do exteriérov ako osloboditeľ väzňov z temného žalára na svetlo tohto sveta, alebo reportážne zachytával to úžasné v obyčajnej každodennosti na svojich cestách, citlivo a osobito využíval mágiu slnečných lúčov. Denné svetlo zohrávalo primárnu úlohu aj vo chvíľach, keď stál za objektívom Karol Plicka. „Pre mňa je svetlo všetkým, svetlu vďačím za mnohé najťažšie kompozície, svetlo je objaviteľ, svetlo je zo všetkého vo fotografii najdôležitejšie. Kto nepozná opojenie svetlom, nevychutná ani priestor, ani hmotu a vari ani obrazovo nevidí. Svetlo ma jednoducho fascinuje. Svetlo ma zvádza ako dávna, večne krásna milenka, očaruje ma,“ hovorieval sám fotograf Plicka.
Ľudsky fotografov spájali najmä dve vlastnosti. Prvá je charakteristická pre umelcov dokumentujúcich svet vôkol seba, druhá je typická pre ľudí, čo nemajú v pláne premrhať život do poslednej mikrosekundy. „Obaja mali radi ľudí, boli nesmierne empatickí, v okamihu dokázali nadviazať kontakt s kýmkoľvek a kdekoľvek. Boli to noblesní páni s obrovskou charizmou. Nesmierne nároční na seba, no pritom ľudsky chápali a vnímali druhých,“ spomína Pauer. Taktiež šli „neustále na doraz, ak nie až za hranice ľudských možností. Ich neúnavnosť, vytrvalosť a pracovitosť bola obdivuhodná – a neprekonateľná. Mali obrovský prehľad vo všetkom, čo robili. V tvorbe nič nenechávali na náhodu,“ dodáva publicista. A tiež sa zhodli v tom, že človek nemôžete nič urobiť dokonale, ak sa do toho úplne nevloží. Najskôr motív musí nadchnúť autora, aby potom mohol očariť aj diváka.
Kamaráti do dažďa?
Umelcov delila bariéra celej jednej generácie, no boli vlastne kolegami, navyše často sa venujúcimi rovnakým témam. Stretli sa niekedy? Diskutovali o fotografii? Zašli si na pivo? Podľa Mariána Pauera sa naši velikáni nestretávali. Ale Kállay si veľmi vážil Plickovu tvorbu. „Karol Kállay mi raz spomínal, ako sa úplne náhodne stretol s Plickom v Prahe, keď obidvaja fotografovali v Letohrádku kráľovnej Anny, každý pre iný projekt. Slovo dalo slovo a na pretras prišla, samozrejme, fotografia, najmä snímanie architektúry a rôzne experimenty vtedajších autorov. Plicka mu vtedy povedal veľkú pravdu: ,Vieš, prečo robia to alebo tamto? Lebo nevedia odfotografovať dom. Urobiť to dobre, je ťažké. Tak hľadajú ľahšie chodníčky‘,“ prezrádza uchovávateľ ich odkazu Pauer. Apropo, „na pivo nešli, obaja mali radšej víno“.