Stane sa Andrea Arnold prvou ženou, ktorá získa Zlatú palmu? Dočká sa Jim Jarmusch? Alebo všetky očakávané tipy „prebije“ (ako vždy) nevyspytateľná porota? Dozvieme sa už v nedeľu večer.
Bude to žena?
Hovoriť o víťazovi festivalu v Cannes ako o zaručenej tutovke sa neodváži ani vyhlásený jasnovidec. O to zaujímavejšie vyznievajú kuloárne diskusie, naberajúce na intenzite, čím viac sa blíži koniec súťažných projekcií. Dobre informované zdroje tvrdia, že Andrea Arnold sa môže stať prvou sólo-filmárkou, ocenenou Zlatou palmou. Zatiaľ jedinou ženou, ktorá sa z nej tešila, bola Novozélanďanka Jane Campion pred 23 rokmi, ale jej Piano sa vtedy o najprestížnejšie festivalové ocenenie delilo so snímkou Zbohom, moja konkubína čínskeho tvorcu Chena Kaigeho. Kuloárne hlasy uvádzajú, že Americký miláčik 55-ročnej britskej režisérky sa zapáčil najmä dvom členom 9-člennej poroty: prezidentovi Georgeovi Millerovi, pretože filmu dominuje ním preferovaný kinetický obraz, a americkej herečke Kirsten Dunst pre podmanivý hiphopový soundtrack, čo upriamuje spomienky na jej niekdajšie canneské entrée v snímke Marie Antoinette. Hodnotenia kritikov sú síce opatrné, ale trošku zdĺhavej road movie o skupine tínedžerov putujúcich naprieč Štátmi, ktorí sa živia predávaním predplatného rôznych časopisov, nemožno uprieť sviežosť, nezávislosť a prirodzenosť.
Víťaz u novinárov
Spomína sa aj politická rodinná dráma Loving režiséra Jeffa Nicholsa, ktorá evokuje skutočný prípad z roku 1958, keď rasovo zmiešaný manželský pár musel podstúpiť zložitý a bolestivý zápas o právne uznanie svojho stavu. Film získal síce uznanlivé, ale určite nie nadšené reakcie. Oveľa viac sympatií a štvorhviezdičkových recenzií dostal Jim Jarmusch, ktorý sa akoby vrátil k svojej mimoriadnej kapitole tvorby z prelomu 80. a 90. rokov. Nádherne pomalá a upokojujúca komorná snímka Paterson rozpráva podmanivým, typicky jarmuschovským štýlom o hľadaní a strácaní šťastia a jeho mnohorakých (ne)postihnuteľných podobách. Antipríbeh šoféra autobusu, ktorý vo voľných chvíľach píše poéziu, jeho manželky a psa sa výrazne vyčleňuje zo súčasného prúdu svetovej kinematografie – byť originálny a šokovať (ak už nie ideou, aspoň formou) za každú cenu. Film má zatiaľ u novinárov najvyššie bodové hodnotenie, takže možno spoľahlivo očakávať, že Zlatej palmy sa – nedočká.
Prekvapenie festivalu
Rovnako ako – zatiaľ najväčšie prekvapenie festivalu – Toni Erdmann nemeckej filmárky Maren Ade. Hoci film je mimoriadne zábavný a inšpiratívny zároveň, prorokuje sa mu nanajvýš zvláštne ocenenie. Vo skvelej forme sa predstavil na Croisette aj 80-ročný Ken Loach. Jeho horkosmiešna snímka Ja, Daniel Blake je označovaná za jeden z najlepších filmov nestora britskej kinematografie, ktorý už získal Zlatú palmu v roku 2006 (Zdvíha sa vietor). Kritici oceňujú, že subtílny príbeh stolára tesne pred dôchodkom, ktorý je po infarkte nútený domáhať sa práva na lepšie sociálne zabezpečenie, má omnoho silnejší a univerzálnejší presah než predchádzajúce Loachove diela. A potom je tu ešte dvojnásobná rumunská ašpirácia na najvyššie ocenenie s pikantnou príchuťou. Cristian Mungiu už vie, aké je to vyhrať v Cannes. Bola by to nepochybne senzácia, ak by úspech z roku 2007 (4 mesiace, 3 týždne, 2 dni) teraz zopakoval v Promócii – rodinnej dráme lekára z malého mesta.
Cristi Puiu, považovaný za iniciátora „rumunskej novej vlny“, je v ostro sledovanej súťaži po prvý raz. Jeho Sieranevada, uhrančivý a bravúrne inscenovaný mozaikový portrét rodinných a príbuzenských stretov a vzťahov počas oslavy v jednom byte, má takisto vysoký počet obdivovateľov. V kuloároch je známe, že Mungiu a Puiu nie sú si práve vzájomne naklonení, takže prípadný (ne)úspech jedného…
… lenže, sú tu ešte vždy spoľahliví bratia Dardennovci (Neznáme dievča), „zázračné dieťa“ kanadskej kinematografie Xavier Dolan (Je to len koniec sveta), veľmi očakávaný Sean Penn (Posledná tvár), upírsky Nicolas Winding Refn (Neónový démon), rešpektovaný Asghar Farhadi (Obchodník) a vraj neskutočne šokujúci Paul Verhoeven (Ona). Festival v Cannes je vždy napínavý. A prekvapivý. Až do konca.
Z Cannes Peter Nágel, umelecký šéf Art Film Fest Košice